literární časopis založený v roce 1964

Tomáš Repčiak

LÉGIA

... a prešiel na druhý breh mora, do gerazského kraja. Sotva vystúpil z lode, hneď mu vyšiel oproti z hrobov akýsi človek s nečistým duchom. Býval tam a nik ho už nevládal sputnať, ani reťazami. Často ho síce sputnali, no on si reťaze postŕhal a putá rozlámal. Nik nemal silu skrotiť ho...

Dvere sú zatvorené, okenice pribité a nevidno, kto práve sedí v lóži.
Vlastne sa pýtam tmy, kto som. Aké je moje meno, božie
hoviadko? Zapísal si za vyťahané uši moje Nomen?
Tak pome, zakrátko vyjde všetko von, na dlažbu vyvrátia sa davy.
Lebo ja nie som jedna. A vy? Tuším sa naplnili šóry
zvedavcov, v mojom programe funguje nekonečná slučka
tajomstiev, som zberateľkou kľúčových dierok, kláštorných Zniev
a iných delikátnych bludov.
Na zadku plnotučne a v krvi zase chudo.

Túlia sa k sebe ako veraje
a moje prvé meno Láska je.
Najsamprv ľúbim, takto aj Ambróz prišiel pri mne o hlavu,
vypravila som z Boleráza boľavú spomienku na prvého chlapa.
Celý - do Trnavy. A potom mala za pár.

A čo ťa do mňa, synu Najvyššieho, zaprisahám ťa, netráp ma
už viacej. S oslíkom prišiel si a ja som ti dal liace, choď si
svojím krížom krážom. Prejdi sa Ermitážou hoviad.
Mňa nechaj bokom, nech si ma povedačky lovia.
Prosím, nebohuj!

Volám sa Nádej a stojím zväčša na rohu.
Zuzana starcov nechce, súčasnosť patrí mladi,
a ak ti vadí slovo prekážať, tak prepíš šlabikár,
posaď sa do záhrady, a vyhoď skládku
na smetisko dejín.
Všetko je inak, mať zrodila v poli winamp,
hackeri driemu v lese, trávovú plachtu porozvíjala,
na všetko platí RESET, nabootovala systém,
hoci starý, mašina spúšťa sa, Detvan na trotuári
čaká ďalších Detvancov. Na karavánu nemám psov,
tak len tak z buka na buk vyvesíme repráky.
Stojíme za málo, bo by sme išli, išli za dakým.

...stále, v noci i vo dne zúrivo kričal, medzi hrobmi aj na horách, tĺkol sa kameňmi. Keď ho
z diaľky zbadal, pribehol a padol pred ním na zem. Potom silným hlasom vykríkol: Čo ťa do mňa, Syn Boha, syn Najvyššieho? Zaprisahám ťa! A on mu prikazoval: Nečistý, vyjdi z tohto človeka! ...

Lebo ma tretím menom volať môžeš, Vierou,
keď som sa od Ondavy medzi tých netopierov dostala,
nikto by nenakreslil toľko samoty. V slnečnom kalendári,
tralala, je koniec Kolosea. Nik nie je na ľútosť viac, ako ty,
zrkadlo premárnené, záplaty na kolesách
na ceste od dievčaťa k žene.
Pracovné Sopoty.

Kto som? Na vyradenom pódiu frajersky držím formu.
To teba spomínajú, mňa je všade ako reklám na plienky,
to ty si dlho nebol, pritenký ako prieliv Hormuz,
ja som stále v obraze dna.
Pozri sa do studne a nájdeš mŕtvy Mesiac,
aj Irena ho mala plné oči, štyri deti a končím,
nebude týrať viac!
Anjelik z mraku každú chvíľu močí a nevie,
že tam dole nie je žihľava.
Tu kameň vyhráva.

Preto sa vytrhnite z reťazí, chamraď, bedač, čeľaď,
osloboďte sa a zrušte všetky stopky,
trhajte ovocie, nech zvíťazí nad večnosťou teraz.
Ubičujte sa chtíčom,
vravím to nerád, ale žiadne nebo sme pre vás nenechali.
O chvíľu bude guláš, či sa vám máli, potom šup, opäť do kopaníc.
Slovák som, Čechem bych nebyl za nic.

