na další stranu
Radovan Brenkus
Príbeh o najväčšom žiali
Telegram z druhej strany
Tak či tak si prežila
môj malebný skon.
Na druhej strane temnota.
Taká zvláštna,
že si ju neuvedomujem.
Preto si ju nijakú
nikto nevedel predstaviť.
Nerozumiem, ako dokážem diktovať,
ale v záblesku je i nič sebou.
Dopíše sa, aby prázdno
dostalo touto správou zmysel.
Zmätený v dome nikoho
ťa sledujem ako prievan,
čo bezmála udusil sviece.
Chýba mi nebíčková krčmička,
pocestný, ktorý by sa pristavil
na kus reči. A nič...
Tento svet nebol a nebude,
výlučne smrť ho kriesi
do prítomnosti pre dvoch.
Rozkmitaním plamienkov
som im do hrdiel vrazil srdcia.
Doručením správy nám odpustia.
Končím. Nech prázdno po mne
cez vás nadobudne môj zmysel.
Cesta je cieľ?
Zavrieť olovené viečka
a už ich neotvoriť.
Niečo, čo sa v tebe zlomilo,
reže a reže. Až takou únavou,
aby sa nezaspalo na večnosť.
Hľadáme, stále čosi hľadáme,
a zároveň sa nenachádzame.
Prebdená noc, v ktorej sa túlaš
údolím potratených hviezd,
ti do viečok vtĺka spomienky.
Také živé, až ti je zúfalo ľúto,
že v rovnakej chvíli
si ich vo filme nepremietol nikto,
kto ho vytvoril s tebou.
A pritom je to príbeh
o najväčšom žiali,
o našej strate Boha,
o jednej nepokojnej ceste,
na ktorej sme si zvykli na bolesť.
Len opakujúci sa príbeh
o zrode, živote a smrti.
A cesta sa v sebe končí zdanlivo,
keď sa cieľ mení hľadaním.
Vtáčia perspektíva
Smrť je nebo
o horkosť jemnejšie,
o farbu bledšie,
o jazvu necitlivejšie,
o dym z ríše tieňov voňavejšie,
ticho odľahčené o hluk.
Čaká, celá bez zmyslov.
Temná cudzinka v plášti,
na návšteve bez ohlásenia.
Požičia si telo a daruje nám krídla,
keď podivný okamih mení
na ťažko vyšepkané amen.
Zmráka sa nad nami
bez ozveny druhého kráľovstva.
I prach sa rozpadol na svoj počiatok.
Ranami v srdci rozžeraví telo,
od kostí po kožu nás zaleje ako láva
a urobí odliatok sochy, čo bola v hlave.
Ako psi sliedime pred sebou
stopy zanechané po sebe.
V dyme, na ktorý sa premieňame,
prenikavo zahúka kuvik,
a do sopečného krátera
sa rúti naše vtáčie torzo.
|
