|
na další stranu
Janko Račko
Text nebyl redakcí korigován
Ukážka
Pod modrým majákom (321 slovné poviedky)
KAPITOLA I.
(úryvok)
Prefuk
Je deväť ráno. V obývačke, si ľahnem na koberec a roztiahnem ruky. Dnes pôjdem zarybňovať. O tri dni začína pstruhová sezóna. Žiadny pacient. Žiadny problém. Relax ako prasa. Úplne vypnutie. Len žblnkotanie vody, šum stromov a brodenie rieky, v ktorej ma čaká parádny úlovok.
„Hráš sa na ukrižovaného?“ opýta sa ma manželka.
„Nie. Akosi ma zvláštne bolí chrbát,“ odpoviem.
„Simulant,“ usmeje sa.
Vstanem a poberiem sa ku skrini s rybárskymi vecami. V termohrnčeku na chodbe, jemne rozvoniava ranná káva, ktorá osvieži nielen interiér nášho bytu. Zvyčajne cestujem dvadsať minút, kým dorazím do check-pointu. Postupne poprichádzajú ďalší rybári. A cisterna plná krásnych pstruhov.
Prepravca s liptovským prízvukom naberá vyplašené ryby do veľkého podberáka. Odoberám pstruhy a premiestňujem ich do plastových kadí. Zrazu ma silne pichne medzi lopatkami. Roztrasiem sa. Nával horúčavy vyvolá nevysvetliteľný závrat. Odtackám sa k autu. Predychávam. Je mi zle. Naštartujem auto, ktorým smerujem do miestnej nemocnice na pohotovosť.
Na pohotovosti ma lekár vyšetrí a natočí EKG. Zbledne.
„Rýchlo vytoč JIS-ku,“ povie sestričke. Stále nevyslovil moju diagnózu.
Zadychčaná sestra ma náhle tlačí vozíkom k výťahu. Pokrúti hlavou. Ktosi privolal výťah.
„Chce sa mi spať,“ pošepnem.
„Nespite! Hovorte so mnou,“ kričí na mňa.
„Nevládzem.“
Na JISke prehĺtam za hrsť liekov. Včielka do ľavého ramena. Morfín do pravého. Po chvíli ma preložia kolegovia do záchranky. Všetci bez úsmevu a vtipov, s plnou vážnosťou. Pokusy o úsmev nevyšli.
„Vnímajte ma! Komunikujte so mnou!“ hovorí lekárka.
„Nevládzem. Chce sa mi spať.“
„Do čerta, pridaj!!!“ súri vodiča.
Hlava sa mi hompáľa do všetkých strán. Nado mnou dokvapkáva infúzia a lekárka ma stále drží za ruku. Opýta sa ma na meno.
„Janík, vydrž ešte chvíľu. Už sme skoro tu,“ nalieha.
Do krajského mesta je to za štyridsať minút. Vodič to dal za tridsať. Neočakávane sa mi telo vzbúri. Najprv ovraciam nohy, potom jej vlažné ruky. A...
Tma.
Pootvorím oči.
Zahalený lekár na intervenčnej sále mi gratuluje: „Vitajte medzi živými. Ten infarkt sme prefúkli v hodine dvanástej.“
Inkognito
Hodinu po „prefuku“ došiel k môjmu lôžku na koronárnej JIS-ke službukonajúci lekár. S príjemným faceliftom sa pochválil, ako dôkladne sa stará o svoj chrup. Oťapený liekmi sa premáham otvoriť oči. Vravím si, teba odniekiaľ poznám. Pozná aj on mňa? Rečnícka otázka ostáva vo vzduchu.
„Ako sa cítite?“ opýta sa ma.
„Neviem. Tancovať dnes zrejme nebudem.“
„Vidím, že máte dobrú náladu. To je dobré. Pozrieme sa na srdiečko.“ Vezme sondu a sleduje tmavý monitor. Echo srdca je len pre zainteresovaných. Ja na ultrasonografe nič nerozoznám.
„Je všetko v poriadku?“ vyzvedám.
„Áno. Srdiečko je ešte omráčené, ale spamätáva sa. Ste fajčiar?“
„Nie som.“
„Tak to je potom dobré. Pokojne ležte. Pospite si. Pre srdce je to veľké plus,“ dopovie a premiestni sa k druhému pacientovi. Chlapík vedľa je po druhom infarkte. Fajčí po dva balíčky denne a teraz sa pýta na toaletu. Privriem oči a pomaly zaspávam.
