literární časopis založený v roce 1964

Gabriel Németh

SLZY PRE BOLESŤ

/román/
ukázka

(Text je redigován jen sporadicky.)

ČASŤ PRVÁ - U LEKÁRA

Je sivé daždivé poludnie ako stvorené na melanchóliu.
Za oknami nekompromisne bubnuje dážď kvapka po kvapke steká po skle a splýva v jesennú symfóniu chladného septembra.
V tú zvláštnu jeseň, ktorá si tyká s oblohou roztrhanou na mraky.
Dážď sa v danej chvíli rozprší ako soľ, nebo sa stiahne, zamračí sa, potom vyjasní svoju tvár, no posledné slovo stále nepovie.
Práve predstavuje dážď v priamom prenose, tú neskutočnú
scenériu, akoby vystrihnutú z jesenného katalogu : jeseň - zima.
Sedím opretá o stoličku ambulancie, zovieram päste dlaň a ani nedýcham. Nezmôžem sa na slovo, nie to ešte celé pochopiť. Zahniezdená na stoličke mám pocit, akoby som dostala elektrický šok, akoby do mňa udrel blesk, a celkom ma ochromil.
V ordinácii cítiť zvláštne napätie, ktoré by sa dalo krájať nožom ako chlieb. Celá sa chvejem nedočkavosťou.
Koľkokrát som si vravela : mne sa to stať nemôže.
A je to tu.
Je pondelok pätnástého septembra dvetisícpäť : čosi po trinástej
hodine, nemocničnou chodbou sa náhlia zdravotné sestry. Všetko je v pohybe, len môj svet sa náhle zastavil. Na oblohe niet ani stopy, ani náznaku po slnečných ľúčov, podľa meterológov babie leto tohto roku skončilo. Napriek chladu, ktorý nás všetkých obklopuje, je to môj čas.
Milujem jeseň vo všetkých jeho podobách, keď si dážď tyká s kvapkami a všetko nádherne vonia . Vždy mám pocit, akoby som cítila zvláštny parfém, prichádzajúci priamo z Avonu.
Zložená do bolesti, ako slimák do vlastnej ulity, kráčam neistým krokom vpred. Zapnem si kabát, šál oviniem okolo krku, a hľadím pred seba. Bolo to iba pred malo chvíľou, ale docentove
slová ma skosili úplne. Srdce mi stislo hruď a nedovolilo, čo len sa nadýchnuť. Odrazu zmeraviem. Môj príbeh práve začína.




Prichádzam k parkovisku, nohy ma vedú k môjmu červenému audi, za sebou počujem zvuk svojich podpätkov a nič viac. Svet v tom okamihu prestal pre mňa existovať, srdce mi bije ako splašený zvon, až mi skoro vyskočí z hrude.
Vykročím vpred , kľúčom v ruke otvorím auto a odchádzam.
Kdesi som čítala, že osud je nepríjemný protihráč, treba ho prijať tak, ako príde, so všetkým boľavým a krásnym zároveň.
Bolesť je odvrátená strana mince, ktorej hodnotu dokáže človek prijať iba vtedy, keď sa podvolí vlastnému osudu.
Bez bolesti neexistuje láska. Bez lásky neexistuje bolesť.
O tom je celý život o bolesti, o radosti na každý deň.
Strácam sa v labyrinte dopravnej špičky, položím ruky na volant a zaradím sa pomedzi autá na križovatke. Z ničoho nič naskočí červená. V rýchlosti prudko zabrzdím. Bŕzdy zaškrípu, ich piskľavý zvuk veľmi nemusím. Skrútim volant mierne doľava a uvedomím si k čomu mohlo dôjsť.
Ešte sa prizabiješ Petra, dávaj na seba pozor!
Chcem byť preč z blízkosti tohto okolia, preč z tohto zničujúceho prostredia, ako je táto nemocnica. Byť sama, to jediné si želám a veľmi potom túžim.

