|
na další stranu
Marta Hlušíková
Text nebyl redakcí korigován
AKO SOM DOKÁZAL ROZKIKIRÍKAŤ KOHÚTA
To, že nič nie je stratené, som si myslel aj vo štvrtok, piatok a sobotu. A potom zatvorili obchody a bolo. Hlavná vec, že je už veľkonočný pondelok, ale ja sa nevzdávam – práve som vynašiel úžasnú vec hraničiacu s genialitou: do malej fľaštičky, ktorú som náhodou objavil v komore, nalejem trochu vody a alpy a dolejem tam trošku maminho Chanelu číslo 5. Ten používa len vo vzácnych prípadoch, keď ide do divadla a tak. Hore na tej mojej fľaštičke je dokonca rozprašovač, čo je úplne super. Najprv s ockom oprskáme mamu a potom pôjdem za Janou. Tak toto nemá chybu!
Vošiel som nenápadne do kúpeľne, dávam dolu uzáver z fľaštičky, opatrne ho kladiem na okraj umývadla a ešte opatrnejšie odkrútim vrchnáčik z maminho parfému. Uf! To je teda šupa! Ako v takej vôni môžu ženy vydržať dlhšie ako hodinu? Ja by som sa zbláznil.
Hm... teraz by som mal čo najopatrnejšie preliať trochu parfému do fľaštičky. Nakloním sa nad umývadlo, priložím Chanel číslo 5 nad fľaštičku, trošku parfém nakloním, zadržím dych aspoň na pár sekúnd a zrazu buch! Buch! Mama myksľuje kľučkou a hystericky kričí:
„Martin, potrebujem ísť do kúpeľne! Švihaj! Švihaj, prosím ťa!“
Fakt nevedela presnejšie načasovať svoj výstup... Parfém sa mi vylial nielen do umývadla, ale aj na tričko a uterák! Zostalo síce vo fľaštičke ešte dosť, ale to, čo okolo mňa vypuklo, bola čistá hrôza. Nemôžem ju nazvať vôňou, aj keď je to slávna značka, ktorú priniesol ocko mame z Paríža. Normálne som nemohol dýchať. No čo, aj tak je už všetko v háji... otváram dvere na kúpeľni, mama už nekričí, oči má trikrát väčšie ako inokedy, stojí vo dverách a nechápavo sa nadychuje.
„Môj Chanel! Ty si sa pomiatol! Martin! Preplo ti?“
„Nehnevaj sa, mama... zabudol som kúpiť voňavku. A vieš, že dnes pôjdem poliať Janu...“
„Nuž ale takýmto silným parfémom? To nevyvetráme ani do Vianoc!“
„Uvidíš, že vyvetráme,“ otváram kúpeľňové okienko, aby vznikol prievan. Hrôza sa hneď vyvalí do celého domu, viem to hneď: ocko vykríkne takým vysokým kvílivým hlasom a potom zmĺkne. Dúfam, že neskolaboval. Dokonca kohút tetky Kučerovej sa rozkikiríkal, akoby bol zbavený rozumu alebo čo. Chanel musel okienkom na kúpeľni vyliezť na ulicu. A keby len na ulicu! On mi z môjho trička určite vliezol pod kožu, lebo mama kričí, že šialene smrdím, ale ja už nič necítim, mám nozdry úplne otupené. Ešte v rýchlosti uvažujem, že keby som si trošku, ale naozaj iba trošku prdol, či by sa to všetko nejako nezmixovalo, ale nemám čas dokončiť svoju myšlienku, mama zo mňa strháva tričko a sotí ma do sprchového kúta.
„Poriadne sa osprchuj, vydrhni si kožu a nevykúkaj zo sprchy, musím ísť na záchod!“
Nečakal som, že dnešné ráno bude také búrlivé. A to ešte musím ísť poliať Janu.
***
Darmo som sa vydrhol v sprche a prezliekol do čistého, parfémový oblak sa za mnou tiahol aj vonku na ulici. Kučerovej kohút ma zbadal a zasa chcel tak haluzne kikiríkať, ale vzdal to. Možno som ho tým smradom pridusil.
V susednej bráničke stál ujo Imro osobne, za ním otvorené dvere, z ktorých sa valil dym z čohosi spáleného.
„Martin, trošku počkaj, musím vyvetrať ten pukancový puch.“
„Ujo Imro, to ste si ešte nečuchli ku mne,“ vravím. Ujo Imro pokrútil hlavou, akože nič necíti, a potom to prišlo: chanelový oblak číhajúci za mojím chrbtom ho ovalil v plnej sile.
„Nebesá!“ zvolal ujo Imro a chytil si nos. To ma trošku urazilo, lebo aj ja by som si mohol chytiť nos pre ich pukancový dym, ale neurobil som to.
„To čo sa ti stalo?“
„Lial som mamin Chanel číslo päť do svojej fľaštičky a domrvil som to akosi...“
„A tým si chcel poliať našu Janu?“
„Mhm...“
„Tak si môžete s Janou podať ruky. Tá chcela pre teba pripraviť akési špeciálne pukance. Nechala ich v mikrovlnke tuším štyri minúty...“
Chvíľu sme s ujom Imrom stáli vonku. Poradil mi, aby som Janu trošku pokvapkal vodou, že voňavkou netreba, stačí, keď sa k nej priblížim, Chanel 5 skočí aj na ňu. Potom rýchlo vbehol dnu, doniesol miniatúrny pohárik, v ktorom som vodu takmer nevidel, vtisol mi ho do ruky a zakričal:
„Jana! Máš tu oblievača!“
Vyšla Jana s previnilým výrazom, no bolo vidno, že sa smeje.
„Chcela som urobiť karamelové pukance, ale to nič, máme aj koláče...“
Stál som ako krepý. To mám ísť k nej a vyliať na ňu tú minivodičku či čo? Ujo Imro na mňa žmurkal, akože áno, tak som pristúpil k Jane a trochu som ju tou vodou pokvapkal.
„Aby si bola zdravá po celý rok,“ vytisol som zo seba takú tú múdru haluz. Čo som mal povedať, keď nechodím na Veľkú noc polievať? A v telke vždy iba ukazujú, ako chalani hádžu baby do potoka alebo na ne lejú vedrá vody, čo sa mi vôbec nepáči. Ale myslím si, že som to nepokazil. Zrazu vidím, ako Jane vyliezajú oči. Kokos, ja som úplne zabudol na to, že za mnou sa ťahá Chanel číslo päť!
„Ráno som sa pobil s voňavkou,“ snažím sa o vtip, ale Jana len mávne rukou.
„Prežijeme. Poď ďalej.“
Janine oči sú už normálne, zasa je to tá racionálna a rozhodná Jana. A tak som prvý raz v živote dostal za oblievačku čokoládové vajce (tie od mamy nerátam). Ale musím povedať, že ujo Imro sa nedal zahanbiť. Vôbec sa nespoliehal na Janine karamelové pukance, na stole bola šunka, syr, varené vajíčka, reďkovky a chren.
„Ochutnaj, chlapče, daj si zo všetkého a nezabudni ani na chren. To je domáci,“ povedal. V živote som chren nejedol.
A tak som si dal hrdinsky na lyžičku celú kôpku.
Do hája! Netušil som, že je to až taká bomba. Začala ma strašne svrbieť hlava, z očí sa mi vykotúľali slzy a mal som dojem, že z úst mi vyšľahnú plamene. Chvíľu som dokonca nemal čuch, čo bolo vlastne pozitívne, lebo som Chanel asi minútu vôbec necítil.
(z knihy Naja naja a ja, Perfekt 2024)
|
