literární časopis založený v roce 1964

Marta Hlušíková

Text nebyl redakcí redigován.

DRUHÁ STRANA KARTY

Dožívajúci krčmový ventilátor každý deň seká vzduch a do toho rytmicky vplieta Jož... Jož... Jož... baž... baž... baž... To chlapi pokrikujú na DodaJóžin z bažin. Pokrikovať na Doda je takmer legálne, lebo je na invalidnom kvôli hlave. Vraj sa rozpráva so sliepkami a zajacmi a oslovuje ich menom, ale potvrdiť to nikto nevie a nemá ani záujem, lebo nejde o nič podstatné. Napokon, ani Dodo si z rečí vôbec nič nerobí, sám má osebe dosť vysokú mienku. Vždy iba mávne rukou a povie: To sú len také vaše floskuly. Spočiatku boli pivári z tejto jeho vety zarazení a nevedeli jej prísť na koreň, no potom si zvykli. A Dodo, ktorý už dávno zabudol, odkiaľ vie, čo je to floskula, vždy vo svojich očiach stúpne, keď to povie. Dokonca býva medzi chlapmi v krčme rád. Veď čo by aj doma celý deň robil? Nasype sliepkam, dá zajacom, potom ide trhať burinu, aspoň mamke pomôže. Keď je sucho, popolieva, raz za dva týždne postaví nádobu s odpadom pred bráničku a to je všetko. Aj by si pozrel nejaký prírodopisný film, najradšej o sopkách alebo žralokoch, ale mamka je nalepená na obrazovke už od obeda do neskorého večera.
A tak aj minule. Trhal vzadu burinu a zrazu ho prekvapilo mihotavé svetlo. Prišiel bližšie k betónovému plotu a zistil, že medzi panelmi, asi meter nad zemou, zostala malá dierka. Ako svietilo slnko a strom u susedov sa hýbal, tak sa svetlo zjavovalo a mizlo. Dodo sa potešil. Čupol si, priložil oko k dierke a zrazu videl celý susedov dvor aj s voňavou lipou. Dokonca dovidel až dozadu ku kačiciam. Tento objav konečne rozvíril jeho nudné dopoludnia. Keby nebol dnes trhal burinu práve tam a keby sa slnko neoprelo o múr práve vtedy, na tých pár krátkych minút, keďže inokedy je od vysokej budovy a komína na múre tieň, bol by Dodov život sivý a nudný ako doposiaľ. Teraz však získal iný rozmer. Chvíľky pri plote sa tak stali tým najvzrušujúcejším, čo ho za posledné roky stretlo. Spočiatku bolo nepohodlné kvočať s okom prilepeným na múre, začal ho bolievať chrbát. Potom sa vynašiel. Použil obrátené vedro a sadol si naň. Najviac sa mu rátalo, keď susedova Kristína vešala bielizeň. Páčilo sa mu, ako zdvíha ruky, aké má zladené pohyby. Takmer akoby dirigovala orchester. To nie ako matka, ktorá robí všetko hr hr ako taký pokazený traktor. Kristína sa zohýbala vždy ladne, brávala do rúk mokré blúzky a potom nimi vždy rázne zamávala. Vtedy mal Dodo pocit, že Kristína vzlietne. Drobné kvapôčky vody sa vtedy rozprskli okolo bielizne ako malé vejáriky. A potom tie vzdušné, voňavé blúzky Kristína pripínala dvoma štipcami na šnúru. Všimol si, že keď je blúzka žltá, aj štipce boli žlté, nanajvýš zelené. Ružové blúzky boli pripnuté bielymi štipcami, no Dodo by dal radšej bledomodré. Najviac sa tešil, keď Kristína vešala