Keď prídem domov, Kamila je ešte v práci, Romanko v škole a Pavol príde o štvrtej popoludní. Utriem slzy z tváre a nechám
zovrieť vodu na čaj. Dnešný deň bol na dračku, ani som si nemyslela, že som schopná, čosi také zažiť. Nemám odvahu pozrieť sa pravde do očí, z dnešneho dňa dostávam strach.
Pocit skľúčenosti ma ženie k čiernym myšlienkam.
Čaj na stole príjemne rozvoniava, ponorená do jeho vône rozmýšľam. Prečo práve ja? Bože, prečo?
Ktosi strčí kľúče do dverí. Do bytu vojde Pavol, zloží si kabát na vešiak a vchádza do kuchyne. Zdá sa mi čosi zvláštne na manželovi. Poznám ho už roky, dnes je však iný: tichý ako prázdny hrob, i jeho pohľad nie je úprimný, taký, aký som zvyklá u neho. Akoby to nebol ani on , akoby bol dnes vymenený. Má v práci toho zaiste veľa , je určite zaneprázdnený, pomyslím si.


Nakoniec je prvý kto prehovorí.
- Odpadla nám porada. Prišiel som skôr. - Na chvíľu sa odmlčí.
V tom mlčaní je povedané všetko.
- Petra, musíme sa porozprávať. –
- Áno, musíme. – pritakám mu.
- Odchádzam. Chcem sa rozviesť. –
Skoro prehltnem šálku. Preboha ! S kým som ja to žila celé roky. Šálku pevne zovieram v dlani, nakoniec mi vypadne z ruky a rozbije sa na črepy, ako moje srdce teraz, v tejto chvíli.
Cítim sa ukrižovaná, nedokážem sa jednoducho vzdať myšlienky, že dnešný deň ma veľmi skľúčil a pripravil mi slučku
do krku.
- Chcela som ti povedať... ale teraz je to jedno. –
Slza po slze mi steká po líci, vstanem a zavriem za sebou dvere. Takto som si to nepredstavovala ani vo sne.
Život mi nadelil poriadny scenár, zalieva ma pot :
dve kvapky a potom celé more.
Strašné čosi, ako sú ti chlapi bezcitní arogantní hajzli, ktorým láska a opora človeka nič nevraví. Pavlovi som darovala mladosť, vložila do vzťahu všetko , a predsa strácam pôdu pod nohami : vybudované šťastie a vlastnú budúcnosť.
Položím fotku späť na stôl, ešte raz ju prejdem prstami, sála z nej akési teplo, ktoré Pavla a mňa spojilo. Myslela som, že navždy, ale ako som sa veľmi mýlila.
Obzriem sa za seba, je koniec, definitívny koniec. Finito. Toto som od Pavla nečakala, od muža, manžela, s ktorým som prežila celý život.
Porozhliadam sa po spálni, kde sme zažili prvé dotyky, naše prvé objatia. A dnes ? Ani sa mi veriť nechce, všetko sa stráca do nenávratna. Nedokážem to celé pochopiť.
Ako sa to celé mohlo stať? Cesta, na ktorej som kráčala so svojím mužom sa uzavrela.
Je koniec. Navždy. Teraz. V tejto chvíli.