Preberám sa pred skupinou lekárov. Čosi šepkajú. Potom hovoria latinsky. Pozerajú do vytlačených papierov. Nevedia, že im rozumiem. A to ma teší.
„Koľko mal...?“ opýtal sa jeden. Druhý čosi pošepol.
„Vážne? Hypokinéza až akinéza spodnej steny,“ poškrabe sa za uchom. Prešedivený pán, zrejme „najvyšší“ z hlúčika lekárov okolo postele, mi priloží na hrudník fonendoskop.
„Dýchajte.“ Počúva. „Teraz zadržte dych.“ Premeria pulz a po chvíli skonštatuje „Dobre, poobede môže ísť na oddelenie.“
„Tak sme to stihli včas. Zlepila sa vám srdcová cieva, ktorú sme vám prefukli. Vyzerá to tak, že srdce bude v poriadku. To neznamená, že začnete okamžite športovať. Vaším jediným športom v domácich podmienkach bude rýchla chôdza. Nič iné. Rozumieme sa?“
„Už nešportujem. Nemám na šport čas.“
„A aký ste robili?“ vyzvedá.
„Kedysi som hrával volejbal. Súťažne. Neskôr rekreačne a behal som dlhé trate... Päť a viac kilometrov.“
„Skutočne?“ opýta sa neveriacky.
„Hej.“
„A aké je vaše zamestnanie?“ pokračuje. Nechcem klamať, ale ani povedať pravdu. Inak sa predo mnou prestanú rozprávať nahlas a nič sa nedozviem.
„Robím vodiča. Aj v taxislužbe.“
„No..., uvidíte.“
KAPITOLA II.
(úryvok)
Pozitívny
Prišla neľahká doba. Armagedon v podobe neviditeľného vírusu kláti nielen dôchodcov, ale aj mladších. Navzdory rôznym expertom zo sociálnych sietí nepúšťam sa do vedeckých hádok s vedcami, ktorí sa pýšia internetovou maturitou. Nakoniec aj oni a ich príbuzní vyhľadajú našu pomoc.
Operátorská diagnóza: Bezvedomie, dýcha, posielame RLP, pred tromi dňami prekonal Covid.
„Obliekame sa?“ opýta sa kolega.
„Ja sa určite oblečiem a urobím mu test. Potom ti dám vedieť,“ uvažujem nahlas.
So zapnutým majákom prichádzame na adresu. Pred bránou stojí postaršie auto, z ktorého vystúpi mladý muž. Prichádza ku mne. Predstaví sa, že je syn pána, ktorý je vo vnútri. Ale nechce ísť dovnútra, lebo je pozitívny.
„Urobím mu test a uvidíme,“ odvetím. Beriem so sebou aj Lifepak s vakom.
V spálni, v uličke medzi posteľou a televízorom, nachádzam ležať staršieho pána. Jeho manželka mi vysvetľuje, že včera spadol na zem a nevládala ho sama zodvihnúť, lebo je ťažký. Tak dala pod neho matrac. Do rúk mi vtlačí zdravotnú dokumentáciu, z ktorej vyplýva, že je pozitívny.
Začínam bojovať s časom, pokiaľ ešte vidím cez štít. Premeriam vitálne funkcie, točím EKG, pichám glykémiu a ďalšie potrebné úkony, keď do domu vstupuje kolega.
„Bež preč! Všetci sú pozitívny!“ kolega sa otočí a vyjde von. Pred domom zaparkuje druhá sanitka. S lekárom.
„Tak ako?“ opýta sa usmievavý primár.
„Pacient je pozitívny. Kolega je sám vo vnútri. Ja sa obliekam.“
„No dobre. Tak sa oblečieme aj my.“
Staršia pani mi asistuje, kým prídu kolegovci. Lekárovi podávam EKG a namerané hodnoty.
„Zlyháva...“ povie doktor.
„Dobre, chlapi, naložíme ho rýchlo do sanitky a ja zavolám na ÁRO. Dúfam, že budú mať voľné.“
Spotení ako prasce so zahmlenými okuliarmi premiestnime pacienta na nosidla. Pomaly ho vynášame z domu. Jeho stodesať kilogramov nám dáva poriadne zabrať. Nosidla zasúvame do otvorenej sanitky, ktorá sa pomaly pohne.
Staršia pani s plačom odprevádza húkajúcu sanitku, keď sa nečakane otočí k synovi a vylepí mu poriadnu za ucho.
