|
na další stranu
Marta Hlušíková
Text nebyl redakcí korigován
O PROKRASTINÁCII
V jednom nedeľňajšom rozhlasovom vysielaní sa hovorilo o prokrastinácii. O chorobnom odkladaní dôležitých úloh na nasledujúci deň. Wikipédia tvrdí, že prokrastinácia je psychickou záležitosťou, kým lenivosť fyzickou. Vždy som si myslela, že keď sa mi nechce napísať do časopisu rozprávku, na ktorú čakajú, a ja radšej idem žehliť alebo si robím poriadok v skrini, som jednoducho lenivá. Teraz, keď viem, že situácia je iná, a ja mám dokonca pri odkladaní povinností výčitky svedomia, je mi jasné, že nie som leňoch. Jednoducho trpím prokrastináciou. Utvrdila ma o tom aj posledná veta z hesla na wikipédii: Postihnutí sa často upokojujú a presviedčajú sami seba tvrdeniami typu: „Pod tlakom podávam lepšie výkony.“
Jedna z mojich obľúbených viet, ktorou legalizujem momentálnu nechuť niečo urobiť.
Vlastne prichádzam na to, že žijem v dobe, keď je nesmierne dôležité vedieť správne pomenovať daný jav. Nielen nazvať lenivosť prokrastináciou. Žijem v dobe, keď nemáme stretnutia, ale mítingy. Nechodím na dovolenku, ale navštevujem exkluzívne zahraničné destinácie. Môj sused nepracuje ako robotník, ale operátor výroby. Bývalý skladník a zásobovač je logistikom a vedúci oddelenia sa stal riaditeľom úseku, ktorý podlieha priamo prezidentovi spoločnosti. Akurát z profesora na univerzite sa stal vysokoškolský učiteľ. Ale netreba podliehať panike. Či nebol aj sám Jan Ámos Komenský nazvaný učiteľom národov?
EZOTERICKÁ HUDBA
Nedávno som sa stretla s mojím známym z kníhkupectva.
- Stavím sa, že neuhádneš, čo som dnes predal, - hovorí mi.
- Podľa toho komu, - vravím.
- Muž okolo päťdesiat. Bol to taký slušný a dosť unavený človek.
- Čo si mu predal? Nejakú svetovú klasiku?
- Pomôžem: hľadal cédečka.
- Vzdávam sa, - vravím a môj známy čaká iba na to.
- No. Takže prišiel a chcel niečo upokojujúce. Hovorím mu: skúste ezoterickú hudbu. Neznámy len krútil hlavou a ďalej sa prehŕňal v cédečkach. Chcel som mu vyjsť v ústrety, tak som mu ponúkol šum mora. Nula bodov. Potom vtáčie trilky. Nič. Už som žartoval a povedal, či nechce hluk mesta, ponáhľajúci sa dav a podobné hlúposti. No on sa len prehŕňal, prehŕňal, potom si zobral akési cédečko, založil si slúchadlá a stal sa zázrak! Tvár sa mu vyjasňovala, oči sa mu blažene zatvárali a ústa sa mu roztiahli do úsmevu. Potom si zložil slúchadlá a nabitý novou tajomnou energiou ukázal na cédečko. Toto beriem! povedal, zaplatil a odišiel.
- No a čo si mu to teda predal?
- Prázdne cédečko.
Tak toto som nečakala. Ten človek si kúpil ticho!
Neviem, kto to bol. Asi učiteľ. No keď som minule cestovala autobusom, štyria stredoškoláci tak vykrikovali, ryčali, krochkali a predvádzali sa, že si myslím, že neznámy zákazník bol možno šofér toho autobusu.
DNEŠNÉ DETI A HRAČKY
Nedávno sme sa bavili o tom, aké je detstvo dnešných detí. Je rovnako zázračné, ako bolo detstvo ich starých rodičov? A vtedy som si spomenula na náš „farebný ďalekohľad“. Tak sme volali rúrku z tvrdého papiera, na konci ktorej bolo mliečne sklo. Pod ním štrkotali dúhové skielka. Stačilo rúrkou pohnúť doľava – a vyrástol v nej farebný kvet. Potom sme ňou pokrútili doprava a rozkvitol kvet ešte krajší. Čarovná rúrka trónila na poličke úplne hore, na čestnom mieste, aby sme ju nerozbili. Aby sme neprišli o rozprávkový svet.
Bola som minule na návšteve. Medzi horami plyšákov, autíčok na baterky, kopou stavebných dielikov z lega a koľajnicami s hovoriacimi vláčikmi ticho ležala zázračná rúrka: nebola z tvrdého papiera ako kedysi, bola z umelej hmoty. Aj ona však skrývala prekrásne obrazce nádherných farieb. Na koberci ležal nepovšimnutý kúsok fantázie vedľa ukričaného hrnčeka, ktorý vyhrával anglické pesničky. Nuž áno, zmenila sa doba. Hračky namiesto detí spievajú, kričia a behajú cez prekážky. Žijú si svoj vlastný svet, do ktorého sa chodí iba na návštevu. Žijú si svet, ktorý nás prerástol.
