literární časopis založený v roce 1964

Peter Getting

O zúfalstve jednou vetou

Ach, áno, aj nám sa to občas prihodí, kráčame mestom, sledujúc svoje kroky, v takomto nečase je veru nevyhnutné dívať sa, kam padajú, keď tu naraz badáme, v náhlom tušení zdvíhajúc hlavu do tichého dažďa, že do cesty nám medzitým vošiel niekto cudzí, niekto, kto len v malom predstihu kráča priamo pred nami, práve tými zakľukatenými cestičkami, ktorými sa uberáme my, deje sa to už niekoľko minút, čo zakaždým trocha rozčarovane zisťujeme, že ten cudzinec nás opäť v našej voľbe predbehol a že proti svojej vôli kráčame ako druhí v poradí, „To je ale náhoda,” vravíme si, po čase sa to dokonca mení na: „To je ale nepríjemnosť,” a plne s tým súhlasíme už o niekoľko krátkych okamihov, kedy nedobrovoľne pristihujeme samých seba, ako znova meníme smer našej trasy, avšak znova sa s týmto svojím rozhodnutím oneskorujúc za naším náhodným sprievodcom, ono to tak totiž naozaj vyzerá, vyzerá to, akoby všetky naše rozhodnutia boli vopred ovplyvnené tými jeho, akoby za naším konaním ustavične stál akýsi nejasný kompromis, to je vlastne pre nás tá najväčšia vnútorná urážka, lebo veď my sme sa predsa pre túto cestu rozhodli už dávno predtým, než sa tu zjavil tento neznámy bezmenný muž, k tomu ešte pristupujú nové zmiešané pocity, hanbíme sa už len hľadať pre ne pomenovania, najvýraznejšia je vari tá bezmocnosť, bezmocnosť, s akou pozorujeme svoj úžas nad takou nebývalou náhodou; situácia, ktorej sme nechcenými svedkami nás oberá o slová (i teraz sme vošli spolu s tou postavou na Staré námestie, takto sme o tom predsa premýšľali už ráno v posteli, teraz kráčame okolo fontány, teraz okolo cintorínskeho múru — ach, bože — je to možné?), skôr by sa dalo spoľahnúť, že získame prvú cenu v lotérii, než že sa stane niečo ako toto, kedykoľvek sa môžeme presvedčiť, ako nás ten niekto, koho nemôžeme a nedokážeme bez zbytočného rozruchu v dave na ulici dobehnúť a osloviť, znova predstihuje v každom našom novom, čo i len potajme v duchu vyslovenom rozhodnutí, situácia je čoraz neudržateľnejšia, rozmrzene vidíme, ako nás ten niekto, z koho môžeme zahliadnuť iba pokrčený úzky chrbát, uvádza do čoraz väčších rozpakov, ten niekto, kto je vysoký a odetý podobne ako väčšina mĺkvych ľudí okolo, podobne ako my; keď potom chceme znenazdajky zabočiť vpravo, spraví to v tej istej chvíli aj on, znova však skôr než my, a keď si napokon rozhorčene vravíme: „Tak teraz už dosť. Zájdeme do tohoto nenápadného podchodu, či do tamtej ako vlas tenkej uličky za námestím a všetko rázne ukončíme,” spraví on znova to isté a znova skôr, než k tomu vôbec stačíme pristúpiť my, je to na zošalenie, tak ľahko sa nám zrejme z toho vybŕdnuť nepodarí; keď sa chceme pred tou obludnosťou — lebo to už nie je náhoda, to je obludnosť — keď chceme pred tým kamsi zaliezť, kamsi sa skryť, jedno kam, dajme tomu do baru či do blízkeho kasína, náhle si spomíname, že práve dnes pri sebe nemáme potrebnú sumu; nám aj tomu pred nami je už situácia popravde nepríjemná, vidíme, že už aj tá postava si akiste niečo všimla a vidíme, ako sa tu a tam počas chôdze obzerá za