Zuzana žehlí, prekladá šaty z návštev,
veď sa, hádam, zmenia, uhladia a vyrovnajú rozdiely.
Som Popoluška, a si len nerozkážte ešte jeden čaj...
Čierny pre bielych a Holub stepujúci za oknom paláca.
Žehlička zastane a rozbehne sa zas. Nič nechce,
dnes sa iba vypláca.

Horúca krv, povedz mi, aj ty – kto som?
Bengy mám a sa túlam skládkou mŕtvych mien,
bosé nohy rosou rozdrásané, perami stepujem po pódiu,
nech žijú porotcovia! Ja sa túžim užiť,
naštartovať Harley a vrásť do koženky.
Ty sa tam ale nevojdeš, veď som ti vravel, Tenký,
prejdeš vyťahanými ušami Ihly,
pred bránou námestie dláždené davom,
Traja si prihli, nesú dary späť.

...a spýtal sa ho: Ako sa voláš? Légia, lebo je nás mnoho. A úpenlivo ho prosil, aby ich z toho kraja neposielal preč. Na úpätí hory sa pásla veľká črieda. Zlí duchovia ho prosili: Pošli nás do svíň, nech vojdeme do nich! Dovolil im to...

Preto mám o koliesko viac, lebo refrén poznám,
mladosť ostala v muzikáli
a na princezny štát kašle, prognostik Bohznal vymeral
notový základ. Aj by som odišla, len som sa seba zľakla.

Rozkladám tarot, sľubujem telom, natrikrát
otočím si vás okolo očí až zapriete svojho kohúta.
Zbytočne hádate mi meno, nie som Klingáč,
pravda je obutá v dramatickom vstupe:
„Kráľ Rýľ bol kurevník, ostal po ňom smrad,
hlúpe zápisky a rozgajdaná svokra.“
Ja a tma ďalej rozkladáme tarot,
nikto si nevšimol – kartami z pokra.

Vieru, lásku, nádej som našla na ulici a Marika som, Irena aj Zuzana.
Nič so mnou nemajú, no podhodím vám ženu, vybraná spoločnosť,
ako zrno vo foťáku, chceli ste vedieť, či sú ony ja?
Nechám vám číslo, kníhkupectvo Koniáš,
je znalec, na to palec doneba.
Bohovať netreba.
Kto ma zažil, vie, že mám stále nové meno.
Jedno je isté - vždy klamem, pravdu hovorím!
Dvere sú zatvorené, okenice zakrývajú otvory,
nevidno, kto sklonil hlavu v lóži.

Som vaša vlasť a každý si so mnou, čo i chvíľu, požil,
je ma Légia, som za hrsť vašich domovín
a po tých rokoch zo slov hotový, no tak ma netráp.
Na najnižšom schode chladí sa moje pivo,
volaj ma Slovákia, mama abo vďaka.
Všetko som JA
a preto od vás odchádzam.
Nejaký Čubírek ma čaká.

...asi dvetisíc sa rútilo úbočím do mora a utopilo sa. Pastieri sa rozutekali a priniesli o tom správu do mesta a osád. Všetci sa zbehli pozrieť, čo sa stalo.

KROSNÁ

Vo vrchoch stará záhrada, v nej malá šopa,
rozobrané krosná
našej prababičky, často sa mi sníva,
že nad ňou letím ako vrana alebo bocianica,
čo nosí druhým radosť. Tanier a prosná
kaša na tanieri, slnko, čo mieri presne cez okno.

Mám také sny
a takú záhradu na kopci, kde sme všetci spolu.
Aj sestra z výšky, ba aj babka Gita, ujkovi
šepká vitaj, keď sa z diaľky vráti so skloneným nosom.
Varíme, smejeme sa, ja sa pýtam, kto som,
kým dedko prefúka na harmonike všetky súmraky.
Ľudia čakajú na víkendy a ja sa teším na taký.

Ale to nebol sen, to všetko ozaj bolo,
týždeň je Robinson a piatok beží kamsi,
ja som, fakt, vážne, vyhepená školou
a dám si povedať aj o tom, čo je ticho.
Rada som v prírode, kde s Pánom sám si.
On zapol svetlo a vesmír iba vzdychol
od úžasu. Aj naša família bude out of mesto.