Nasledujúci deň v práci je na zbláznenie, zhon, každý ako na ihlách, má prísť kontrola z ministerstva. Šéf zúri, chodí z kan-
celárie do kancelárie, kontroluje svojich zamestnancov, či je všetko v poriadku.
Som bez nálady, dnes priam cholerická, úplne na dne svojich síl. Ticho rozmýšľam nad papiermi, či je všetko v poriadku.
Každá minúta je stresujúca, prináša strach a obavy.
Kolegyňa si všimne, že niečo so mnou nie je v poriadku, neprehovorím ani slovo, uzavieram sa do seba, nedokážem pohnúť s vlastným osudom.
Zvrátiť všetko späť a vysloviť nahlas.
- Nie, to nie je pravda! -
Zložím pero na stôl, a odrazu pocítim nevoľnosť. Telo mi slabne, zrádza ma z minúty na minútu. Žalúdok sa mi zdvihne ako vypumpovaná voda v studni. Eva sa nestačí z mojej slabosti spamätať, nakloní sa ku mne, ešte nikdy ma nevidela v takto stave. Bledú a zničenú do úmoru, a vôbec od rána sa sama v sebe nevyznám.
Som akosi iná, ako v predošlé dni : tichá a zakríknutá, príliš zahľadená do seba. S Evou sme dlhoročné kolegyne na ne-
zaplatenie, navzájom sa podporujeme a neskutočne stojíme
pri sebe v dobrom a v zlom. Sme si ako vlastné sestry.
Na stole má svoje miesto papierová pyramída, spisy a dokumenty, ktoré treba prejsť, a bezpodmienečne skontrolovať.
Čas beží ako blázon so štafetou v ruke, pomaly sa blíži desiata hodina a my sme nemali čas na svoj každodenný rituál.
- Dáme si kávu? – spýtam sa Evy, pristúpim ku kanvici a nechám zovrieť vodu. Do šálok pripravím kávu, tak akurát, ako sme zvyklé
už po toľkých rokoch, čo sme spolu v kancelárii.
Sama sa cítim na sebe, že som iná, dnes nie som vo svojej koži. Zamyslená uvažujem nad Pavlovým rozhodnutím odísť odo mňa, od rodiny, len tak, akoby sa nič nestalo.
Pracujem mechanicky, pero držím v pravej ruke, v ľavej kalkulačku a počítam. Všetko treba skontrolovať a preveriť, nesmie sa vyskytnúť, čo len jediná chybička.



Eva upriami na mňa svoj zrak a sleduje ma.
Síce pracujem, ale svojom prítomnosťou som úplne niekde inde, len nie v práci. Nepáčim sa jej, som ako mŕtvy beh, o ktorý sa ani voda neoprie. Cítim sa bez duše, bez nálady, zranená a tak veľmi a tak veľmi opustená.
Zalejem kávu a položím ju na stôl. Držiac šálku v ruke si ju vychutnávam dúšok po dúšku. Jej vôňa zaplaví celú kanceláriu, bez nej si nedokážem predstaviť ani jeden jediný deň.
Kým dopijeme kávu Eva vyfajčí cigaretu. Nemala by, no zvyk je u nej železná košeľa, z ktorej sa tak skoro nevyzlečie.
- Eva, nemala by si. Si astmatička. – ozvem sa.
- A vieš, že som uvažovala, že prestanem. Ide to do peňazí a ničí to zdravie. –
- Moja reč, správne. – doložím a opäť sa odmlčím.
Nastáva ticho, ktoré odrazu prelomí Eva
- Petra, nechcem sa do toho veľmi miešať, ale stalo sa niečo. Si ako kus mramoru hodený do vody. Nerozprávaš, si ticho, sústavne mlčíš. –
- Po devätnásťročnom manželstve som dostala pekný darček. Pavol odchádza. –
- To nemyslíš vážne. –
Eva nedokáže túto informáciu spracovať.
- Pavol ťa nechal? A dôvod? –
- Frajerka. Už dlhšiu dobu som si to všimla. Moja ženská intuícia, iba obavy potvrdila.-
- Sviňa chlap. – doloží Eva a dopije kávu.
Ostávam verná spomienkam prežitým s Pavlom, keď sme boli úplná rodina. Odrazu sa mi zahmlí pred očami , bolesť mi zoviera hruď ako kliešte. Mám pocit, akoby som na ňom roky chovala hada. Je to proti akejkoľvek logike. Ako to mohol urobiť?
Ako sa takto mohol zachovať?
Škrie ma to, doslova to vo mne vrie.
Zložím pero z ruky, prichádza na mňa nevoľnosť. Zaostrím zrak, svet pred očami sa mi mihotá ako kolotoč. Zvláštne, takto sa cítim po prvýkrát, ani sa nenazdám a odpadnem.