chrbát, je to zvláštna bezvýrazná tvár, farby v nej niet, no neprichádzame na žiadne primerané gesto či slovíčko, ktorým by sa to dalo objasniť, povedať, že nie sme prenasledovatelia, že to len akási neuveriteľná zhoda tisícov náhod zapríčinila tento stav, pripomínajúci scénku z banálnej detektívky, že nech to vyzerá akokoľvek, my sme celkom obyčajní poriadni ľudia, no naša pamäť nám veru nevychádza v ústrety, na jazyk sa nám netisne žiadne vhodné ospravedlnenie, ošívame sa, keď to ten pred nami spraví znova, plní znechutenia vidíme, ako si nás úchytkom premeriava, ako vybieha zrakom po našom tele od piat nahor, a my, naoko nevšímaví, dívame sa vtedy na ihlanovitú vežu katedrály, či do prázdnych výloh obchodov a, hoci stojac v chladnom daždi, pohvizdujeme si, len aby sme to odohnali; stále znova opakujeme, že „je to nemožné, nemožné”, ale pravdivosť toho konštatovania je vskutku neúnosná, veď tá cesta trvá už taký dlhý čas, prešli sme vlastne zatiaľ naprieč celým mestom, teraz ideme v jeho stupajach po známych uliciach novej štvrte, vidíme, ako ten pred nami obchádza pusté detské ihrisko v daždi práve tak, ako sme si to v duchu naplánovali my, nie je to už síce nič nové, no udivuje nás to rovnako ako na počiatku, pohľad na jeho chrbát sa nám po toľkej dobe doslova hnusí, „dýku, dýku…!”, šepceme v tom ošiali, v tom dokonalom, zmysly opúšťajúcom zúfalstve, mať tak dýku, vedeli by sme, kam ju vraziť rýchlym šmahom ruky, hnev nás uchváca svojou bezbrehou silou, avšak nič, čo by nás vyviedlo z onoho desivého zvráteného sna so vzdialeným rozmazaným zvukom húkačky kdesi z mesta, neprichádza, teraz už prechádzame cez sivé ruiny nedostavaného sídliska, nepremýšľajúc kráčame nebezpečnou cestou pomedzi smetie, kaluže a hranaté panely, húkačka stále z diaľky hučí, je to prekliata smola, syčíme s potláčanou zúrivosťou a sklamaním, to vtedy, keď vidíme, ako ten pred nami križuje šerý park a kráča dažďom ďalej, ideme v jeho stupajach, v stupajach toho pred nami, nemáme pre neho ani meno, vždy je to len „ten pred nami”, kladieme chodidlá do jeho stupají, neodškriepiteľne presvedčení, že takto sme to predsa chceli my, vchádzame za ním do vysokého domu, na prízemí míňame plást poštových schránok prilepených k špinavej stene, a rovnako ako on, mrkneme i my tým smerom, nie, znova tam nie je žiadny list, od nikoho žiadny list, stúpame schodmi, chodba je tmavá, nadišla už noc, dvojitá ozvena krokov duní medzi podlažiami, vchádzame do toho bytu na ôsmom poschodí, do dvier, ktoré už ktosi otvoril pred nami, bez otáľania vstupujeme do malej izbietky, vidíme, ako ten pred nami vykonal to, čo sme ako posledné chceli práve vykonať my, bolo to len štyri-päť krokov, a už sa ocitá pri posteli a líha si do nej, do tej rozkývanej úzkej postele pritlačenej na doraz k stene, príliš úzkej pre dve, čo i tak si navzájom podobné, hrčaté telá. — So slzami tisnúcimi sa nezbedne do očí čakáme ešte niečo, netušíme, z ktorej strany sa to ozve, nemusí byť toho veľa, azda len tichý prísľub, že raz príde niekto alebo niečo, čo to ozrejmí, uchlácholí — áno, bude to len jedna veta; a zaručene nie taká dlhá ako tá predošlá.