„To máš za otca!!!“
Predtucha
„Môžeme ísť tankovať?“ opýta sa kolega.
„Jasné,“ odpoviem.
Z vrecka vyberám hladkáčik. Starší mobil netrpezlivo čaká až ho konečne pohladím. Dnes sme najazdili skoro tristo kilometrov. Zanedbával som ho. A vlastne mi to ani veľmi neprekážalo.
Kým kolega tankoval naftu, prebehol som si nové správy. Jedinečná ponuka na dovolenku, lacnejšie potraviny v supermarkete, či výnimočná akcia z orientu. Všetky tieto trápnosti, čo vymývajú zdravý rozum som vymazal. A spustila sa Metallica v Moskve. Tú môžem. Tento druh vymývania mozgu milujem.
„Master! Master! Master of puppets...“ mlčky počúvam najznámejšie tóny metalovej legendy, keď mi ktosi zaklope na okno. Strhnem sa. Toto som nečakal. Chlapík pred dvermi si nasadzuje rúško. Odložím hladkáčik do priehradky. Založím si rúško a otvorím okno.
„Mohol by som vás vyrušiť?“ opýta sa nesmelo.
„Pravdaže.“
„Je mi zle. Bolí ma brucho. Pomôžete mi?“
Otočím sa a hľadám kolegu, ktorý šiel zaplatiť.
„Poďte bočnými dverami.“ postavím sa, prejdem dozadu cez veľké bočné dvere. Chlapíka pomaly usadím do kardiokresla. Naložím tlakomer a spovedám.
„Liečite sa na niečo?“
„Nie.“
„Užívate nejaké lieky pravidelne?“
„Iba vitamíny.“
„Ste na niečo alergický?“
„Nie.“
„Infarkt, porážka nebola?“
„Nie.“
„Popíšte mi vaše problémy.“
Chlapík bol bledý ako stena, ruky sa mu triasli, jazyk a pery značne dehydratované. Neurologicky v norme.
„Začalo ma bolieť brucho. Roztriasol som sa. Myslel som si, že odpadnem. Od rána som za volantom. Fakt nevládzem.“
„Viete, že ste tristo metrov od nemocnice?“ opýtam sa.
„Áno,“ odpovie.
Čosi sa v tomto tele deje. Systémy sa búria. Predo mnou sedí chlapík a prosí o pomoc. Ktorý bežný tridsiatnik sa rozhodne zaklopať na okno záchranky a požiadať o pomoc?
„S kým sa to rozprávaš?“ vyzvedá kolega, ktorý práve nastúpil do sanitky.
„Máme tu nového pasažiera,“ odpoviem počas nalepovania elektród na hrudník. Z Lifepak-u vychádza normálny záznam EKG. Bez patologických zmien.
„Mali by ste ísť do nemocnice.“
Pacient odmieta prevoz. Poučený podpisuje reverz. Odchádza.
Náhle odpadne.
Okamžite pribehnem k nemu. Zachrčí. Bezvládne telo prestáva bojovať:
„Resuscitujeme!!!“
Obsadené
„Kovidového pacienta máme naloženého. Poprosím smerovanie,“ volám na KOS za účelom transportu podľa nariadenia.
„Transportujte ho do spádovej nemocnice,“ odpovie operátor.
„Ale tam je kovidové plne obsadené.“
„Všetky nemocnice v okolí sú plne obsadené.“
„Rozumiem. Ideme,“ poviem a odložím mobil. Kolega sa na mňa pozrie a pokrúti hlavou. V očiach mu čítam všetky zvyčajné nadávky, ktoré dnes po tretíkrát musel prehltnúť. Všetky okresné nemocnice sú obsadené.
Sadám si na lôžko k pacientovi, ktorého nasycujem 30 litrami kyslíka. Saturáciu drží na slabých 76%. Akrálne časti má fialkovo podfarbené, pery suché a popraskané od dlhotrvajúcej horúčky. Moja infúzia s paracetamolom mu dopĺňa krvný obeh a mlčky dúfam, že sa mu aspoň na chvíľu prilepší.
Chlapík je spavý. Ani zavýjajúca húkačka nad hlavou s ním nehne. Reaguje len na bolestivé podnety. Avšak monitor, nevykazuje nové zmeny vitálnych funkcií.
Dorazili sme.
