Mojmíra Némethová

***

počítam nástojčivosť
(možno je precenená)
ako sladké nádychy
mladého vína

odmeriavam intenzívnosť
hádžem do jamy
drevené sudy
(vzdať sa opojenia)

avšak to nie sú merateľné hodnoty

***

lačná modlivka
zakrádajúca sa
po ostnatom drôte

...v unavený podvečer

je ochotná zahryznúť sa
do ohryzku
tvojich rozvírených slov

...a nasýtiť sa ich významom

***

slávnosť kráľovien večera
s rybími očami na nebi

a slávnosť mŕtvych
neprší no padajú zábrany

(kráľovné si šepkali
mŕtve vety praskajúcich rokov)

slávnosť je svätenie času
horúcou dýkou si vyrezať pár chvíľ

***

uťatá rosa prvého rána
zmena doby je
detsky priama

lakuje si nechty na čierno
samoľúba známa
vzrušuje ma

a clivý chlap drží zbraň
bez rečí
sú rôzne druhy ticha

svedomie je farboslepé
preto opakujem
vzrušuje ma

- a vôbec nie som pokojná

***

vidíš pravú surovosť
neobrúsenú dlhoročným pestovaním masky
odvolať sa na túto skutočnosť
vystrašiť pocitom možnej frašky
(aj keď sa to nehodí)
nechať ma stáť bosú -
lebo surovosť nerobí človeka

***

obraz
ktorý už niekde býva
opäť spoznať
no ja som tá iná
točiť sa preto dookola
myslím že hore už nie je obloha
a neletí z nej žiadny hviezdnatý rám

nočný obraz
dávno maľoval si ho pre mňa sám

***

vážim odvahu
bez váhy a pôvabu

stratiť ju
v kŕčoch
paralýzou bytia
nájsť ju
v rovnakých kŕčoch
začmudeného rána
zbabelá odvaha?

držať ju na konci zblednutú
strážiť ju pozorne
lebo inak zostane
len klišé a vystrašený ksicht

***

šepkať bez bázne
o praskajúcej myšlienke

preteká životom
v tyranskom hluku
útecha driape podanú ruku
skok nahý a slepý do smetiska hodnôt
bezbranná špinavá všednosť

samota?
rozkošne slastná
závoj ukutý do dna
plynutie je večné
a bez bázne

***

daj bozk
každý lem farby
zachyť výmenou glazúry

(nemusíš uveriť modrému oku
ani v hnedom odpovede nehľadaj)

daj bozk
potom v kvapalných premenách času
nemenne čakaj

prejdi cez keramické hranice
daj bozk – ešte raz

***

pŕhliš
ako podvodná žihľava
vpíjaš
ako modrý tunel nad koľajami
nazývaš
ako nikto iný - háďa
obkrúti sa okolo
...vzájomné pŕhlenie

***

neznesiteľná ľahkosť bezvedomia
na ktorú si privykám
v absolútnej prítomnosti chiméry

plávajúca
hoci aj ako pstruh v rybníku
nevediac o svojej budúcnosti
rysujúcej sa na tanieri
hosťa jednej tradičnej koliby
hoci aj úplne inak

dýchajúca neznesiteľnú ľahkosť
vedomého pokušenia
v jej besnom výraze

***

venujem ti posledný jarný lupeň opadanej čerešne.

lebo keď sa na ňu liepam
tak si škriabem kolená
nebolia
no spomienka zostáva

áno preto nedostaneš
červené srdiečka z vrcholca
ja mám škrabance
a lupene už hnijú v zemi