(2000)

O bugatke

Pán Ervin Del bol naozaj nemálo a nemilo prekvapený, keď v utorok skoro ráno, ešte bola tma, a len dolu na uliciach sa prehnal zvuk náhliacej sa húkačky, v deň, kedy vychádzalo číslo Originálu spolu s inzertnou prílohou, zbadal po rýchlom nalistovaní správnej strany svoj inzerát uverejnený síce v znení, aké požadoval, len s jedným drobným, avšak nenapraviteľným rozdielom — vytlačený hore nohami. Pozorne prezrel celé noviny, žiadny ďalší inzerát, ani hocaký iný text však tak vytlačený nebol. Len ten jeho. Pri čítaní musel vytáčať hlavu; potom ho napadlo otočiť noviny, čo spravil náhlivo, zatočil rukami ako analfabet. Díval sa a čítal znova a znova. Takto tú svoju bugatku, ktorú z rodinných dôvodov ponúkal za vskutku bezkonkurenčnú cenu, veru nepredá. Ihneď sa telefonicky spojil s redakciou. Dve hodiny tam nikto nebol (je to teda pravda, novinári a spisovatelia vstávajú až hodinu pred obedom…) Potom zavolal znova. Nedá sa odbiť — to vedel. Takto veru tú svoju bugatku nepredá — to vedel tiež. Keď sa naveľa spojil s ktorýmsi redaktorom, rozhovor sa niesol v duchu, aký — ešte stále trochu nasrdený — pán Ervin Del očakával. Z oboch strán zaznelo konštatovanie, že to, čo sa prihodilo, nebol úmysel; zo strany pána Ervina Dela to bola námietka vznesená voči celej redakcii, vydavateľovi, vláde a svetovému spoločenstvu, zo strany redaktora ospravedlnenie. Teraz však už nie je možné zmeniť nič. Teraz nie — zdôrazňoval redaktor horlivo. V ďalšom čísle však tento nami zavinený omyl napravíme, to vám garantujem (toto slovo prízvukoval; zrejme sa nazdával, že v cudzích slovách je macher.) A zadarmo, pochopiteľne. Čo z toho. Chyba pri sadzbe, opakoval mlčky pán Ervin Del po redaktorovi. Tá mu veru jeho bugatku nepredá. Ale už o minútu nato, ako zložil, musel opäť schytiť slúchadlo do rúk. Telefón sa rozcengal doslova neodbytne. Záujemca, vážny záujemca, ako pána Ervina Dela nejedenkrát uistil. Isto, isto sa dohodnú! Zavolá počas obeda a dohodnú sa na schôdzke, platí? Platí, čoby nie. A za ním ďalší. Schôdzka krátko po obede. Za ním ďalší, a ďalší. Telefonát za telefonátom. Pán Ervin Del sa od aparátu nevzdialil celé predpoludnie. Bodaj by — za takú bezkonkurenčnú cenu, s tými slovami uzatváral každý rozhovor. No nedostával také vzrušené pritakania, ako očakával. Áno, áno… — súhlasili záujemcovia, — no zaujalo ma najmä to revolučné grafické stvárnenie, — nezabudol doložiť každý. Skvelý nápad! Gratulujem! (Niet k čomu, pomyslel si pán Ervin Del, ale nahlas to nevyslovil. Nikto nemusel vedieť, že to bola predsa iba číročíra náhoda, tlačiarenský škriatok, blud.) Áno, ja som totiž vedel, že to zaberie — bolo to, čo hovoril nahlas. Keď ešte toho dňa bugatku predal (kupec: nejaký pán Ymbach, najvyššia ponuka), kúpil žene nové lapky do kuchynky, ako to robieval vždy pri podobných výnimočných situáciach; taký úspech nepredpokladal vskutku ani vo sne. A keď o týždeň predával druhú bugatku (mal dve, ale nechcel ich ponúkať súčasne, aby to nevzbudilo