|
na další stranu
Marta Hlušíková
MÁM VŠETKO A VÔBEC O TOM NEVIEM
V telocvični to hučalo ako v úli, no potom sa s mikrofónom v ruke postavil na lavičku telocvikár Gros a zakričal:
„Haló, haló! Utíšme sa! Haló, haló!“
O chvíľu sme sa naozaj utíšili, ale Gros asi dostal slinu, lebo ešte stále vykrikoval do mikrofónu to svoje haló, haló. No potom zvážnel:
„Priatelia! Včera bol Medzinárodný deň bielej palice! Určite si pamätáte, ako deviataci robili v septembri zbierku Bielej pastelky. Dnes sme sa tu stretli preto, lebo si vyskúšame, aké to je pohybovať sa s bielou palicou, ako sa treba vyhnúť prekážke. Dostanete do rúk hry pre nevidiacich, dokonca knihy...“
A tak sme sa rozdelili podľa tried. Najmenší sa hrali hru, kde museli hmatom rozpoznať kartičky s rôznymi tvarmi. Starší stáli pred plastickými obrazmi, ktoré si museli ohmatať rukami a povedať, čo na obraze je. My sme sa mali pohybovať s bielou palicou v ruke tak, aby sme nenarazili do prekážky. Museli sme kľučkovať medzi kužeľmi, klopkali sme vpravo, vľavo a vždy sme niektorý z nich zvalili. Potom sme si to vymenili. Vyskúšali sme všetko, čo sa dalo. Hry aj plastické obrazy. Keď nám jeden nevidiaci pán čítal z knihy a prsty sa mu mihali po vytlačených hrboľčekoch, bolo mi všelijako. Veď ja som doteraz ani nevedela, že aj lieky sú označené Braillovým písmom. A keď nám ukazoval, ako tlačí stránku na malom stroji a na tej stránke sa zjavilo množstvo bodiek v rôznych vzdialenostiach, uvedomila som si, ako je fajn, že vidím.
„To bolo dnes husté,“ hovorím Tomášovi, keď sme kráčali zo školy domov.
„Bolo, no neviem, čo je horšie. Nevidieť alebo nepočuť...“ vraví.
„Asi nevidieť.“
„Ale zasa si predstav, že keď nepočuješ, nevieš, či sa za tebou niečo nedeje, či sa na teba dačo nerúti! A nepočuješ hudbu! V hlave máš iba ticho...“
Nikdy som nad tým takto nerozmýšľala. Je pravda, že nevidiaci môže počúvať hudbu, rádio, dokonca sledovať telku. Vníma vône a zvuky, dokáže ohmatať predmety a vidí ich svojím vlastným zrakom... ale zasa ten, kto nepočuje, vidí farby, obrazy, sleduje, ako zapadá slnko. To ticho však... to by ma strašne desilo. Na chvíľu som zastala a priložila si ruku na hrdlo. Zahmkala som a cítila som, ako sa mi chveje dlaň.
„Čo robíš?“
„Skúšam, ako počujú hluchonemí. Cítia iba vibrácie. To je veľmi málo zvukov! Veľmi málo!“
Tie vibrácie Tomáša zaujali. Doma si stále prikladal ruku na hrdlo, hmkal, potom si priložil ruku na hlavu, zasa hmkal a napokon zatvoril oči. Chvíľu sa sústreďoval a potom začal chodiť po obývačke s natiahnutými rukami. Opatrne hmatkal okolo seba, otvoril oči a zasa si prikladal ruku na hrdlo.
Mama stála vo dverách a užasnuto ho pozorovala.
„Tomáš? Si v poriadku?“
Tomáš práve hmkal raz vysokým a raz nízkym hlasom. Pravú ruku mal na hrdle, oči zatvorené a sústredene počúval.
„Čo mu je?“ zašepkala mama a pozrela sa na mňa. Tomáš prestal hmkať a pokýval rukou, aby sme boli na chvíľu ticho.
„Mami, neplaš sa,“ šepkám jej do ucha, „dnes sme si cvičili v telocvični chôdzu s bielou palicou. A potom sme sa s Tomášom rozprávali, kto z postihnutých to má znesiteľnejšie. Či nevidiaci alebo nepočujúci. Tomáš teraz skúša, ako vnímajú chvenie nepočujúci.“
„To keď si rukou drží hrdlo?“
„Mhm...“
„Och, ako som sa zľakla,“ spustí plecia mama a až teraz vidím, aká bola napätá.
„Máme doma nejaké lieky? Chcem sa na niečo pozrieť,“ povie zrazu Tomi. Mama doniesla z kuchyne krabicu s liekmi a my dvaja s Tomášom sme hneď začali hľadať na krabičkách malé hrbolčeky.
„To si vedela, že na liekoch je slepeckým písmom napísaný jeho názov? Dnes som si skúšal písať slová na takom malom prístroji, ktorý tlačí hrbolčeky,“ chvastal sa Tomáš a ukazoval nám na krabičkách názov lieku v Braillovom písme.
„Aby ste si nemysleli, deti, že ja o tom nič neviem,“ povedala mama. „Je ťažké nevidieť alebo nepočuť. Viete však, že sú ľudia, ktorí ani nevidia, ani nepočujú?“
„Nepočujú, ani nevidia?“ Tomáš si na chvíľu zatvoril oči a uši si zakryl rukami. Chvíľu tak stál a nehýbal sa. Potom otvoril oči, ruky spustil a povedal:
„Takí ľudia naozaj žijú?“
„Žijú, Tomáško.“
„A ako sa dorozumievajú? Keby som žil v tme a tichu, ako by som niekomu povedal, že chcem zmrzlinu?“
„Hmatom. Ľudia sa dokážu dorozumievať dotykom prstov a dlaní...“
„Ale to predsa nie je možné! To je strašný život!“
„Tomáško, mám jednu knihu o žene, ktorá bola slepo-hluchá. Úplne malá oslepla a ohluchla...“
„Len tak? Z ničoho nič?“
„Dostala zápal mozgových blán.“
Tomáš začal krútiť hlavou.
„To je len taká vymyslená kniha! To si teraz povedala len tak!“
„Tomáš, tá žena študovala! Chápeš? Skončila vysokú školu! Ak chceš vedieť, ako sa volala, tak Helen Kellerová.“
„Ale ako ju naučili spoznávať svet?“
„Na ruku jej pustili prúd vody a prstami jej na dlaň hláskovali slovo voda. A takto sa postupne dotýkala predmetov a vedela ich podľa dotykov na dlani rozoznať a neskôr aj pomenovať. Ak budeš starší, Tominko, dám ti tú knihu prečítať.“
Nebola som schopná slova. Hrdlo som mala stiahnuté. Najradšej by som sa rozplakala, ale nemohla som to pred Tomášom urobiť. Myslím, že tú knihu si prečítam.
(úryvok z knihy Nenápadní sú vždy naj, Slovart 2024)
|
