Maria Rumanová

xxx

prestrela som posteľ
ako nedeľný stôl
ktorý sa podomnou ohýba
takto ráno je to všetko
hrám sa na seba
so svojím dieťaťom-
boríme sa hlbšie do tanierov
hľadajúc obrazy
na dne.

moje okná

moje okná
prepúšťajú ulicu
sú blanou keď ju treba
moje okná
patria do sveta
čo s týmto vnútri
čoraz menej
súvisí..

dnes

skrývam sa
pod vankúš so strachom
že raz umriem
bez dotyku
takto pomaly práchniviem
v ruke šálka v hlave čaj
dni sa odsýpajú ako lentilky
farebné a rýchle
no chutia len nakrátko
medzi zubami

ležím na vyhladených plachtách
s čistobielym pocitom

pri káve

pri káve
cinkáme lyžičkou v prstoch
jemne a oblúkom
to je naše vyznanie
to máš za objatie
toto za dotyk
vzadu za uchom
(už to nie je príjemné.)
sme plní prachu
naložení vo vlastných farbách
v sladkom
a v kyslom
bez slova sa predvádzame -
zľava s cigaretou
čo dymí jemne ako stužka,
z profilu,
neskôr už len ruka pod bradou
a odvraciam pohľad
to všetko vo svetle lámp
čo nad nami
budú ešte dlho
premáhať
tmu

pomaly

dni ma akosi schladzujú
a keď sa dotýkam studených tiel
v električke
samota priam steká
tak občas hučím v tuneloch svoje všetko
ako po mne kráčaš
aj iné
hučím v tuneloch so svetlom na konci
ako by som hrýzla
za tie chvíle bezomňa
že som besná
a horká..

až po to svetlo na konci
stojím v tuneloch
a
pomaly
si navykám