zbytočný rozruch), spojil sa s redakciou, avšak nielen kvôli tomu, aby im oznámil, že inzerát predošlého znenia je pasé (to aby videli, že aj on pozná cudzie slová), teda že predošlý inzerát je pasé (cenu totiž zvýšil dvojnásobne), ale tiež preto, aby požiadal o opätovné, s predošlým navlas rovnaké umiestnenie a stočenie oznamu ako pred týždňom. Hore nohami? — čudoval sa ten na druhej strane linky. Musel si to výslovne vyžiadať. Druhú bugatku predal o necelú hodinu po vyjdení novín. Urobil to tak potom ešte viackrát, s inými hnuteľnosťami (bugatky sa už minuli.) Všimlo si to viacero známych, upozornili ho na to, načo on odpovedal iba tichým, zakamuflovaným úsmevom. Neskôr si to všimli aj známi tých známych. Čoskoro sa počet inzerátov obrátených hore nohami v novinách rozrástol. Neskôr aj články, fejtóny, kritiky, glosy, neskôr športové správy, rozprávky pre deti, i najnovšie typy rébusov bez riešení a krížoviek bez tajničiek. Všetci, čo túto možnosť vyskúšali, a potom ju znova volili, si pochvaľovali. Všetko sa darilo, už i tak optimistické predpovede sa spĺňali nad očakávania, náklad novín rástol nezmerateľnou rýchlosťou, prebudený záujem širokej verejnosti, čitateľov a potencionálnych kupcov a predajcov neutíchal. Ostávalo len čakať na okamih, kedy sa aj posledný účastník tejto podivuhodnej hry nerozhodne rovnako, a celý nový smer tým nestratí svoj zmysel. Pán Ervin Del bol naozaj nemálo a nemilo prekvapený, keď v utorok skoro ráno, ešte bola tma, a len dolu na uliciach sa prehnal zvuk náhliacej sa húkačky, v deň, kedy vychádzalo číslo Originálu spolu s inzertnou prílohou, zbadal po rýchlom nalistovaní správnej strany svoj inzerát uverejnený síce v znení, aké požadoval, len s jedným drobným, avšak nenapraviteľným rozdielom — vytlačený hore nohami. Pozorne prezrel celé noviny, žiadny ďalší inzerát, ani hocaký iný text však tak vytlačený nebol. Len ten jeho. Pri čítaní musel vytáčať hlavu; potom ho napadlo otočiť noviny, čo spravil náhlivo, zatočil rukami ako analfabet. Díval sa a čítal znova a znova. Takto tú svoju bugatku, ktorú z rodinných dôvodov ponúkal za vskutku bezkonkurenčnú cenu, veru nepredá. Ihneď sa telefonicky spojil s redakciou. Dve hodiny tam nikto nebol (je to teda pravda, novinári a spisovatelia vstávajú až hodinu pred obedom…) Potom zavolal znova. Nedá sa odbiť — to vedel. Takto veru tú svoju bugatku nepredá — to vedel tiež. Keď sa naveľa spojil s ktorýmsi redaktorom, rozhovor sa niesol v duchu, aký — ešte stále trochu nasrdený — pán Ervin Del očakával. Z oboch strán zaznelo konštatovanie, že to, čo sa prihodilo, nebol úmysel; zo strany pána Ervina Dela to bola námietka vznesená voči celej redakcii, vydavateľovi, vláde a svetovému spoločenstvu, zo strany redaktora ospravedlnenie. Teraz však už nie je možné zmeniť nič. Teraz nie — zdôrazňoval redaktor horlivo. V ďalšom čísle však tento nami zavinený omyl napravíme, to vám garantujem (toto slovo prízvukoval; zrejme sa nazdával, že v cudzích slovách je macher.) A zadarmo, pochopiteľne. Čo