Pavol Garan

Balada

Nad mestom žiari nový dážď. Slnko už nedomŕza.
Na hrane postele spí tichý zápas o rovnováhu
posledný básnik. Jeho netýkavá múza
si smrteľníkov drží z dosahu.

Zo sna sa pozrie k dverám, ako práve rozhodnutý
pokoriť hmotu, v tme sa hľadá po mene,
definuje si prázdno, ako priestor po zhrnutí
všetkého, na čo si v tej chvíli spomenie.

Do ulíc klesá prvý sneh. Vo vetre tuhšie pripažili krovy
neomietnutých domov mesta, čo štát trpí v názvosloví.
Posledný básnik to má zrátané

v predrannom tichu po dopitej fľaši:
na obed vstane dožiť deň - o hlavu ťažší
si nerozvážne ľahne do vane.

Modrý vlak alebo Sólo pre "Starého Vodu"

Už zase raz,
ako v mátožnom sne,
bosky premeriavam
kuchyňu.
Je neskoro, je dusno
a môj tieň
každú chvíľu vyskakuje
z okna
do dažďa.
Čo so mnou? Čo teraz,
keď asfaltový bas Ladislava Vodičku
steká z reprákov po dverách chladničky
a nenápadne
zalieva miestnosť?
Čo so mnou? Ešte jasne cítim,
ako mi svetlo žiaroviek
narezáva kožu
na zátylku, ešte raz
sa moja tvár
zopakuje v nerezových hrncoch
a potom, potom ma už
v nestráženej chvíľke
úplne prevalcuje
Blue Train
s tým jediným
veselým
pasažierom.

Večer idealistu

Ja neviem, ale moje dievča
to musí byť víla.
Musí sa vznášať
dvadsať čísel nad zemou
a hrať pritom
na harfu
tak,
že sa rozprší
marhuľový kvet…

Opakujem si,
keď ponad pípu,
ponad zívajúci drez,
v zrkadlových fóliách
oproti
kontrolujem svoje pozície -

medzi tequilou a ginom,
medzi pistáciami a brandy

a vykrúcam sa,
že nie som divný:

Aj ja sa rád otáčam za ženami,
iba si potom musím
nanovo roztriediť ruky:
ľavá, pravá…

Stále sa utvrdzujem,
že rýdza osamelosť nie je stav,
ale vlastnosť,
s ktorou sa nemožno rozísť.

Ešte vždy si naivne
smrť nechávam
na poslednú chvíľu.

A tiež som ešte nikdy
naživo nevidel

harfu.

Paty

Nad vodou stojí dievča v bielom,
len čo mu vánok sladne na koži

naliatej svetlom, keď noc roznoží
akoby za violončelom.

(Za správnu mincu) vo fontáne
vidí deň, čo sa nám len stane.

Džez 1960

Pán... sadá za bubny...
Po tichom pradení

môj oslobodený
duch prahne v zárubni

kavárny Vltava - - -
"Sklenku?"
"Ste láskavá."

Úzkosť

Naoko ešte hrdá.
A naokolo tma.

Spusť riasy, oploť ma,
lebo ma nájdu ľudia,

ukážu na mňa v pustom
dni zahroteným prstom.

5:00

Klaksóny zachrípnutých busov ne- a neladia,
a slepá ulička má uši o to tenšie...

Z už bytu nebohej sa ozývajú štence,
iba pár borcov z nočných pitiek drží nálada.

V byte 6 nechá muž 2 inak rozostlané.
Žena si nájde niečo na čítanie.

O čom snívam pri zvážaní dreva

Rozbitým dvorom krochká kaki Praga,
kníšem sa nad kabínou na hrabových metroch,

hlbokým nádychom som zabral miesto pre troch -
na sloňom chrbte cúvam do Kartága.

Mám zásluhy a hlad a za hrsť brusníc
a aj inak som historicky drsný.

Na hotely Vysočina v Chotěboři

Ach, Irenko Velichová -
jsi... A kdo tě převychová?
Prišiel básnik zo Slovenska,
mal len slová, slová, slová...

-----

Ach, Irenko, sobě chytrá,
řekni mi, jak bylo zítra...
A nemám rým! (Neslýchané
za čias Suchého a Šlitra).

-----

Ach, Irenka pro Irenku,
v sobě mám z čeho jsem venku.
Spíš, ako mi v tieni bledne
tvár písmenko po písmenku.

O váhe

Moje slová majú váhu,
alebo sú na príťaž?

Do stvorenia nezasahuj.
Moje slová majú váhu,
keď sa ma nič nepýtaš.
Ľúbime sa vo výťahu -

moje slová majú váhu,
alebo sú na príťaž.

O rizikách literatúry

Čítam pitbulvárny plátok
od nedeľnej prílohy,

neviem, ale dám krk na to
(čítam pitbulvárny plátok),
že som potom nebohý.
Obrátim list na začiatok!

Čítam pitbulvárny plátok
od nedeľnej prílohy...

Letná reflexia

Júl... a nízkym mračnom
presvitá spev stehlíka:
väzím v jednoznačnom
čase, ktorý zaniká.

Všetko, čo si cením,
trvá spochybnením.

Pravdu - iba poťažkám.
Verný svojím otázkam.

Nad Feldekovým Majakovským

I síto dějin mění
své oko.

Ivan Fontana

Na stolík na voľnej nohe,
slabý, zlý a mĺkvy
ako nepríkladný bohém,
kreslím prstom bukvy...

Mám strach: z lásky, snov a debát
o tom, čoho sa už nebáť,

o tom, čo je mimo
poznania a rýmov.