literární časopis založený v roce 1964

Lukáš Mano

VOJAK

Ostré slnečné lúče osvietili pyšne sa týčiaci hrad. Pevnosť trónila na strmom kopci porastenom zelenou trávou, na ktorej sa pásol dobytok. Na vežičkách masívneho hradu veselo vyspevovali vtáky, ani čo by nevideli okolitú spúšť. Zelenú stráň namiesto dobytka obsýpali mŕtvoly. Kamenné múry boli postriekané krvou padlých mužov. Pevná brána sa ťažko držala v pántoch, okná roztrieštili kamene. Cez cimburie prevísali muži s kopijou či mečom zabodnutým v tele. Z podhradia sa dymilo, slamené strechy horeli. No vtáci čvrlikali ranné melódie naďalej. Ich štebot sa miešal so stonmi ranených. Niesol sa ponad celý kopec ako hlas osamelého pútnika, ktorý si hvízda na svojej opustenej ceste.
Pred bránou zavládol mŕtvy pokoj. Veľké baranidlo, ktoré pred chvíľou búšilo do pevného dreva, stálo nedotknuté a pohodené ako žobrák čakajúci na almužnu. Pri úpätí kopca stál vysoký muž s ďalekohľadom. Spokojne sledoval temer dobyté opevnenie. Už mu mohlo patriť, ale trpezlivosť nezaškodí. Za jeho chrbtom postávali žoldnieri. Tisli sa naňho, chceli vidieť to čo on.
"Vzdoruje ešte niekto?" pýtali sa ho. "Musíme znovu zaútočiť?"
Muž s ďalekohľadom sa díval na hrad, akoby ho chcel prinútiť, aby otvoril bránu a vpustil ho dnu. Silný vietor mu rozfúkal dlhé hnedé vlasy.
"Máme hrad obsadiť, veliteľ?" opýtal sa niekto.
Veliteľ si priložil ďalekohľad k oku. Chlapi sa zahľadeli na najvyššiu vežu celého opevnenia. Bola valcovitá a namiesto strechy ju zdobilo cimburie. Medzi cimburím zbadali muža. Aj z takej diaľky dobre vedeli, kto je to. Sumanský veliteľ zvraštil obočie. Dúfal, že hradný kapitán je mŕtvy.
Hradný kapitán pristúpil k hrubej železnej tyči, ktorá stála uprostred najvyššej veže. Vežu nazývali Duša, miesto, ktoré odoláva najdlhšie. Hradný kapitán upevnil na oceľové lanko vlajku. Vytiahol ju až na samý koniec. Pristúpil k cimburiu, zvolal: "Za Katral!" Z ostatných vežičiek splašene vyleteli kŕdle vrabcov.
Sumanský veliteľ videl, ako sa na hradnej veži trepoce vlajka s dvoma prekríženými halapartňami na červenom podklade.
"Nevzdávajú sa," vyriekol niekto.