nohavičky. Boli také jemné, čipkové, div nie priesvitné. Spomenul si na mamkine ružové bombardiaky, ktoré boli také veľké, že by ich človek z kilometra zbadal. Keď zadul vietor a nafúkol každú nohu gatí, vyzerali ako trepotajúca sa polovica prasaťa. Doda až striaslo. Priložil oko k dierke a rátal. Sedemnásť bielych obláčikov. Ako môže minúť za pár dní toľko nohavičiek? Koľko ráz sa denne prezlieka? Veď aj teraz. Je teplo, má na sebe iba tričko a nohavičky. To si prezlečie iné, keď vojde do domu? Ale rýchle zahnal myšlienky a iba ticho obdivoval Kristínine vláčne pohyby. Keby si ty vedela, keby si ty vedela, usmieval sa, no či zle postavil vedro alebo čo, vyšmyklo sa mu spod zadku, zhrmotalo a buchlo o betónový panel. Dodo spadol a v zmätku sa oprel o plot. Počul, ako z druhej strany plota ktosi chodí. Asi Kristína, uvedomil si a zatajoval dych. Neodvážil sa ani pohnúť. Až o chvíľu sa opatrne priblížil k dierke v plote, priložil k nej oko a videl, že Kristína už všetko povešala. Nebol tam už ani lavór s mokrou bielizňou. Okrem toho nohavičiek bolo už dvadsať. Odvtedy Dodo vedro nepoužíval, radšej si brával z kôlne akýsi starý vankúš a vždy si naň kľakol. Z diaľky síce vyzeral, akoby sa pri múre modlil, ale okno z kuchyne, kde bývala najčastejšie mamka, bolo na druhú stranu. Doda bolo vidieť iba z kôlne a tam nikoho nebolo.
Minule odišla mamka do mesta, takže Dodo mohol nerušene pozorovať susedov dvor. Bol totiž štvrtok. Dodo si zrazu uvedomil, že nikto z chlapov v dedine okrem neho nevie, čo nosieva Kristína na sebe. Možno je v dedine jediný, lebo Kristína je slobodná a ešte sa o nej nehovorí, že by s niekým chodila. Keď si konečne kľakol na vankúš, čakal päť minút, desať, no Kristíny nikde. Vstal, ponaťahoval sa, odtrhol si mladučkú papriku, ešte krehkú, ktorá v ústach jemne pukla, keď do nej zahryzol. K nej si odtrhol pár rajčín a znovu sa usalašil pri dierke. Kristína tam nebola, nevešala bielizeň, nechodila po dvore, iba lipa rytmicky tancovala vo vetre, akoby sa Dodovi vysmievala. Ten zrazu nevedel, čo má robiť. Aspoň vytrhám burinu, pomyslel si. Keď sa mamka vráti, pochváli ma a možno mi aj bublaninu upečie, potešil sa. No stále bol akýsi nesvoj, pobehoval od hriadok so zeleninou k dierke v plote a nevedel si nájsť svoje miesto. Potom ho omráčila nová myšlienka: čo ak Kristína cez tú dierku pozoruje jeho? To by videla celú záhradu, dokonca aj plechový sud vedľa kompostu! Sud, vedľa ktorého sa Dodo takmer každé ráno postavil a slastne sa vymočil. Zatváral vtedy oči, počúval spev vtákov a tešil sa zo života. Dodo zrazu zneistel. A čo, ak je tých dierok v plote viac? Uvedomil si, že betónový plot v tvare veľkého U má z každej strany iného suseda. Ohromilo ho množstvo možností. Na chvíľu zabudol na Kristínu a vydal sa preskúmať plot podrobnejšie. Opatrne sa posúval pozdĺž betónových dielov