Úplne najviacej sa asi teší tato, to zato,
že sa rozhodol tie krosná poskladať.
Tak spoločne mu jeho dielo kazíme
a spomíname na prastarú mať, kde bolo placenko,
kobuľky, ziv či lada, ničomu nerozumiem, len som rada,
že tie slová znova ožijú. Kotuľky, podnožaje, s úsmevom na Máriu,
čo tróni v prednej chyži. Šinky aj pripinky, už sa ten deň blíži,
keď sadnem za ten stroj času. Klapač aj bardo tam sú,
maličkosť – jedna veľká záhada.

Kým otec všetko pohľadá,
prikladá dosku k doske, potichu sa vytratím, piatky sú božské
hlavne na bicykli, dedinské psy, tie si už zvykli, že ich
na čerkotke plaším. Povedzte našim, že som zase v lese!
Lebo Zem vyhnala trávu a rastliny podľa svojho druhu,
i stromy, ktoré tú zem tuhú rukami koreňov na mäkkú prsť menia.
Všetky ich pozdravím, a dovidenia zajtra, spočítam kukučky
a slnko v dlaniach ohrejem. Náš les je bonboniéra,
Boh videl, že to dobré je. Tak lietam po kopcoch ako divá Bára,
a nechcem myslieť na zlo a na to, že aj ja budem možno stará...
Nie, ja som vo vesmírnom programe! Sú nízke kurzy na to,
že to všetko vyhráme my, mladí. Až na defekt, čo som našla práve.

Ale kto v nohách má, nemusí nosiť v hlave, dotlačím za hodinku
čerkotku do záhrady, s orechom a cibuľovým záhonom.
Prababka smeje sa mi na onom svete, vidí nás ako kuriatka,
ktoré sa ku bráničke zbiehajú len pozvoľna.
Sú polia a je cesta cezpoľná, čo sa v bokoch krúti,
tuto má šerpenku a tamto čarodejný prútik, ktorým mraky zaháňa.
Aha, prišla mudraňa až z Blavy! To bude paráda – sestra matematik,
len ja som číslo, baví ma pridávať jej otáčky. Strýko zaparkuje neskôr,
tak nebo, ty si poplač, kým sa zídu všetci. Prehánky, vykvitne ďalšie Tesco,
musíme plece k pleci, teda k plecu postaviť sa pávom.

Trápia ma všelijaké otázky, cítim sa vľavo - vpravo, len babka ostáva
kapitánom, akým bola stále. Toto je zvláštna rodina, ale lepšiu nepoznám.
Nebudem meniť trnky za hrozná. Radšej vybehnem z izby na lúku,
lebo je tesná izba mojej duše, rozšír ju, Pane nečakane
o bláznov, siroty a vtáčky. Vbehla som do života, bez slova, bez omáčky
a nerozumiem mu ako tomu, kde bolo placenko,
kobuľky, ziv či lada, ničomu nerozumiem, len som rada,
že spomienky znova ožijú. Kotuľky, podnožaje, s úsmevom na Máriu,
čo tróni v každej chyži. Šinky aj pripinky, už sa ten deň blíži,
keď sadnem za stroj času. Klapač aj bardo tam sú,
maličkosť – jedna veľká paráda.
Krosná sú zložené, sedíme pri pecíku, topíme lyžičky
v babkinej fazuľačke, dedo, jedz! Nekomplikuj, mami,
človek nebude žiť iba z chleba, sami si za to všetko
môžete. Počúvam z každej strany a strácajú sa
čiarky vo vete. Strýko je celkom iná kapela,
mlčí o svojich čerstvých ránach, sestra je kocka obohraná,
otec si pridal ešte do taniera. Len mne sa zbiera
na nedeľu. Pôjdeme vedno hore kolo vody,
rozvinieme svoje kvety ako ľalie, rozvoniame lúku,
zazelenáme les, čo nikto neprebrodí, čo bolesť prekryje
a zaspievame spoločnú si pieseň. Tam, v kostolíku
na kopci zložíme dlane za prastarú mať.

A z našich modlitieb Pán behúň bude tkať,
spletie všetky šnúrky, od nás niekam,
každý si vezme z toho koberčeka
a položí si pred prah svojho domu.
Lebo sme všetci v kostolíku rodina, plece pri pleci,
tá k tomu, placenko, kobuľky, ziv či lada,
všetkému rozumiem a zrazu som tak rada,
že naše slová vždy s Ním ožijú.
Kotuľky, podnožaje, s úsmevom na Máriu,
čo býva v každej chyži. Šinky aj pripinky,
tá láska je stroj času. Klapač aj bardo tam sú,
nič zlé nám neublíži, dobré sa pozná.
Počúvaš, bijú zvony, aj za tie večné krosná...