Hradný kapitán šuchtavo zišiel do hradných pivníc. Zatínal zuby od ostrej bolesti. Mal poranené lýtko, na tvári mnoho modrín a škrabnutí. V pivnici sa posadil na drevenú lavicu, pozoroval ranených mužov, o ktorých sa staralo pár dobrovoľníkov.
"Čo je ti, pane?" opýtal sa ho chudý starec. "Ako ti môžem pomôcť?"
"Nič mi nie je," klamal kapitán. "Povedz mi, ako sú na tom ostatní?"
"Zle. Veľmi zle. Nemáme obväzy, nemáme lieky a hlavne vodu. Dlho tu nevydržia."
"Nič ich nemôže zachrániť?"
"Iba zázrak, pane. Zázrak."
Do pivnice sa vrútil preľaknutý mladík. "Íd!" zakričal na hradného kapitána. "Rýchlo! Poď hore! Muži sa búria! Poď!"
Íd namáhavo vstal, venoval ustarostený pohľad chorľavým úbožiakom a odišiel.
"Je koniec!" ziapali muži zlúčení pri múroch pevnosti.
"Stále sme nažive!" kričali iní. "Hrad patrí nám! Odolali sme ďalšiemu útoku! Ešte sme neprehrali!"
Z hlúčika chlapov vystúpil Káfos. "Pozrite, koľko nás tu ostalo?!" Rukou opísal oblúk. "Sme tu ledva dvadsiati. Azda chcete povedať, že sa ubránime?"
Ku Káfosovi pristúpil Achos a povedal: "Včera sme si mysleli, že nás čoskoro prevalcujú. A pozri! Stojíme tu, sme živí! Odolali sme! Hrad je stále náš!"
"Sme živí?" spýtal sa Káfos. "Choď to povedať tým, ktorí ležia pred bránou! Mali sme šťastie! Ak by útok pokračoval, prehrali by sme! Všetci by sme padli!"
"Škoda, že tu nie je Íd. Keby ťa počul, zabil by ťa."
"Počul som ho dobre!"
Muži sa zahľadeli smerom k pivniciam. Blížil sa k ním zranený kapitán, ktorého podopieral akýsi mladík.
"Íd." Slova sa chopil Káfos. "Musíme sa vzdať. Je nás primálo!"
"Nie!" zasiahol Achos. "Musíme bojovať, dokiaľ nepadneme."
"A načo to bude?" spýtal Káfos. "Budeme brániť kamene, ktoré aj tak skôr či neskôr obsadia? Uvedom si, že sme prehrali."
"My sme neprehrali. Stále žijeme!"
"Íd, zasiahni," povedal mladík, "lebo sa tu strhne bitka."
Hradný kapitán sa bez cudzej pomoci namáhavo pobral k hašterivým mužom. "Priatelia!" zvolal. "Prečo sa hádate? Tvoje slová sú rozumné, Káfos. A tvoje slová sú statočné, Achos. Oboch vás prosím, nehádajte sa. Sme predsa bratia. Sme Katralania. Sumanský národ stojí za dvermi a smeje sa z toho, čo sa tu robí. Tak prestaňte! Vymyslím riešenie."
"Jediným riešením je odhodiť zbrane," riekol Káfos.
"Áno," povedal Íd. "To robí ten, kto nemá na výber."
"My nemáme na výber. Nemáme vodu, jedlo. Žiadne iné zásoby. Nie sú tu bočné východy, kadiaľ by sa dalo ujsť. Nemáme na výber."
"Počkáme na posily," prevravel Achos.
"Na aké posily?" nechápal Káfos. "Nikto nám nepomôže. Obraňujeme tento hrad už dva týždne a nijaké posily k nám dosiaľ nedošli."
"Možno dôjdu v najbližších dňoch."
"Nie," prevravel Íd. "Nikto nepríde. Sme v tom sami."
Achos sa neopovážil protirečiť hradnému kapitánovi.
"Môj pane!" zakričal strážnik pri bráne. "Blíži sa sem sumanský veliteľ!"

