literární časopis založený v roce 1964

Marta Hlušíková

Text nebyl redakcí redigován

AKO KRÁSNE JE NIEKEDY NA SVETE

Muž sa spočiatku poteší, keď vidí pred sebou len štyroch ľudí. Odhadne čakanie na maximálne polhodinku a spokojne sa posadí. Najprv sa obzerá po stenách, ale tie sú studené a biele. Dvere do budovy neustále otvárajú ďalší a ďalší ľudia a pri každom otvorení sa dostane studený prúd vzduchu až sem do suterénu. Niektorí zídu po schodoch dolu a poza chrbty štyroch čakajúcich sa ponáhľajú dlhou chodbou na sono, denzitometriu, masáž, rehabilitácie a ktovie čo ešte. Muž tam nikdy nebol. Aj tu, na röntgene je po prvý raz.
Hodinky ukazujú, že prešlo dvadsať minút. Nikto nevychádza, biele dvere sa neotvárajú, stará babka v rohu začína dusivo kašľať a zakaždým, keď zakašle, chytí si ľavou rukou rúško, aby vykašlaný vzduch pustila von. Potom si rúško zasa starostlivo nasadí. Zavalitej tínedžerke je to jedno, akurát sa trochu od babky odtiahne, oči pripichnuté na displeji. Pri dverách sestričky stojí vyhúknutý študent s výdatnými uhrami na čele a určite aj pod rúškom. Toho pri každom babkinom zakašlaní, ktoré sa začína až kdesi v dolnej časti pľúc, mykne a podvedome si dá ruku k tvári. Obráti sa od babky k sestričkiným dverám a robí sa, že číta ordinačné hodiny, lekárske upozornenia a výšku poplatkov. Tie zaujmú aj muža, ktorý sa zdvihne z lavičky a zistí, že bude za röntgen zubov platiť dvadsať eur a za vyhotovenie cédečka ešte ďalšie tri. Zháči sa, vyberie peňaženku a dlho preratúva mince. Nakoniec ich vysype do dlane a robí z nich malé komínčeky, ktoré ukladá vedľa seba na drevenú lavicu. Keď babka znova zakašle a rúško si odtiahne od tváre, študent si zakryje uhrovitú tvár rukou, drgne do lavičky amince sa rozsypú po podlahe.Vtedy sa muž neudrží.
„Kurva!“ skríkne.
A tak sa udejú tri veci naraz. Mince sa rozkotúľajú, po schodoch sa blíži navoňaná žena, ktorá sa pošmykne na ktorejsi z mincí a sotí ju rovno pred dvere sestričky, ktoré sa v tom momente otvárajú. Sestrička jej automaticky vezme z ruky výmenný lístok s kartičkou poistenca a zatvorí dvere. Babka v šokuprestane kašlať, študent sa robí, že nič, ale vidno, ako mu od rozčúlenia vyskočia na čele ďalšie dva uhry. Iba tínedžerka zdvihne hlavu od mobilu a povie:
„Veď vy ste sa predbehli!“
Žena zdvíha plecia a ukazuje im prázdnu pravicu:
„Vytrhla mi to! Normálne mi to z ruky vytrhla! Kto je posledný? Pôjdem až za ním...“
„Ja,“ ozve sa muž skrčený pri drevenej lavici, kde zbiera rozkotúľané mince. Periférnym zrakom zaregistruje, že po schodoch schádza ďalší pacient. Muž vidí len jeho drahé topánky, ktoré pokračujú dlhou chodbou preč. Zrazu sa v tieni pri výťahových dverách neznámy zohne a zdvihne zakotúľanú dvojeurovku.
„Tá je moja!“ vykríkne muž.
„To by mohol povedať každý,“ ozve sa majiteľ topánok a mizne za otáčavými dverami.
„Ja sa na to môžem vysrať...“ mrmle si muž, posadí sa na lavicu a preratúva mince. Keď zistí, že mu ešte zostanú asi dve eurá päťdesiat, upokojí sa. Vie, že mu to vyjde na kávu a možno aj koláčik bude. Vtom sa po schodoch hrnie skupina ľudí rovno k bielym dverám. Dvaja muži a tri ženy. Prišelci obsadia priestor pred dverami, chrbtami vytvoria hradbu a vytlačia študenta do medzierky, takže ten stráca akúkoľvek šancu, aby ho sestrička pri najbližšom otvorení dverí zbadala. Muž ustrnie, všetky mince si opatrne vloží do vrecka a postaví sa.
