na další stranu
Tomáš Repčiak
JA, CLAUNIUS
Červeným nosom vládnem tejto ríši,
sám sebe bližší na dotyk.
Ja, Claunius, o tri centimetre vyšší
ako môj svet
z horúčav, klamstiev, psov a narkotík.
S červeným nosom
hovorím, vám práve – som cézar, Ave!
MARCOVÉ IDY
Keď kvitnú pečiatky,
odchádza z kancelárie,
a pod klobúkom nesie
svoju Idu.
V saku sa mu trasie
yorkshire.
Veď tie dni ešte prídu,
Vezme si ju,
čiernu na bielom,
hneď po rozvode
v aleji kľučiek,
v rozpuku pečiatok.
APRÍLOVÉ DAŽDE
Tá aqua tečie priamo z provincií -
liptovská voda, posledné slzy Tatier.
Strč do nej obojstranné ruky
dobrých matiek, nech sa každá mädlí,
sú žabince a na prameni knedlík,
preto neprezradíš svetu
tajomstvo, číro čírej vody.
Hop, čibiri, Aero Vodochody,
tak začínala živlov zaklínačka
už v dobách hraníc, útekov.
Teraz si jazierkom a tak si ku mne hačkaj,
zamrzni, voda, nebuď namäkko.
Pustím vám do slúchadiel svoje
sucho, pani
a aqua bude chodiť od zajtra
po kvapkaní.
***
Vážený senát, milé podbele,
bránim sa činiť tieto predslovy
vážiace život, slovom - viem,
že ma vítate vo svojej jarnosti,
pastierske kapsy, bezmenné fialky,
i ty, Bodliak?...
Zabalený v deke dočkám sa
vlastného svitania
a snáď aj sennej nádchy.
PASTIERSKY JÚL
Na sídliskovej hojdačke
je stále niekto hore
otec, ty
ty, otec
podobne naberajú vodu
na Hortobágyi
vracia sa k nebu
vedro je plné slnka
keď padne k zemi
pastier vydýchne
***
Kráčame mestom diví,
ulice križujú sa na rohu,
chudobu tlačia do tretieho oka
pretoriáni, gardisti.
Dnes drevo rastie z hlivy,
Tiber je stopercentne nečistý,
Pegasy tratia pierka.
Sa ponáhľajte, súdružky,
pri previerkach,
olúpte zo mňa bitumen
malomestského pokoja.
Som láska vaša a hviezdy sa ma neboja,
žmurkajú z diaľky, tuto málo ma.
Kráľovstvo za korálky,
keď všetky cesty vedú do Roma.
Červeným nosom vládneme kolokviu,
sa pod ťažobou vidiacich očí skrivil.
Pegasy mŕtve na fóre roky hnijú,
my mestom bosým kráčame ešte diví.
VŠE NESVÄTÍ
Mamine dlane, poorané pole,
čo nikdy neležalo úhorom.
Každý večer zaň zapadá tvár
malého chlapca Apolóna,
každé ráno sa orosí.
Spomienkou na čosi.
Hodiny divo bijú.
Dýchajte zhlboka,
vidiny povolené,
posledné slovo má
priveľké konzílium.
***
Vidím, ako ma nesú ulicami
namiesto červených šatiek,
lícaté cukrárky ponúkajú
vavrínové venčeky,
deti sa ohadzujú
granátovými jabĺčkami,
vädnú vône. Pche.
Ja, Claunius, posledný z rodu
pravotárov bláznov
otváram náruč prázdnote.
Som iba popol, posypte si hlavy,
vzduch iba som,
tak na mňa kašlite!
Keď na bulvári neostane nikto,
pôjdeme k sláve. Sám, ja a Claunius.
NOVEMBROVÁ
Kolónie odišli za more,
obliehame vlastné stodoly
a pláže.
Strašíme vo veži,
čakáme, kým nás nevymaže
čas.
Hovoríme v množnom,
aby nás bolo viac,
ostanú kolónie,
v nás.
JANUÁROVÝ BOH
Nosí čiapku s dvoma šiltmi,
stráca kľúče, lebo rád býva
s cudzími.
U nás v dome má na starosti
výťah, pritláča na sklo dverí nos,
on dole a nos hore.
Januárový boh nechodí často,
iba keď babka z osmičky leží
a výťah nechodí.
Zaspím a prejdem
všetky pahorky svojej puberty.
A on mi otvorí dvere každej
spálne.
***
Škrtajte v kalendári roky, sny a sľuby,
pustite do miest hordy oblakov,
nech prší na papyrus.
Rehotný koniec Claunia nezahubí,
aj keď zem vonia po hubách
a ženy po spánku.
Vraveli - nikdy si domov nevoď
kresťanku s Takým nosom.
Pýtam sa – kto som v dave?
Slobodný človek,
cézar, tak mi Ave!
|