Vyvezieme sa výťahom na piate. Dvere na kovidové oddelenie sú dokorán otvorené. Pobehujúce snehulienky z opačného konca chodby zamávajú. Zastaneme pri vstupe. Kyslík pod pacientovou hlavou ešte syčí. Zatiaľ.
„Vy ste ktorá záchranka?“ opýta sa z polovici chodby lekárka.
„No my, sme my,“ odpoviem odľahčene.
„Volali mi tri záchranky tak sa pýtam, ktorá ste vy?“
„Mne operačné povedalo, že už nikam nevolajú, lebo všade je plno, že sem máme proste prísť.“ vysvetľujem aktuálnu situáciu. Snehulienka dôjde ku mne. Pozrie si záznam o zhodnotení stavu pacienta. Pokýva hlavou.
„A teraz mi povedzte, kam ho mám uložiť?“
„Ja neviem.“
„Ani ja. Sme plne obsadení. Aj oddelenie, aj kovidová JIS. Ak ho odpojíme od vášho kyslíka, zomrie. Viem, znie to hrozne, ale povedzte mi, čo mám podľa vás a vašej KOS-ky robiť. Prečo mi nikto ani len nezavolá?“
„Všade je plno. Aj v okolitých okresoch,“ bránim sa.
„No dobre. Tak mi ukážte na hociktorého pacienta, ktorého mám odpojiť, aby tento dostal šancu aspoň dýchať.“
Neodpovedám. Nedokážem. Až teraz si začínam uvedomovať núdzovú situáciu. Stojíme v jedálenskom kútiku. Medzi doloženými posteľami. Pred ôsmymi vystrašenými pacientmi, na kyslíku.
Posledná káva
Bože, toto je už šiesty výjazd. S pocitom smädu a s prázdnym žalúdkom, mi hudci brnkajú na nervové zakončenia. Vlastné pocity potláčam. Nemám chuť v tomto podporovať ani kolegu, ktorý si neodpustil rôzne poznámky na adresu KOS. Tá najslušnejšia bola o vyvesení telefónov. Hm, zrejme sa to nedá. A tak cestujeme na koniec okresu do malej dediny, kde medvede križujú miestne komunikácie. Domáci si na ne zvykli. Sem tam, podľa rečí, hádžu po nich kameňmi. A medvede? Buď sa uhnú alebo sa odoberú naspäť do lesa. Tu by som si vedel predstaviť pokojný život.
Operátorská diagnóza: smrť bez svedkov, posielame políciu.
„Aké číslo?“
„Sedemnásť,“ odpovedám. Pri bráne nás čaká mladý chlap. Celý bledý. Akoby ho potľapkal duch. Vystúpime zo sanitky so všetkými prístrojmi. Poponáhľame sa k bezvládnemu telu v tráve, pred latrínou.
Telo leží fialovou tvárou k zemi. Studené, stuhnuté končatiny sa bránia pohybu. Poodkryté brucho pri zemi je taktiež fialové. Spodnou časťou. Nehmatám pulz. Opriem fonendoskop o hrudník. Ticho. Po napojení a natočení EKG záznamu skonštatujem, že upúšťame od resuscitácie, pre jasné známky smrti.
„Vy ste kto?“ opýtam sa chlapa nado mnou.
„Sused.“
„Kedy ste ho videli naposledy?“
„Ráno o ôsmej.“
„A čo tu robíte teraz?“ pokračujem.
„Priniesol som mu opravenú kosačku.“
Do pamäte zadávam všetky informácie. Z cesty na mňa máva miestny schizofrenik. Točením ruky nad hlavou mi ukazuje, že máme stále zapnutý maják. Otočím sa ku kolegovi a ukážem na sanitku.
„Keď pôjdeš vypnúť maják prines plachtu na prikrytie tela“.
Zvedaví susedia sú čoraz bližšie a bližšie.
Náhle zahúka druhá siréna. Policajti. Z auta vybehnú dvaja chlapi a posielajú ľudí preč z dvora. Prikrývame telo, ktoré pred šiestimi hodinami vychutnávalo teplú kávu na letnej terase v pohodlnom kresle. A potom...
„Ako?“ pýta sa ma policajt.
„Už som volal na operačné. Posielajú obhliadajúceho lekára, ale nevedia, kedy príde,“ odpoviem.
„Hm, ako vždy. Nejaké známky násilia?“
„Nevidno. Pravdepodobne dopil kávu a odišiel na večnosť.“
KAPITOLA III.