„Prečo sa pcháte dopredu, keď vidíte, že my štyria sme tu boli pred vami?“ Jeho hlas sa stráca v ruchu chodby, skupina sa robí, že nepočuje.
„Odstúpte od dverí! Boli sme tu skôr!“ naberie odvahu aj študent a ozve sa mocným hlasom, ktorý sa k jeho uhrovitej tvári vôbec nehodí.
„Ideme iba odovzdať lístočky...“ utrúsi jeden z mužov a vypne sa.
„Ani my sme ešte neodovzdali lístočky!“ ozve sa tínedžerka a babka horlivo prikyvuje a opäť sa rozkašle.
„A mne ich sestra vytrhla z ruky!“ ospravedlňujúco vysvetľuje navoňaná dáma, ale vidno, aká je pokojná. Vie, že ju zavolajú do kabínky ako prvú tak či tak.
Zrazu sa otvárajú dvere.
Hradba okolo dverí sa zomkne, babka rozmýšľa, kade by sa prešmykla dnu, ale nemá šancu. Radšej teda zostane sedieť na svojom vyhriatom mieste na drevenej lavičke.
Vo dverách však nestojí sestra berúca lístočky, vyjde z nich laborantka,dav sa rozostúpi a laborantka zmizne vo vedľajších dverách.
„No čo, aj oni sú ľudia, aj oni potrebujú ísť na záchod,“ povedala jedna zo žien a schovala sa do skupinky pred dverami.
Laborantka sa ešte raz pretisla cez skupinku k bielym dverám, otvorila si ich kľúčikmi a dvere sa za ňou zatvorili.
Muž stráca nádej, že sa pretisne cez hlúčik pred dverami, ktorý po očku pozoruje situáciu ako chameleón. Sadne si na drevenú lavicu a odovzdane čaká. Ako si tak jazykom šmátra po zuboch, zistí, že medzi hornou ľavou šestkou a sedmičkou mu čosi uviazlo. Asi kúsok salámy, ktorú mal na raňajky. Vysrkáva vzduch, aby ten nešťastný kúsok vycucol z medzery medzi zubami, ale nedarí sa mu. Jazykom obchádza oba zuby, sŕka, až sa po ňom obzerajú, ale je mu to jedno. Hlúpa situácia, myslí si. Zubárka uvidí na snímku medzi zubami kus tej salámy a bude sa určite smiať. A možno ani nebude tušiť, čo to je. Či to tam mám napuchnuté alebo čo. Aj by si vopchal necht do úst a vyšpáral salámu von, ale usúdi, že až tak riskovať nebude. Pochytal tu okrem mincí a drevenej lavice všetko možné, ešte by si zavliekol nejakú infekciu. Napokon je celkom rád, že nejde hneď dovnútra. Možno sa mu podarí vyšpárať si zatiaľ z tej medzery čo najviac salámy. Čím by sa ešte dalo? Napadlo mu, že vedľa polikliniky je predajňa tabaku a cigariet. Zdvihne sa a vyjde po schodoch von z budovy.
Keď vidí, že predajňa je ešte zatvorená, ide po hlavnej ulici ďalej. Predsa sa niekde musia dať kúpiť zápalky! Podarilo sa mu to až v potravinách za kruhovým objazdom v paralelnej ulici. Keď sa po úspešnom zákroku vracia bohatší o krabičku zápaliek, vojde do suterénu a zistí, že je všade prázdno. Nechápe. Veď nebol preč ani dvadsať minút. Vyberie si z vrecka lístok s kartičkou poistenca a nesmelo zaklope, hoci na dverách je nápis Prosíme neklopať. Čaká, zasa zaklope, až sa otvoria dvere.
„Prepáčte, nedávno tu bolo toľko ľudí...“
„Vypadol prúd, poslali sme ich preč. Ale vy zostaňte, vraj to o chvíľu naskočí. Dajte,“ povie sestrička a vezme mu papiere z rúk.
Muž sa posadí blažene na drevenú lavicu. Ohmatáva si jazykom oba zuby, nonič medzi nimi nie je. Spokojne sa usmeje a predstavuje si kávu s malým orieškovým koláčikom. Ako krásne je niekedy na svete, myslí si.