Vo vrchoch je tá záhrada, v nej malá šopa,
často sa mi sníva, že nad ňou letím ako vrana alebo bocianica,
čo nosí druhým radosť. Tanier a prosná
kaša na tanieri, slnko, čo mieri presne cez okno.

AVE

Takto? Alebo radšej zboku?
Pán autor napísal: “…radšej z bôčika?”
No dovoľte, ja nie som nejaká,
nechcem sa chváliť, ale sa ma dotýka,
som žena v dobrom roku.
Som na tom, že SOM
vyvážená zlatom
a nacenená slovom ministra.
Preto ma zasadili
ako klenot do Bystrian…

Toto je autor?
Vážený someliér slova?
Podobnú bandu, háveď, chásku, zberbu, čvargu,
perepúť, chamraď, zlezbu,
a znova nádych, brandžu, chrapač,
poťažmo čeliadku, pliagu, či bagáž a svoloč
len tak neuvidíš.
Webslovník, bodka, zoznam, bodka, eská.

Láska je samorezka, pánko prepísaný,
sa otoč, uvidíš z každej strany
vášeň. Ešte aj štoročná tu budem v plnej kráše,
chlápätko bledolisté.

Dobrý autor - mŕtvy autor,
vravela moja triedna krasopisne
a po diktáte dokvapkával z pera atrament.
No čistej strane všetko čisté,
chodíme do spomienok kradnúť
cudzie čerešne.
Slzavé údolia sa časom menia na smiešne.
A on sa cíti celkom iste ako taký Cézar,
s perečkom za vavrínom,
rozhodne o sude, bo obťažkaný v inom
dobyl už v spánku každé Kartágo.
Vyžobre potom na polievku,
na ráno a na bágo.

Ja mám byť šmahom ruky Kleopatra,
byť plnkou v koberci, na konci vyskúšať chrup kobre.
Tak dobre? Alebo radšej zboku?
Bižu mi požičala kolegyňa,
z trhov.
Chcela som báseň o Anči a hrachu,
básnik je ale Tomáš Zľakov-Zdrhov.
Preto mám túto „netradičnú“ tému,
za posledných tisíc rokov
o nej takmer nikto nepísal,
ju netočili filmy, nevošla sa do obrazu
ani do knihy. Liz Taylor nenechala jedno oko
suché, ešte aj Asterixa na ňu obočenkou.

Ale mňa neponíži, a sa nechcem chváliť,
mám mnoho tvárí, ktoré vojdú do sály,
už od tloch lokov sadlo vsetko na liť,
tak som sa, ako tá čerň, vpila do riadku.
História je slaninka a reže sa vždy tenko,
aby sa bolo o čom učiť.
Keď starovek je “v poriadku”,
čo znamená - je každodenne v puči,
len ja som diadémom na veľkej hlave Ríma,
som obilnicou miliónov hladných.
On stína tiene
a padni komu padni,
mne žerie spánok nedospelý brat.
Horný či dolný? Egypt je veľký
a nedelí sa prvý krát.

Sama kráľovná, sama kráľovná ceduličku psala,
aby šuhajka, aby šuhajka, na vojnu dostala,
na vojnu dostala.

A zase samé historické drísty,
jeho to baví a ja chcem vášeň, bolesť,
radosť, zlosť,
kým, on, ten istý, píše naučené vety.
Básnik a špina, presne ako predtým
kúpe si ego v dejepisnej stoke.
Používa slová ako peľasť, čierťaž, zatrímať…
On po kém? Dosť!
Som hlasom celkom inej poézie,
čo zo mňa každodenne vyviera.
Jeden prameň žena, dva - láska a tri - mať.

Veď moja Kleopatra chodí púšti v pätách,
vždy, keď jej končí dych a stopí slnko v Níle.
Pred chrámom nezametá, milé moje,
je bohyňa a rastú za ňou lekná.
Luxorské stĺpy blednú pred jej krásou,
hej, pekná je a ešte viacej časom,
ktorý ju spravil siedmou v poradí.
“Som dcérou Ptolemaia, bleskom si krájam
nebo, kto so mnou nebol, nežil. Nevadí.
Šalamúnovi pletiem čiapku
a Semiramis vyklčujem záhrady!”