Sumanský veliteľ sa uberal hore strmým kopcom. Všímal si mŕtvych, z ktorých sa valili prúdy krvi a rinuli sa po zelenej tráve až dole k úpätiu ako horské potôčiky. Veliteľovi sa okolo pása nehompáľal žiaden meč. Keď dorazil k hradu, brána sa pred ním vŕzgavo otvorila, vstúpil dnu.
"Prečo si sem prišiel?" spýtal sa ho Íd, za ním stála dvadsaťčlenná hradná posádka.
"Chcem s tebou hovoriť."
"Medzi štyrmi očami?"
"Áno."
"Poď za mnou."
Íd ho zaviedol do malej komnaty s malým rozbitým oknom, dreveným stolom a dvoma stoličkami. Hradný kapitán vzal zo stola džbán vína, nalial ho do pohárov a jeden podal sumanskému veliteľovi.
"Posaď sa," povedal Íd. "Tu mi môžeš povedať, čo ťa trápi, Ádis."
"Myslíš si, že hrad patrí tebe?"
"A nie je to tak? Čia vlajka veje nad jeho múrmi? Je to vlajka Katralu alebo Sumanu? Hrad je stále náš."
"Môžem ho obsadiť, kedy budem chcieť."
"A načo čakáš? Mám ti dať znamenie?"
"Koľko mužov si dnes ráno zabil?"
"Asi veľa. Nevieš si predstaviť, ako ma bolí ruka. No jeden mi unikol."
"Ja, je tak?"
"Áno."
"Keď sme sa stretli na hradbách, chcel som ti podrezať krk. Namiesto toho som ti poranil lýtko. Ani neviem, ako sa to mohlo stať."
"Nebola náhodou hmla?" zasmial sa Íd. "Nechceš si pripiť?"
"A načo?"
"Na vojnu. Čo by sme robili my vojaci, keby nebolo boja?"
"Mohli by sme byť doma s rodinou, starať sa o polia. Smiať sa a tešiť sa. Prečo si nepripijeme na mier?"
"Dobre. Ty pi na mier. Ja si pripijem na vojnu."
Štrngli si pohármi a obrátili ich do seba.
"Veríš, že ťa niekto zachráni?" spýtal sa Ádis.
"Zachráni? Kto by ma zachraňoval? Nepotrebujem záchranu." Íd vstal. Od náhlej bolesti sa mu zakrútila hlava, zakúsil si do pery. Šuchtavo prešiel k rozbitému oknu, otvoril ho.
"Prišiel som sem, aby som ti položil otázku."
"Naozaj? A akú?" Íd sa vracal na stoličku, nechával za sebou krvavú stopu.
"Netušíš akú?"
"Tuším odpoveď."
"Čo mi odpovieš?"
"Nie."
"Nie?" Ádis sa zahľadel na vysoký strop. "Vieš, že krvácaš?"
"To je tá otázka?"
"Nie."
"Áno, viem."
"Prečo si to nedáš ošetriť?"
"Pretože čoskoro zomriem."
"Môžeš žiť."
"Nemôžem."
Ádis sa zahľadel na Ída. "Prečo?"
"Pretože som vojak."
"Aj iní sú vojaci. Aj ja som vojak. A žijem. Nesmierne si ťa vážim, Íd. Ponúkam ti slobodu. Všetci budete slobodní. Môžete ísť, kam chcete. Kam sa vám zachce. Môj pán sa o tom nedozvie. Nebudeme vás prenasledovať."
"Naozaj nás necháš ísť?"
"Naozaj."
"Výborne. Moji muži radi odídu."
"Nechám odísť aj teba."
"Ale ja neodídem."
"Prečo?"
"Pretože mi to nedovoľuje moja prísaha," povedal Íd, oprel sa o operadlo, zaklonil hlavu, privrel viečka. "Počuješ tých vtákov?" spýtal sa Ádisa. "Ich spev je krásny. Spievajú vždycky. Či je vojna, či je mier."
"Nenávidím ich. Včera ma zobudili, keď som tuho spal."
Íd sa usmial. "Kam pôjdeš, keď to tu obsadíš?"
"Domov. Za ženou. Za tou by si mohol ísť aj ty."
"Nemôžem."
"Dočerta!" skríkol Ádis, vstal. "Si zbabelec! Nevážiš si život. Utekáš pred ním! Mohol by byť z teba hrdina, ty tu namiesto toho umrieš. Len tak!"
"Nie som hrdina, ale vojak."
"Strácam tu s tebou čas."
"To je pravda."
Ádis zamieril k dverám. "Moja ponuka stále platí. Máš jeden deň. Zajtra ráno sem vtrhneme."
"Svojich mŕtvych môžete spod hradieb pozbierať. Nik vám neublíži."
"Si šľachetný."
"Zbohom, priateľu," povedal Íd.
Ádis zastal na prahu dverí, otočil sa a riekol: "Po tom som vždy túžil."
"Po čom?"
"Byť tvojím priateľom."
Íd osamel, pozrel sa von oknom na azúrovo modrú oblohu. Počúval veselé štebotanie.
Keď bolo slnko najvyššie na oblohe, hradný kapitán zišiel k svojím verným.
"O čom ste sa tak dlho rozprávali?" spýtal sa Káfos.
"Ste voľní," odpovedal kapitán. "Môžete ísť."
"Voľní?" neverili ostatní.
"Áno. Ste voľní! Choďte, priatelia! Choďte za svojimi ženami, za svojimi synmi! Užívajte si slobodu!"
Íd zišiel do hradných pivníc. Zbadal starca, s ktorým sa predtým zhováral. "Stal sa zázrak," povedal mu. "Všetci ste voľní!"
Zranení chudáci zaplakali od šťastia. Chlapi si začali baliť veci. Zdraví vynášali chorých. Hrad sa vyprázdňoval. Ranených odviezli do sumanského tábora, kde im sľúbili pomoc. Kým všetko vypratali, slnko zapadlo.
"Poďte, pane," povedali Káfos a Achos hradnému kapitánovi. "Všetci ostatní už odišli. Čakáme na vás."
Íd k nim s ťažkosťami dokráčal.
"V tábore vám tú nohu ošetria," posmeľoval ho Achos.
"Nie, neošetria. Do nijakého tábora sa nechystám."
"Čože?" čudovali sa obaja. "Vy tu ostávate?" spýtal sa Káfos.
"Áno, ostávam."
"To nemyslíte vážne," riekol Achos. "Poďte. Veď tu zomriete. Do rána vykrvácate."
"Ja viem, ale neodídem. Nijako ma nepresvedčíte, aby som hrad opustil. A teraz, prosím, choďte."
"Ja ostanem," povedal Achos. "Zomriem spolu s vami."
"Nebuď hlúpy."
"Ja som hlúpy? A vy ste potom čo?"
"Ostanem aj ja," povedal Káfos.
"Nie." Ídov hlas zvážnel, opäť bol veliteľský. "Obaja ihneď odídete. To je rozkaz."
Muži na seba nechápavo pozreli.
"Načo čakáte?" spýtal sa kapitán. "Otočte sa a choďte."
Káfos pristúpil k veliteľovi, mocne ho objal. "Zbohom," povedal a zamieril k táboru.
Achos chvíľu váhal, potom aj on podišiel k Ídovi. Obaja si srdečne potriasli rukou. "Nechápem," riekol Achos, odišiel ako ostatní.
Íd, s vypätím všetkých síl, zavrel mohutnú bránu. Hrad osvecoval guľatý mesiac. Hradný kapitán opatrne vyšiel až na najvyššiu vežu. Fúkal ta studený vietor, ktorý sa nepríjemne zarezával pod kožu. Íd sa chytil železnej tyče, zahľadel sa na trepotajúcu vlajku s prekríženými halapartňami na červenom podklade. Naplnil ho pokoj. Pokoj, ktorý napĺňa dušu vojaka...