Eva zachováva duchaprítomnosť, panikou nič nevyrieši.
Áno sú prekvapivé situácie na pracovisku, ktoré treba riešiť.
Petra, len pokoj a kľud! Vytočí číslo záchranky, musí rýchlo konať. Rýchlosanitka je na pracovisku do dvadsiatich minút,
keď sa preberiem z bezvedomia, skláňa sa nado mnou lekár.
- Ako sa cítite? – spýta sa ma muž v bielom plášti. Má v sebe akúsi charizmu, ktorá z neho vyžaruje.
- Prišla na mňa náhla nevoľnosť, zaliala ma horúčava. –
- A potom odpadla. – zapojí sa do rozhovoru kolegyňa.
- Mali ste pred tým nejaké problémy? –
- Včera som sa dozvedela čosi strašné. Mám leukémiu. –
Eva sa na mňa pozrie s vypleštenými očami , vždy som bola zdravá, nemala som žiadne problémy. Usmiatu a šťastnú, tak ma poznali kolegovia z práce.
- Budete musieť byť hospitalizovaná. – osloví ma lekár.
- Ale ja, ja....,
- Pár vyšetrení a opäť budete medzi svojimi. –
Kolegyni mi je veľmi ľúto, budem jej chýbať. Zvykli sme si na seba, veď pracujeme spolu nejaký ten piatok. Moje oči sú ubolené, smutné ako vyprahlé studne bez vody. Obzriem sa za seba, stratila som všetko.
Je koniec. Definitívny koniec.
Rozlúčim sa s kolegyňou, objímem ju a poviem.
- Maj sa Eva. –
Uzamknem sekretár a odchádzam. V kancelárii za sebou nechávam kúsok vzácnej spolupatričnosti, vzájomnej kolegiality, ktorá nás s Evou spájala.
Vychádzam ustráchaná z budovy firmy, dlhé roky som pracovala v nej. Nechcem vôbec pripustiť fakt, že osud sa ku mne tak zachoval. Tak si teda Petra, dopadla.
Je to pri najmenšom veľmi bolestivé, prežijete s niekym celý život, z ničoho nič nastane deň vo vašom živote, keď sa vám všetko rozpadne, zrúti sa vám to, čo ste budovali, stavali.
Jednoducho koniec. Rozchod. Nestačím sa ani nadýchnúť a opäť ma napne na zvracanie. - Je vám zle? - spýta sa ma lekár. Iba súhlasne prikývnem.