Kedysi sme v drevenom divadielku prežívali s bábkami čarovný príbeh. Pohybovali sme nimi. Vymýšľali sme im slová. Boli sme tí, ktorí tvorili hru. Dnes sa deti na hru dívajú.
Ich detstvo mi niekedy pripomína vtip, v ktorom sa pýta jeden chlapec druhého:
- Videl si včera búrku?
- A na ktorom programe?
STARÉ ÍREČITÉ VÝRAZY
Pri listovaní v Kukučínovej Rysavej jalovici som natrafila na slovo „potrizniť si“ v zmysle pozhovárať sa, pobesedovať si. Nuž áno, slovná zásoba sa vyvíja. Jedna vrstva slov zaniká, druhá pribúda. Kedysi bola v móde latinčina a gréčtina, neskôr sme prijímali germanizmy, rusizmy a dnes sa na nás valia anglicizmy a valcujú našu slovenčinu rýchlosťou blesku. Už nepovieme Prajem ti pekný deň, ale Maj krásny deň. Namiesto Večer sa uvidíme povieme Vidíme sa večer. Vetu neskončíme slovným spojením alebo nie. Stačí povedať jednoduché a krátke slovíčko či?
A tak mi je trochu ľúto tých našich starých írečitých výrazov a slovných spojení. Jedným z prvých, kto ich vyzbieral z nízkych pričupených chalúp a zasadil ich do rozprávkovej kytice, bol Pavel Emanuel Dobšinský. Už len veta Dobre, ale nebárs voňala tajomnou hrozbou. Alebo v rozprávke o čertovi sa píše: Len sa tak sprplil v prachu. Cítite tú chuť
vysušenej zeme na jazyku? To boli slová, ktoré voňali, chutili, zvonili a hýrili farbami.
V polovici októbra sa v Drienčanoch na počesť Pavla Dobšinského konala súťaž v recitácii rozprávky: Zlaté pero, zlatá podkova, zlatý vlas. Prišli sa na nej ukázať recitátori z celého Slovenska. Fare v Drienčanoch, na ktorej Dobšinský pôsobil, zasa na pár dní zabúchalo od radosti srdce. S naším rozprávkarom sa spája aj unikátna socha venovaná nielen jemu, ale aj slovenskej rozprávke: Pavel Dobšinský sedí pri veľkej otvorenej knihe, z ktorej vychádzajú rozprávkové bytosti. Socha stojí pri Kultúrnom dome v Rimavskej Sobote a vždy, keď idem okolo nej, spomeniem si na staré slovenské slová. Aj na to Kukučínovo potrizniť si. Potrizniť si! Ako keby sme sa pri stretnutí iba sťažovali a bedákali. Ako keby sme beznádej mali akosi zakódovanú v slovách.
Nuž ale či môže byť smutný ten národ, ktorý stavia sochy rozprávkam?
NA NÁVŠTEVE O DOVOLENKE
Poznáte to: priatelia vás pozvú na návštevu. Potešíte sa, lebo vonku je zima lezúca za golier, u priateľov poriadne kúria, nie tak ako u vás. A okrem toho je pani domu vyhlásená kuchárka. Kúpite fľašku rulandského šedého a pretože ste galantný človek, tak pridáte orchideu.
Deň D je konečne tu. Vybozkávate priateľovu manželku, s priateľom sa upelešíte v obývačke, popíjate rulandské, chrumkáte oriešky, vychvaľujete koláč – a potom to príde: priateľ zhasne svetlo, zatiahne žalúzie, na stene sa objaví biele plátno a vy začínate splácať svoju daň: tri hodiny sledujete mix videoklipov a fotografií z poslednej dovolenky celej priateľovej rodiny. Defilujú pred vami starostlivo vyselektované zábery plné širokých úsmevov, bronzové telá ligotajúce sa od nánosu krémov, na videu sledujete nekonečné zábery na morský príliv, zapadajúce slnko a fasádu hotela, v ktorom na druhom poschodí bývali šťastní dovolenkári. Nasledujú ďalšie zábery na domácu pani v odvážnych plavkách na nafukovačke, detičky vytrvalo sa potápajúce počas celého tretieho videa a konečne prichádza posledný záber na horizont, aby to trochu zasmrdelo umením.
– Nuž, kamarát, konečne sa aj my približujeme Japoncom, - vraví priateľ. – Aj tí len fotia a fotia a dovolenkujú až doma pri sledovaní videa.
Priateľ ešte pripomenie, čo sa oplatilo kúpiť a čo nie, a vaša návšteva sa končí.
Vonku premýšľate o tom príklade s Japoncami a ste sám na seba nahnevaný, že ste nemali odvahu priateľovi povedať, že na japonských videách sú kultúrne pamiatky, hrady a galérie.
Samozrejme, zapoviete sa, že na ďalšiu návštevu vás tak ľahko nikto nedostane. Potom si za rohom poviete, že koláče boli fajn, káva tiež, a tie tri hodiny by ste beztak doma prespali. Za ďalším rohom vám napadne, že si aj vy kúpite kameru a za úplne posledným rohom už viete, kam na budúci rok pôjdete zdokumentovať svoje vyvaľovanie sa pri morských vlnách. Dokonca presne viete, kedy pozvete priateľa s manželkou na koláč.