(úryvok)
Kutil
Sused od vedľa naštartoval kosačku. Sediace škorce vyleteli vysoko a zakrúžili nad našimi hlavami. Ešteže nepúšťajú biele pečiatky. Neuhli by sme im. Spod lesa sa ozýva rykot motorových píl. Pilčíci začali orezávať porazené stromy. Dreva je stále dosť.
Pri všetkom tom pracovnom nasadení sa aj my privážame do neďalekej obce. S blikajúcim majákom, za hlasného húkania.
Operátorská diagnóza: Krvácanie, porezal si ruku, pri vedomí. Stabilizovaný.
Navigácia zafungovala výborne. Na konci dediny nám zamáva mladá dievčina a ukazuje smer, kadiaľ máme pokračovať. Úzkou uličkou sa plazíme popod ovocné stromy. Pri otvorenej bráne ďalšia pani rukou naznačuje nech pokračujeme dozadu za dom.
Rozvírený prach vychádzajúci z garáže neveští nič dobré. Zahliadnem cirkulár a popadané drevo. Hobby stolár dával drevu druhý život výrobou nového nábytku. Pri chodníku ležia veľké kvapky krvi smerujúce do letnej kuchyne. Tam bude pacient.
Muž, celý bledý, leží na zemi s vyloženými nohami. Dve ženy sa ho snažia ošetriť. Prekrývajú presakujúce obväzy ďalším obväzmi. Brána infekcie sa zväčšuje. Ruka krváca.
„Čo sa vám stalo?“ opýtam sa.
„Zakopol som o kábel a odrezal si dva prsty,“ pokojne vysvetľuje chlap.
„A kde máte odrezané prsty?“ vyzvedám.
„Neviem. Stalo sa to tak rýchlo, že neviem.“
Kým ošetrujem krvácajúcu ruku, kolega šiel pohľadať odrezané prsty. Vytáčam operačné a popisujem aktuálnu situáciu. Miestnosť sa postupne vyľudňuje. Všetci príbuzní sa pustili do hľadania.
„Môžem si zapáliť?“ opýta sa ma.
„Teraz nie.“
„Mám strašnú chuť si zapáliť.“
„Ste tuhý fajčiar?“
„Nie. Len mám chuť si zapáliť.“
Cez otvorené okno sledujem postavy pohybujúce sa v garáži. Kolega ma zahliadol. Zakrútil hlavou. Nenašli. Stále nič. Podvíhajú popadané kúsky dreva, prehrabujú kôpku pilín, presúvajú náradie. Neúspešne. Aby som udržal pacienta pri vedomí zamestnávam jeho myseľ rôznymi otázkami. Celú nešťastnú udalosť berie športovo.
„Veď čo, hudobník nie som, na husliach nehrám a ani na klavíri. Dajak bolo, dajak bude.“
„Čo to fajčíte?“ opýtam sa neplánovane.
„Ani neviem.“ odpovie. Zdravou rukou siahne do náprsného vrecka montérok a vytiahne dva odrezané prsty.
Bez čreva
Slnko si dnes užíva na plné gule. Naša klimatizácia v sanitke vykašliava posledné dúšky chladu, kým miestni osadníci plašia ryby v potoku. Menil by som s nimi. Okamžite. Služba ma griluje v tmavomodrom tričku s dlhými nohavicami. A toto je presne ten moment, ktorý si nikto z okolostojacich alebo okoloidúcich neuvedomuje.
AVL-ko ohlási nový prípad.
Operátorská diagnóza: únava, malátnosť. Pacientka dvakrát zvracala, teplota 37, netestovaná. Radosť pracovať v týchto horúčavách.
„Kam ideme?“ opýta sa kolega.
„Osada v prímestskej časti.“
„Na Barrandov?“
„Nie, do Hollywoodu,“ takto to volajú miestni. Aj ja som prvýkrát zodvihol obočie. Ale keď Hollywood tak Hollywood.
Na príjazdovej ceste nás obkolesil hlúčik miestnych zvedavcov. Všetci, samozrejme bez rúšok. S úsmevom, s posmeškami, štuchancami medzi sebou a ako ináč s typickým krikom. Za obecenstvom sa ozval veľký nárek.
„Čo sa deje?“ pýtam sa nahlas.
„To nič, pán dochtor. Ona je šaľena. Ona tak furt reve,“ usmeje sa mladík. Mladé dvadsaťročné dievča vedú k sanitke. Uložíme ju na lôžko. Zavriem dvere pred zvedavcami.