Sama v sebe sa nevyznám, nikdy som sa tak necítila.
Bola som zdravá, ale posledný polrok sa to tiahlo so mnou
dolu vodou, najmä posledné tri týždne, to so mnou bolo príšerné. Prichádzala na mňa sústavná nevoľnosť, pripisovala som to každodennému zhonu, ktorý ma deň čo deň čakal doma, či v práci.
- Dám vám tabletku. – povie lekár a vyberie z kapsne liek.
Podá mi fľašu s vodou, z pravej strany mi prisunie pohár a prikáže tabletku zapiť.
Cesta do nemocnice ubieha veľmi pomaly, každá minúta je stresujúca, zdá sa neznesiteľne dlhá, akoby nemala konca kraja.
Cez pootvorené okno sanitky vnímam poludňajšie mesto, žijúce vo svojom rytme všedných starostí.
Ale čo ja? Ako prežívam svoj príbeh? Stojím v ústrety vlastného osudu, vystupujem zo sanitky, hrdlo mi zoviera bolesť, preniká mi priamo cez rebrá do srdca a stupňuje sa čoraz viac.
Vystupujem po schodoch na oddelenie, kde ma nečaká nič dobrého. Cítim strach, okolie okolo mňa ma privádza do rozpakov.
Prejdem dverami na chodbu do ošetrovne , mladá sestrička práve pripravuje lieky pre pacientov. Všetko sa mi tu zdá biele :
biele steny, biele skrinky, biele plášte lekárov navôkol: biele, všetko biele. Od tejto chvíle túto farbu neznášam, mám k nej odpor.
- Dobrý deň. – osloví lekár sestričku.
- Pani tu má byť hospitalizovaná. –
Sestrička odloží fľaštičku s liekmi a milo sa usmeje.
- Poprosila by som o zdravotný preukaz. – a pokračuje. - Zatiaľ vám dáme nemocničné pyžamo a návšteva v sobotu vám donesie vlastné. Môžete ísť na izbu číslo päť. –
Bojím sa vlastných krokov, je mi tu všetko cudzie, všetko je pre mňa jedna veľká neznáma. Iba pacientka v strednom veku stojí pri okne a hľadí doprázdna. Jej zakalený pohľad prezrádza, čosi sa s ňou deje. Dlhé čierne vlasy, chorobou zostarnutá tvár, ale vždy krásna, potvrdzuje, že žena napriek chorobe, nič nestratila zo svojho šarmu. Jej náhly plač ma chytí za srdce.


- Neplačte pani všetko dobre dopadne. – utešujem ju.
Žena má v očiach slzy ako Niagara, kvapka po kvapke jej stekajú po tvári , jej bolesť je mi veľmi blízka. Hruď mi ide roztrhnúť, viem veľmi dobre čo prežíva, veď každá loď na vlnách sa môže potopiť. Vlny ju stiahnu, a tým aj osudy tých, ktorý majú čas navždy zrátaný. - Ako ma bude vnímať manžel? –
Nečakane sa ma spýta žena.
Pravdepodobne ešte nikdy nebola v nemocnici, neprežívala tak ťažké chvíle, ktoré ju ničia a ubíjajú. Je v rovnakej situácii ako ja. Máme toho veľa spoločné, podobný osud, samotu, tá dolieha
z každej strany a prenásleduje nás.
- Odrežú mi prsník. Muži sa neradi pozerajú pravde do očí, obchádzajú ju ako myš horúcu kašu. Už nebudem žena . – ustráchaná pacientka ďalej lamentuje.
- Ale určite ňou budete. - utešujem ju.
- Dovoľte, aby som sa predstavila. Som Petra Bačinská. -
- Kristína Bajniaková. – povie žena. - Má vôbec zmysel bojovať, keď kocky sú dávno hodené. - Touto otázkou ma žena zaskočí, nedokážem na ňu odpovedať. Prvý večer v nemocnici je veľmi bolestivý. Cítim sa opustená , jedno však viem, odteraz sa môj život zmení naruby, to určite.
Začne sa terapia a ja budem iná. Ryža a mäso sú dnešné večerné menu, ako polievka mäsový vývar. Po večeri kráčam do svojej izby, na chodbe ma zastihne zvláštny pocit ako bič. Som tak sama, za chrbtom nechávam vlastnú minulosť. Pred očami svet, ktorý sa mi zrútil ako domček z karát.
Nikdy som nemala tak stiesňujúci pocit, z tohto nemocničného prostredia vychádza veľa utrpenia. Ani si v izbe nestačím sadnúť, keď mi na stole zazvoní mobil. - Ahoj mami, stalo sa niečo. Volali mi z nemocnice, že si zostala.-
-Kamila moja, mám leukémiu. –
- Panebože! – Kamila zareaguje s nemým úžasom v tvári. Mobil jej skoro vypadne z ruky, cíti nesmiernú bolesť. Zlomená po tichu, ba šeptom so slzami v očiach dodá.- Mami, ľúbim ťa. Prídem určite.