vzadu za ovocnými stromami. Trvalo to dlho, ale výsledok sa dostavil – až tri dierky objavil v zadnej časti! Sú veľmi maličké, ale nebude problém ich trošku vyrýpať. Potom sa vybral k ľavému múru. Ten bol dokonca ešte prajnejší. Dodo objavil síce iba dve dierky, ale čo je dôležité: jedna bola dole a druhá hore, obe takmer nad sebou. A pekné, dosť veľké boli, takže ich nebolo netreba vôbec zväčšovať. Dodo sa až spotil od radosti. V utorok, štvrtok a sobotu bude môcť pozorovať Kristínu pri vešaní bielizne a to ostatné ešte uvidí. Najviac ho potešila tá dierka hore, v úrovni jeho očí. Nemusí sa krčiť ako taký pajác. Potom sa Dodo vrátil k myšlienke, že dierky sú obojstranné. Že aj jeho môžu pozorovať, tak ako pozoruje on. Dosť ho to rozladilo a začal uvažovať o možnosti, ako ich niečím zaslepiť, aby bol v bezpečí. Potom mu napadlo, že by mohol do každej dierky strčiť takú úplne malú plastelínovú guľôčku. Keď sa bude dívať on, plastelínu vyberie a basta. Radoval sa, ako vybabre s dierkami v plote, no potom si uvedomil, že žiadnu plastelínu doma nemá. Poviem mamke, aby mi kúpila, keď zajtra pôjde do mesta. Len čo tam toľko vie každý deň kupovať? Do záhrady nevyjde, ale do mesta sa vždy vytrepe, pomyslel si trpko, lebo on by nešiel do mesta ani za nič. Nanajvýš do krčmy. Tu mu je dobre a bude ešte lepšie, zasmial sa a kľakol si k dierke, či Kristína náhodou nevešia. Nevešala.
Na druhý deň sa Dodo už nevedel dočkať, až mamka vypadne do mesta a on pôjde do svojej milovanej záhrady. Veď zajacom a sliepkam dal, nič už nemusí robiť.
Plastelínu, Dodinko? A načo? čudovala sa mamka.
Len tak, mykol plecami Dodo. Najradšej by si tú plastelínu išiel s mamkou kúpiť sám, ale neznáša, keď mu mamka hovorí Dodinko aj pred cudzími. Veď akýže je on Dodinko? Bude mať už tridsať. Keď sa za mamkou zatvorili dvere, Dodo vyšiel do záhrady. Najprv pohladkal zajace a prezradil im, na čo sa dnes chystá. Tak ho to chytilo, že si už urobil celý plán. Je piatok, vtedy Kristína nevešia bielizeň, takže Kristíninu časť plota nechá dnes tak. Sústredil sa vzadu za ovocnými stromami na malú dieročku, ktorú pomaly vyškrabkával, až sa ňou dalo vidieť nielen do záhrady, ale aj do dvora, kde mali susedia hojdačku. Teraz ráno na nej nikto nesedel, iba úplne hore na rúre jeden holub. Ak je to ten, čo mi vždy pošpiní zbernú nádobu na vodu, zasmial sa Dodo, tak sa majú na čo tešiť. Ani u susedov sa nič nedialo. Akurát sa čosi mihlo za oknom. Ako dobre, pomyslel si. Večer sa pozriem, možno nezaťahujú žalúzie. Bolo už takmer jedenásť, keď sa Dodo dostal k dierke vo výške očí vedúcej do sadu tretieho suseda. Všade stromy a tráva. Úplný pokoj. Veď čo by sa už u plešatého Vila mohlo diať? Aspoň si poobzerá jeho sad. Pekný je.
Zrazu sa v tom pokoji objaví hlava.
Len tak zrazu sa vynorí, akoby vyplávala.
Plešatá hlava, takže Vilo.
Dodo takmer vykríkol.