Potom je tu ten Cézar, čo neisto sa motá
okolo päťdesiatky, málokedy je doma
ten vojak s hrubými spôsobmi, nepozná voľno
ani sviatky, raz po ňom pomenujú vládcov,
rez a šalát. Ave, šalát! Krutóny idúce na smrť
ťa dnes zdravia…

Navyše nemá ani na viac.
Na ceste k nám tyranov uspávajú lode,
piesok im zahalí zrak a cikády nedožičia spánok.
Sama sa pýtam, či som vôbec spala, keď
vidím sa zas ráno, pred prílivom kávy
a mráčkom cigarety.
Ja si tu čakám na slávu a henten ako predtým
štvrtí veľkohubo zabudnuté časy.

Mali by sme žiť teraz, prvá sa hlásim
k živým, nebudem skláňať
hlavu k Rímu. Som od Alexandrie,
som zaplavená černozem,
nakŕmim svety svojím obilím.
Jedine, žeby ste nás vypaseným klasom dobili.
No čo, všetci kráčame smrti do náruče,
potom už budem vládnuť v iných vodách,
iné rúče budú sa klaňať davu.

Jaj, zabudla som Bratislavu popľuť
pre šťastie!

Kam vkročím, bdejú všetci chlapi
a tráva Holanďanom nerastie. Jedine Antonius,
Marcus, čo som mu dala na vojnu a porodila dcéru,
prisámveru, ten rozsypal ma na prsnaté duny,
zahryzol sa do mňa očami, kým vzbĺkol
súmrak, tu – ny! Zlá pamäť niečo nechá mi
a niečo utopíme do sna.

Sama kráľovná, sama kráľovná ceduličku psala,
aby šuhajka, aby šuhajka, na vojnu dostala,
na vojnu dostala.

Tmolím sa pomedzi riadky, som zlostná Maruška,
čo neľúbi len jahodový lekvár. Takto, či zboku?
Ma už slovíčkami nekvár, vo mne je tisíc a jedna báseň,
všetky naťahujú ruky a tlačia ma každý rok na pyramídu,
chcem sa nechváliť, no zase prejdem Rímom,
hoci aj porazená, ale bohyňu
ste chceli, tak je tu.
Ja čakám, ktorá chytí rozpálenú štafetu.

Báseň je vojna, ktorá vo mne drieme,
krokodíl, čo ma žerie, keď vidím tento svet,
som v téme, niet iných básní, iba tá, ktorá
sa teraz nesie prázdnotou, sú iba práve
povedané bodky.
Preto na seba beriem brnenie, zlaté ako žito,
aby mi vaše šípy boli na úsmev, poď, kým sa
nerozleje rieka, poď niekam, aj spolu sa pokúsme,
vezmi ma priamo ku studničkám.

Zase len zdrobneniny, ktorými si hýčka nemaznavé slová:
íverček, pripináčiček, sirôtočka, sloník a veľrybôčka, vesmírik,
strašík, šup, pästičkou do očka. Všetko daj preč, ver, ani chvíľu
nepočkám, kým zmeníš slovník na môj odvetový.
Som ústa. Čo vy? Moja Kleopatra chodí pľušti v pätách,
vždy, keď jej končí vzdych a stopí slnko v Níle.
Pred chrámom nezametá, moje milé,
sa ohýna a rastú za ňou lekná.
Luxorské stĺpy blednú pred jej krásou,
hej, pekná je a basomti, keď ohŕňaš nosom.
Vy uši ste. Ja kto som?

Sama kráľovná, sama kráľovná ceduličku psala,
aby šuhajka, aby šuhajka, z vojny von dostala,
z vojny von.

Toto je autor?
Pomaly som v koncoch, ešte dám pusu Alexandrii,
nakŕmim mačkami myšacince na Mesiaci,
odbehnem nachvíľu k bohyniam:
Amunet, Bastet, Hathor, Heket, Mut, Nebthet, Nun, Sachmet,
Tefnut, Nut a blud, čo si zas píše tamten do zošita,
šialená mätež básnického súmraku.
Pravda je večne pod dunami skrytá
a ja sa kreslím na takú – hieroglifnú,
ruky zlom, hlavu nabok, na ženu v dobrom roku.
Som na tom, že SOM
vyvážená zlatom
a nacenená slovom ministra.
Šperk menom Kleopatra
zasadený do Bystrian.

No a vám? Ave, krutóny vysušené v Bratislave!