TAM, KDE SA CESTA SKRÚCA
Často rozmýšľam, či sme sa po 89-om my, ľudia, nejako kvalitatívne zmenili. Či sme sa po našej nežnej za temer štvrťstoročie ľudsky posunuli. Vychádza mi, že to nie je žiadna sláva. Človek zostane stále človekom so svojimi slabôstkami, hnevom, láskou, závisťou a ľahostajnosťou. Podnet na rozmýšľanie mi dala kniha Vincenta Šikulu Tam, kde sa cesta skrúca. Brilantné spomienky na svoj život, v ktorých nechýba ani takýto zápis: V bratislavskej Mozartovej sieni sa uskutočnil koncert zo súčasnej slovenskej a českej hudobnej tvorby...Cez prestávku som vyšiel najprv na chodbu, potom na dvor s hudobným skladateľom Tadeášom Salvom. Vravel mi: „Pozri, Vinco, aký pekný koncert, a ako málo ľudí! Prišli i českí brnianski hudobníci, skladatelia a hráči, a z nás tu nikoho... Pozri, aká neúcta od ľudí, aj kolegov voči vlastnej tvorbe, k tvorbe svojich kolegov. Niet tu ani jedného hudobného kritika! Asi preto, že prší! Ale ako prídu k tomu tí Česi, vlastne Moraváci, aby sa sem tralákali až z Brna a ešte dnes v noci šli nazad – a tu ich počúva iba zopár ľudí! Takmer toľko, koľko je účinkujúcich. Márne potom vravíme, akých máme dobrých skladateľov! Vysmejú sa nám; Koľko máte poslucháčov?! Lebo keď prídu Slováci do Brna, tam vždy býva plná sieň...“
Dlho som mala knihu otvorenú na tomto mieste. Áno, pán Salva to vystihol úplne presne: neúcta. K tvorbe, originalite, duchovnu. Z našich životov jednoducho - vymizla. Prestávame si vážiť človeka a nikomu sa akosi nechce ponoriť hlbšie do spoločenských problémov. Plávame len tak opatrne, plytko po povrchu javov, viac netreba. A možno ani neplávame, len sa tak čliapkame v našich kalužiach a znižujeme kritériá všetkého: vzdelania i zábavy. Pulty v obchodoch sa prehýbajú od množstva brakov a rôzne farmy a vyvolení nám vnucujú svojrázny spôsob života.
Čítala som, že Česi robili štatistiku, z ktorej vyplýva, že 95 percent detí by chcelo dostať pod vianočný stromček knižku. Radšej ani neuvažujem, ako by tá štatistika dopadla u nás...
TELEVÍZNE REKLAMY
Koľko sa toho povraví o televíznych reklamách! Faktom je, že lezú na nervy, lebo sú zámerne vysielané nahlas. Oveľa hlasnejšie ako ostatný program. Keby boli primerane ozvučené, možno by ich divák pretrpel. Takto dochádza k úplne opačnému efektu: divák vypína zvuk, prepína na iné kanály a teší sa dovtedy, kým aj tam nezačnú servírovať reklamu. Všimla som si, že väčšinou idú reklamy na viacerých televíznych kanáloch naraz. A tu prichádza čaro nechceného: divák vstáva a urobí záslužnú prácu: ide do kuchyne a umyje v reklamnom čase napríklad riad. Počas jedného filmu som takto v čase reklám stihla v pondelok upiecť koláč. V utorok som vyžehlila, v stredu oprala záclonu, vo štvrtok napísala glosu, v piatok som uvarila na sobotu, v sobotu som dokončila rozprávkový seriál pre deti a v nedeľu som konečne dočítala knihu.
Priatelia, nenadávajte na reklamy! Veď nám poskytujú toľko časopriestoru! Môžeme sa venovať sebe, rodine, postíhame všetko, čo sme cez deň neurobili. Stačí si iba vypracovať systém – napríklad počas predposlednej reklamy sa osprchovať, počas poslednej si umyť zuby a vôbec nič sa nestane, keď záver filmu odspíte – hodíte sa rovno do postele, veď hygiena je vybavená.
Vlastne by nebolo zlé, keby v televízii vysielali iba reklamy. Vtedy by sa televízor nemusel zapínať vôbec. Konečne by sme uvideli, ako naše deti vyrástli, zistili by sme, že už dávno nie sú piataci, všimli by sme si babkin nový chrup a možno by nás prekvapil pes, ktorý u nás už dva roky ticho žije v prestávkach medzi reklamami. Členovia rodiny by sa raz za čas stretli pri spoločnom stole, aby zrazu zistili, že - spoločná komunikácia akosi nie je možná... Že zabudli viesť dialóg, zabudli počúvať slová druhého.
A tak by sa všetci po špičkách vytratili k svojim notebookom a tam by si poskypovali jedna radosť.
|
