Daniel Tocimák

Kriedou na bielom papieri

Hnijúce perie bezokých škovránkov.
Čerstvé mlieko na opuchnutých perách.
Do hladiny sa vpíja úsmev.
Malomocné prsty sa krčia v drieku,
pás plný vtáčich pazúrov.
Rozmočené obväzy hnednú.
Hniloba, tá rastúca buničina,
bublá pod zelenou hmlou.
V močiari praská oheň.
Rozpálené bahno.
Rozpálené bahno zašíva viečka.
Bezduché postavy kráčajú do čierna.
Zelené pásy blikajú.
Zelená päsť vytrhla zlaté vlasy.
Prsty posledný krát bozkávajú dlaň.
Tma.

Infúzia

Na mramore krúži pomaranč.
V strúhadle si krájam bruchá prstov.
Oranžovej gerbere,
zlatý lúč zlomil väz.
Neviem a ani len netuším,
kde sa podel všetok močovinový pach
z restovaných obličiek.
Počujem dýchať záchod.
Prach veselo tancuje,
pomedzi moje nakazené sliny.
Krvavým mramorom krúži pomaranč.
Zvednutá stonka je prázdna
injekčná striekačka.
Na zbičovanej ruke mi dýchajú
prepotené žily a dúfam,
že v kúpelni ešte niečo zostalo.
Potrebujem kvapky na kašel.
Klišovito kašlem na všetko.
Kvp.
Kvp.

Zvečnený na večnosť

Škriabe sa na hrudi
a cíti betón.
Na sochy,
sadajú čierne holubice.
Mesiac si plachtí
čiernym morom so zavretými očami.
Na podstavci
sa leskne prázdny nápis.

K nohám mu dopadla
bezhlavá kytica a,
bezhlavá kytica a
na zem sa skotúľali
dve krvavé oči.

Mesiac otvoril viečka,
začalo pršať.
Pár ulíc odtiaľto,
roztrasená ruka,
doškriabala
list na rozlúčku.

Alchymista

Prsty pochodujú po stole.
Pomedzi štyridstať percentné poháriky,
hľadajú zatavený smiech.

Sedím tam obložený lakovaným drevom.
Jediné zlato, ktoré mám,
sa kĺže dole hrdlom do žalúdka.

Vzpriamené čierne kone bičuje vietor.
Pod nimi, to opadané, zhednuté,
vyschnuté sa trúsi dlažbou.

Vchádzam do tohto večera.
Prekliaty vlastným pohľadom.
Som alchymista!
Premieňam zlato na spenenú žlč.
Zlepené, trasúce sa prsty utekajú po vreckách.

Ráno to po mne niekto uprace.

Trest

Stojím v čiernom lese,
pod čiernym stromom.
Upriem oko smerom hore,
pod nebom sa zmráka.
Upriem oči smerom nižšie,
vidím malé vtáča.
Z konára sa tiahne obesené,
tiká ako smutné srdce.
Ach, je v tom čosi krásne,
pravdivé a múdre.
Neviem odísť, neviem prestať.
Lano, ktoré držím v rukách,
bude ma dnes trestať.

Psí život

Čierny opasok reže omietku.
Purpurové iskry.
Pamätám na svojho mŕtveho psa.
Teplý, nepokojný dych.

Nôž.
Nôž a lesk.
Nôž a purpurové iskry.

Labuť

Čierny porcelán sa sype na telo.
Ihla prechádza viečkami.
Dole. Dole. Dole.
Hore. Hore. Hore.
V hrudnom koši, trepoce krídlami
labuť obalená prachom.
Nikotín nemá krídla.

Sarkazmus

smiech strúha slzy
svojim drsným jazykom
tak sa neporež