literární časopis založený v roce 1964

Tomáš Repčiak

JULIANIN KĽÚČ /BIELA PANI/

Ku každej žene potrebný je kľúčik
hrdzavý, malý s vylomeným zubom
a je ho ťažké nájsť, zapadol niekde v detstve
alebo zhrubol ako synov hlas,
čo od otca sa nikdy nepoučí,
tiež stratí kľúč a potom nocou búcha,
dobýja sa do lásky.

Chceš životom prejsť, hoci nemáš s kým.
Viem, nie na to dali ste mi slovo,
aby som mudrovala nad večnosťou
chrústa. Je deň, čo v ústach chutí vanilkovo
a ďalší taký, ako dneska je.
Ujedá život z duše – chleba,
každý deň za krajec, nedá sa nebáť
v tomto zbitom svete, môžete však báť sa,
že aj vám povedia raz zradca,
zavinú do reťazí,
ako sny každej z vás.

Mám túžby, ale nemám čas.
Pripravený je pranier, pľuvance a topor
a vy, čo ma vyprevádzate na levočskej púti,
len stále vyššie, rok za rokom.
Oči sú suché, iba nebo smúti,
ako to čierne baroko.

Ach, perla z noci,
máš ma v moci,
a v mojom srdci
temný plameň
rozhorí sa
až so mnou amen.
Ty, perla z voza
egyptského,
to za teba tu
horím nehou.
V popole nájdu zhorené
velikou láskou srdce mé.


Na každé nebo potrebný je kľúčik,
nedá sa prísť len tak a sadnúť k poslednej z večerí.
Dnes svoju dušu ako psa hladom mučím,
som hluchá, dlho som počúvala
a nečakajte, že vám uverím.
O chvíľu príde majster s osudom v dlani priťažkým
až v dreve srdce puká,
presnými ťahmi v rukách
vytesá zo mňa oltár porážky.
Ja som dnes hlavné číslo v programe,
kráľovná hriechu, kriku požiar,
dôvod na amen
dnes budem božia.
Tak ako každá matka,
preto je v každom z vás kus živého boha,
vetra, čo z kostolov prach ženie,
preto je vo vás odpustenie,
o ktoré dnes nežiadam.
Za lásku zradu dostávam,
dopíjam kalich a dvíham oči, nebesá!
Kto hľadí na to ako hviezda padá,
pravdepodobne potkne sa.
V kajúcnej zlosti pýtajte sa Pána,
kto je tá, čo ju každý súdi?
Manželka, dcéra, matka. Juliana.
Jedna z vás, z ľudí,
príliš malých na to, aby súdili.
Tak prečo neprišli ste sami
a vzali ste si posily?

Zavreli slávika v klietke zlatej,
čakali pieseň v krásnom šate,
o živote mu pekne zaspievali,
a tralalali, tralalali,
no slávik nevie, čo je láska
a nevydal viac ani hláska.


Na každé ústa potrebný je kľúčik,
aby sa Slovo nestalo slamou v podstielke.
Na mlčanie sú knihy malé,
na múdrosť zase priveľké.
Viem, nie na to ste mi dovolili
povedať niečo na záver,
aby som kázala, čo ženám neprislúcha,
len niečo vo mne, malé, zbité, boľavé
pýta sa von.
Počúvate len na pol ucha,
vravíte o zrade, hľadáte vinníka.
Je tu On a pred ním neskryjete tvár,
ani sa nikde, ani do nikam,
nájde vás ako havran - posol,
v spánku si kľakne k vašim nohám,
zhorkne vám med a zvlhne dohán,
budete kráčať dušou bosou
po strnisku nekončiacich spomienok.
Nie, nevyhrážam sa,
iba stojím vo dverách, za chrbtom majster Pavol -
kat, čo zo mňa spraví oltár vášho studu,
narodím sa druhýkrát a budú
mešťania musieť so mnou večne žiť.
Neprejde nikto uchom Ihly
ako niť medzi zlým a menej zlým.
Prišli ste dnes, aby ste ma stihli
uvidieť zmiznúť ako dym.
Ako čas stojím odmeraná,
zradená Juliana.

Anjelu, božia prepeličko,
čo pannám studom farbíš líčko,
otváraš krídlom požehnané nebo,
vezmi ma sebou, vezmi sebou,
aby som Bohu bola celá
dnes oblečená za anjela.

Nič to, len stratila som kľúčik
tak dávno, že si nepamätám
či som ho vlastne mala,
a preto teraz nerozumiem vetám
a skôr sa nerozlúčim,
kým nepukne skala vo vás
a ten kľúč nevypadne,
lebo tam ho niekto schoval
úplne na dne. Pri prameni
pálivej túžby, čo sa časom mení
do špinavej, prešľapanej dlažby na kocku.
Až potom vykročím pravou nohou,
pre šťastie, na púť levočskú.
Viem, všetko to je neprávom:
za chrbtom láska, slnko nad hlavou,
cisári, chamraď polepená biedou
skričané ženy, nespoznaný dedo,
splnené pupky, prázdna kolíska,
pesnička, čo sa vypíska,
nebo, ktoré si z ľaku kľakne do siva.
Len teba ešte vyzývam -
sklamaná pravda, dnes si sa tu mihla
a kážem ja – tu pod pódiom skuč mi!
Kto z vás si myslí, že tá pravda vyhrá,
nech ďalej štrngá kľúčmi...

ROBOTA

Oco Vešeľak ide do roboty. To je slovo od slova robot, takže by mal oco robiť roboty. Ale nerobi, lebo oco sedi za počitačom a drži si hlavu. Za to dostane vyplatu a može si kupiť domov počitač a držať si hlavu doma, lebo mama ma s počitačom problem. Potom sa s nim nerozprava a bucha s taniermi a chodi z obyvačky do spalne utierať prach aj keď tam nie je. Keby oco robil roboty, tak by doniesol jedneho domov a ten by za mamu utieral prach a buchal by taniermi. Len neviem, čo by potom robila mama, lebo každy musi dačo robiť. Preto oco ide do roboty a to je slovo od slova robot, lebo to je asi oco. Vešeľak.

KERKY

- Keby sa dali tetovať stromy, ta by bol ďateľ ten, čo robi kerky.
- To je blbosť, lebo stromy nemajú kožu, taže nemože ich nikto tetovať.
- No šak len ten ďateľ, ne?
- To by musel mať zobák vo farbe a to ho nedonútiš.
- Iba keby bola prirodna, napriklad z ovocia.
- Ďateľ má rád chrobáky.
- Do farby sa da dať všetko.
- Ale načo by sa mali stromy tetovať, šak sú v lese a nikto ich nevidí.
- Šak sa ani netetuju.

ZEM

Zem sa da jesť, to už oni vedia od malička, keď sa stavili. Cela finta je v tom, že zem nemožeme jesť, bo by sme si zjedli pôdu pod nohami a lietali by sme vo vesmire a všetko ostatne s nami. Preto jeme radšej to, čo je na zemi abo v nej. Huby, ryby a ine suroviny. To je život a nikto s tym nič nespravi, lebo keby si jeden človek dal jedenkrat denne jedno kilo zeme, ta koľko dni by sme mali na koľko ľudi? A take otazky si na matike nedavame, do frasa!