Všetky namerané hodnoty má v norme. Až na tú teplotu 37,3 stupňa a údajné zvracanie nalačno. Na nič sa nelieči. Žiadne lieky neužíva. Proste zdravá.
„Pokrčte nohy a vyhrňte si tričko,“ poviem. Mladá žena pokrúti hlavou. Aj veľké zelené oči odmietajú spolupracovať. Zodvihnem jej kolená a zopakujem:
„Vyhrňte si tričko. Ja nie som na vás zvedavý. Idem vám vyšetriť brucho,“ vysvetľujem.
Začína spolupracovať. Prehmatávam anorektické brucho. V pravom boku zatlačím a povolím.
„Aúúú,“ vykríkne.
„Toto zabolelo?“ opýtam sa. Prikývne. Ten istý úkon zopakujem na druhej strane. Napla brucho.
„Toto nebolí?“
Pokrúti hlavou.
„A kde vás to bolí najviac?“
Ukáže, že v boku.
„Ukážte mi prstom, kde vás to presne bolí?“
Ukazovákom nesmelo zastane v dolnej tretine pupka napravo.
„Slepé črevo máte?“
„Neviem,“ odpovedá.
„Posledná menštruácia bola...“
„Pred dvoma mesiacami.“
„Takže ste tehotná?“
„Ňéeé, šak ja nemám frajeráaá.“
„Tak potom pôjdeme na chirurgiu nech sa vám pozrú na slepé črevo,“ skonštatujem.
„Či mám črevo slepééé?“
Paragán
Prednedávnom som sa s kolegom rozprával o vojenských zdravotníkoch. Kedysi dávno ma moje skúsenosti priviedli do armády, kde som strávil dva roky na výsadkovej rote, dve rotácie v mierových misiách a dva roky na posádkovej ošetrovni. Patril som k „elite“. Za povinné zoskoky mi dovolili s patričnou úctou nosiť červenú baretu.
„Ja by som sa posral,“ povedal kolega.
„Neposral. Po prvom zoskoku buď by si odišiel alebo by si stal závislým. A skákal by si aj v civile.“
„Neexistuje. Už teraz ma mrazí.“
A zamrazilo aj mňa. Zapískalo AVL-ko.
Operátorská diagnóza: sekundárny transport, preklad na psych. odd. z chirurgie.
Na sekundárne transporty sa nezvykneme ponáhľať. Pacienti nás čakajú na oddeleniach pod dohľadom sestier. Lekár týmto transportom chce zabezpečiť dohľad nad zdravotným stavom, monitoring a bezproblémový prevoz pacienta na vyššie pracovisko za účelom diagnostiky eventuálne ďalšej liečby.
„Akú má diagnózu?“ opýta sa kolega.
„Zlomenina paže.“
„Na psychiatriu?“
„Áno.“
„Žeby skokan?“
„Možnože áno.“
Zaparkovali sme pred nemocnicou.
„Vezmeme sedačku.“
Pomaly sa výťahom vyvezieme na piate poschodie. Pred chirurgiou zazvoníme a čakáme. Nič. Nikto sa neozýva. Opakujem zvonenie. Dvere krátko zabzučia. Sestrička na chodbe mi ukáže štyri prsty.
„Choď na štvorku. Ja prevezmem dokumentáciu.“
Na vyšetrovni druhá sestrička vysvetľuje predchorobie pacienta. Kolega mal pravdu. Podvádzala ho frajerka. Chcel to ukončiť. Tak vyskočil z tretieho poschodia. Nič vážne sa mu nestalo. Zlomil si len ruku. Preto ho prekladajú na psychiatriu. Neľahký osud sklamaného človeka.
„Koľko má rokov?“ opýtam sa.
„Sedemnásť.“
Do miestnosti vstúpi kolega.
„V izbe nie je,“ povie.
„Tak bude na toalete. Pozrite sa tam. Na chodbe tretie dvere vľavo,“ vysvetľuje sestrička.
Kolega nechá sedačku pred vyšetrovňou a ide ho hľadať. Cúvnem o tri kroky, aby som videl na chodbu. Kolega vojde na toaletu. Vyjde von a pokrúti hlavou.
„Asi sa vám stratil pacient. Na toalete nie je,“ konštatujem.
„Preboha!“ vykríkne sestrička „Balkón na izbe!“
„Zamkli ste ho?“
Neodpovedala.
Bleskurýchle sme sa rozbehli k jeho izbe.
Balkónové dvere boli otvorené dokorán ...
|