z toho. Chyba pri sadzbe, opakoval mlčky pán Ervin Del po redaktorovi. Tá mu veru jeho bugatku nepredá. Ale už o minútu nato, ako zložil, musel opäť schytiť slúchadlo do rúk. Telefón sa rozcengal doslova neodbytne. Záujemca, vážny záujemca, ako pána Ervina Dela nejedenkrát uistil. Isto, isto sa dohodnú! Zavolá počas obeda a dohodnú sa na schôdzke, platí? Platí, čoby nie. A za ním ďalší. Schôdzka krátko po obede. Za ním ďalší, a ďalší. Telefonát za telefonátom. Pán Ervin Del sa od aparátu nevzdialil celé predpoludnie. Bodaj by — za takú bezkonkurenčnú cenu, s tými slovami uzatváral každý rozhovor. No nedostával také vzrušené pritakania, ako očakával. Áno, áno… — súhlasili záujemcovia, — no zaujalo ma najmä to revolučné grafické stvárnenie, — nezabudol doložiť každý. Skvelý nápad! Gratulujem! (Niet k čomu, pomyslel si pán Ervin Del, ale nahlas to nevyslovil. Nikto nemusel vedieť, že to bola predsa iba číročíra náhoda, tlačiarenský škriatok, blud.) Áno, ja som totiž vedel, že to zaberie — bolo to, čo hovoril nahlas. Keď ešte toho dňa bugatku predal (kupec: nejaký pán Ymbach, najvyššia ponuka), kúpil žene nové lapky do kuchynky, ako to robieval vždy pri podobných výnimočných situáciach; taký úspech nepredpokladal vskutku ani vo sne. A keď o týždeň predával druhú bugatku (mal dve, ale nechcel ich ponúkať súčasne, aby to nevzbudilo zbytočný rozruch), spojil sa s redakciou, avšak nielen kvôli tomu, aby im oznámil, že inzerát predošlého znenia je pasé (to aby videli, že aj on pozná cudzie slová), teda že predošlý inzerát je pasé (cenu totiž zvýšil dvojnásobne), ale tiež preto, aby požiadal o opätovné, s predošlým navlas rovnaké umiestnenie a stočenie oznamu ako pred týždňom. Hore nohami? — čudoval sa ten na druhej strane linky. Musel si to výslovne vyžiadať. Druhú bugatku predal o necelú hodinu po vyjdení novín. Urobil to tak potom ešte viackrát, s inými hnuteľnosťami (bugatky sa už minuli.) Všimlo si to viacero známych, upozornili ho na to, načo on odpovedal iba tichým, zakamuflovaným úsmevom. Neskôr si to všimli aj známi tých známych. Čoskoro sa počet inzerátov obrátených hore nohami v novinách rozrástol. Neskôr aj články, fejtóny, kritiky, glosy, neskôr športové správy, rozprávky pre deti, i najnovšie typy rébusov bez riešení a krížoviek bez tajničiek. Všetci, čo túto možnosť vyskúšali, a potom ju znova volili, si pochvaľovali. Všetko sa darilo, už i tak optimistické predpovede sa spĺňali nad očakávania, náklad novín rástol nezmerateľnou rýchlosťou, prebudený záujem širokej verejnosti, čitateľov a potencionálnych kupcov a predajcov neutíchal. Ostávalo len čakať na okamih, kedy sa aj posledný účastník tejto podivuhodnej hry nerozhodne rovnako, a celý nový smer tým nestratí svoj zmysel.

(„Len netopiere si tíško hudú pod nosom. Netopiere vedia svoje,” vraví si vo svojej kancelárii pán Kulhánek, riaditeľ zoo, a zloží noviny na kolená a hlasito zachrchle a potom to všetko vsmŕkne dnu do seba. Vonku prší, padá dážď so snehom, chorobný čas.)

(1999)