Našťastie tú hlavu vidí zozadu, Vilo ho nemôže vidieť. Hlava zasa zmizla. Dodo znervóznel. Čo robí starý Vilo pod plotom? Prečo mizne a vynára sa ako prízrak? Zrazu sa Dodo lepšie zahľadí a vedľa Vilovej hlavy vľavo zočí dohora trčiacu nohu. Pozrie sa vpravo a tam vidí druhú nohu. Zadrží dych a nemo pozoruje súhru Vilovej hlavy a nôh. Hneď si spomenul, ako v šiestej triede na dejepise vytiahol Kobyliak karty urobené z fotografií. Na každej karte bola nahá žena. Ale aká! Krajšia ako akákoľvek, ktorú stretol. Dodo vtedy zapochyboval, že sú to skutočné, žijúce ženy. Tie karty boli jeho prvým erotickým zážitkom, aj keď to bolo na dejepise a práve preberali príbeh o rímskej vlčici. Na jednej z kariet ležala krásna blondína a presne takto, s nohami dohora, sa pozerala kamsi za seba a s vyvrátenou hlavou žmurkala do fotoaparátu. Len škoda, že na tej karte nebola z druhej strany, skonštatovali vtedy s Kobyliakom. Keď si chceli na ďalšej karte skontrolovať, či tá blondína predsa len nebude odfotená z druhej strany, dejepisárka Volská zrazu stála vedľa ich lavice a mlčky, so zaťatými zubami všetky tie nádherné karty pozbierala a už nikdy ich Kobyliakovi nevrátila. Obaja mali šťastie, že ich nezobrala do riaditeľne, pomyslel si Dodo. Keby sa to dozvedela mamka, zdrala by ho, že by si týždeň nesadol. Takže na tieto nohy si Dodo spomenul, keď sledoval cez dierku Vilovu plešatú hlavu a dve nohy trčiace dohora ako antény. Potom Dodo vypleštil oči. Spodná dierka! uvedomil si. Zohol sa a zapichol pohľad do čohosi, čo mohlo byť Vilom a potom si uvedomil, že konečne vidí tú druhú stranu dávnej fotografie. No tieto nohy neboli také krásne, ako tie dávne, štíhle a hladké. Tieto boli omnoho hrubšie, dokonca na jednej z nich boli aj kŕčové žily. Pod jedným kolenom tri výrazné materské znamienka. Keby ich človek spojil, dostane trojuholník. Dodo si uvedomil, že nazrel hlbšie, ako plánoval. Trochu sa zahanbil. Zdvihol sa a išiel sa pozrieť, či nie je vonku Kristína. Potešil sa, keď ju zbadal. Nevešala bielizeň, ale sedela na lavičke a čítala akýsi časopis. Toto boli úplne iné pohyby ako pred chvíľou. Pri obracaní stránky sa jej ruka mierne vlnila. A potom si predstavil, že možno raz aj jej nohy budú také žilnaté a nepekné ako tie na druhej strane plota. Zrazu mu to prišlo tak ľúto, že sa takmer rozplakal. Radšej sa zdvihol a išiel do krčmy.
Jož... Jož... Jož... baž... baž... baž... vítali ho chlapi. Keby ste vy vedeli! Keby ste vy len vedeli, pomyslel si. Chcel im povedať tú vetu o floskule, ale radšej nepovedal nič. Nebol vo svojej koži. Vypil iba malé pivo a pobral sa domov. Mamka už bola konečne z mesta doma.
Plastelínu máš? spýtal sa.
Jaj! Plastelína! chytila sa mamka za hlavu. Zajtra ti donesiem, akosi som zabudla, povedala. Idem sa prezliecť, je sparno že až, dodala.
Dodo videl, ako odišla do izby a zhodila zo seba šaty. Bola mocná. Ani nie veľmi tlstá, ale mocná a akási rozložitá, s pevnými nohami, na ktorých vystupovali kŕčové žily. Zaujímavé, dnes nemá ani bombardiaky. Ale možno tie nosí iba vtedy, keď je chladnejšie. Kto už by v lete nosil také gate? Matka si natiahla domácu zásteru bez rukávov a mierne sa zohla, keď si na nej zapínala gombíky. Presne tak, že Dodo zbadal pod ľavým kolenom tri materské znamienka. Keby ich spojil, dostal by presný trojuholník.