na další stranu
Mojmíra Némethová
***
počítam nástojčivosť
(možno je precenená)
ako sladké nádychy
mladého vína
odmeriavam intenzívnosť
hádžem do jamy
drevené sudy
(vzdať sa opojenia)
avšak to nie sú merateľné hodnoty
***
lačná modlivka
zakrádajúca sa
po ostnatom drôte
...v unavený podvečer
je ochotná zahryznúť sa
do ohryzku
tvojich rozvírených slov
...a nasýtiť sa ich významom
***
slávnosť kráľovien večera
s rybími očami na nebi
a slávnosť mŕtvych
neprší no padajú zábrany
(kráľovné si šepkali
mŕtve vety praskajúcich rokov)
slávnosť je svätenie času
horúcou dýkou si vyrezať pár chvíľ
***
uťatá rosa prvého rána
zmena doby je
detsky priama
lakuje si nechty na čierno
samoľúba známa
vzrušuje ma
a clivý chlap drží zbraň
bez rečí
sú rôzne druhy ticha
svedomie je farboslepé
preto opakujem
vzrušuje ma
- a vôbec nie som pokojná
***
vidíš pravú surovosť
neobrúsenú dlhoročným pestovaním masky
odvolať sa na túto skutočnosť
vystrašiť pocitom možnej frašky
(aj keď sa to nehodí)
nechať ma stáť bosú -
lebo surovosť nerobí človeka
***
obraz
ktorý už niekde býva
opäť spoznať
no ja som tá iná
točiť sa preto dookola
myslím že hore už nie je obloha
a neletí z nej žiadny hviezdnatý rám
nočný obraz
dávno maľoval si ho pre mňa sám
***
vážim odvahu
bez váhy a pôvabu
stratiť ju
v kŕčoch
paralýzou bytia
nájsť ju
v rovnakých kŕčoch
začmudeného rána
zbabelá odvaha?
držať ju na konci zblednutú
strážiť ju pozorne
lebo inak zostane
len klišé a vystrašený ksicht
***
šepkať bez bázne
o praskajúcej myšlienke
preteká životom
v tyranskom hluku
útecha driape podanú ruku
skok nahý a slepý do smetiska hodnôt
bezbranná špinavá všednosť
samota?
rozkošne slastná
závoj ukutý do dna
plynutie je večné
a bez bázne
***
daj bozk
každý lem farby
zachyť výmenou glazúry
(nemusíš uveriť modrému oku
ani v hnedom odpovede nehľadaj)
daj bozk
potom v kvapalných premenách času
nemenne čakaj
prejdi cez keramické hranice
daj bozk – ešte raz
***
pŕhliš
ako podvodná žihľava
vpíjaš
ako modrý tunel nad koľajami
nazývaš
ako nikto iný - háďa
obkrúti sa okolo
...vzájomné pŕhlenie
***
neznesiteľná ľahkosť bezvedomia
na ktorú si privykám
v absolútnej prítomnosti chiméry
plávajúca
hoci aj ako pstruh v rybníku
nevediac o svojej budúcnosti
rysujúcej sa na tanieri
hosťa jednej tradičnej koliby
hoci aj úplne inak
dýchajúca neznesiteľnú ľahkosť
vedomého pokušenia
v jej besnom výraze
***
venujem ti posledný jarný lupeň opadanej čerešne.
lebo keď sa na ňu liepam
tak si škriabem kolená
nebolia
no spomienka zostáva
áno preto nedostaneš
červené srdiečka z vrcholca
ja mám škrabance
a lupene už hnijú v zemi
|