Druhý deň sa Ádis na čele početnej skupiny vybral na hrad. Dvaja muži pomocou lán preliezli kamenné múry a otvorili bránu. Ádis ihneď zamieril k najvyššej veži. Po točitom schodisku sa dostal na vrchol. Otvoril drevené dvere, ovanul ho chladný vietor. Z hlavy si zložil železnú prilbicu, so smútkom v očiach sa zadíval na mŕtveho Ída. Dúfal, že ho nájde živého. Hradný kapitán sedel na zemi, pravou rukou kŕčovite zvieral železnú tyč, na ktorej sa trepotala vlajka jeho národa.
"Pane, hrad sme dobyli," prevravel jeden zo sumanských vojakov.
"Áno," riekol Ádis neprítomne.
"Mám zvesiť nepriateľskú vlajku a vyvesiť na stožiar našu?"
"Nie. Nechajte tam túto. A toho muža dôstojne pochovajte."
"Rozkaz, pane."
Skrehnutého Ída zniesli dole do podhradia. Vykopali preňho jamu. Keď ho vkladali do zeme, na perách mu poihrával spokojný úsmev.

ZLODEJ SLIEPOK

Štefan Zubko vtrhol do kancelárie policajného vyšetrovateľa, zvrieskol: "Ukradli mi sliepky!"
Šerif Žába sa náramne preľakol, rýchlo zložil nohy zo stola, erotický časopis bleskovo hodil do šuplíka, zazipsoval si rázporok. "Čo?" opýtal sa.
"Sliepky!" ziapal pán Zubko, pristúpil k šerifovmu stolu. "Ukradli mi ich!"
"Kto?"
"Ten zlodej! Ten skurvený hajzeľ!"
"Upokoj sa, Pišta," tíšil ho šerif, "sadni si, vyrozprávaš mi to v pokoji, pomaly." Šerif si zložil ruky do striešky, premeral si svojho kamaráta, čakal, kým si sadne.
Štefan si prisunul stoličku na kolieskach, zviezol sa na ňu, uvoľnil sa. "Je to na zbláznenie."
"To bude v poriadku."
"Nie, nebude. Tento krát vzal skoro všetko. Aj moju obľúbenú. Vzal mi aj..." Štefanovi tiekli po lícach slzy, tvár si zaboril do veľkých drsných rúk.
Šerif ostal ticho. Nech sa chudák vyplače.
"Vzal aj..." prevravel pán Zubko po chvíli. "Vzal mi aj Klárku."
"Kto je Klárka?" spýtal sa šerif.
"Moja obľúbená sliepka. Jožo, musíš niečo urobiť. Musíš toho zlodeja chytiť, musíš ho zabiť."
"Počkaj, počkaj, počkaj. Vravíš, že Klárka je sliepka?"
"Hej, dočerta!"
"A že ti ju dnes ráno ukradli?"
"Hej."
"Dobre. A kto?"
"Môj sused. Volá sa Snopko."
"Si si istý?"
"Áno, určite sa tak volá."
"Nemyslím meno. Myslím, či ti tie sliepky naozaj ukradol on."
"Hej, veď som ho videl."
"A čo si zrobil, keď si ho videl?"
"Rýchlo som vybehol von na dvor. Chcel som ho chytiť a vytriasť z neho dušu, no podarilo sa mu preliezť plot. Bol na svojom pozemku a ja som sa tam nechcel vlámať, chápeš?"
"Jasné," prikývol šerif.
"Pôjdeš ho zatknúť?"
"Hm... nie. Nie, to nemôžem."
"Prečo nemôžeš?"
"Lebo nemám dôkazy, iba jedného svedka. Teba."
"A to nestačí?"
"Nie."
"Tak si poď po dôkazy."
"Mám dôležitejšiu prácu, Števo."
"Akú? Čo môže byť dôležitejšie než moje sliepky. Veď je to krádež. Okradli ma! Počuješ!? Okradli!"
Šerif sa zamyslel, sledoval kamaráta a nakoniec prevravel: "Vieš čo? Skús ho chytiť. Ak sa tvoj sused znova rozhodne kradnúť, tresni ho lopatou po kotrbe. Potom ho priveď sem a bude po probléme."
"Zabiješ ho?" rozjasnil sa pán Zubko.
"Blázniš? Za krádež sliepok?"
"Ale on ukradol Klárku."
"Pišta, choď radšej domov." Šerif vzdychol. Niektorí ľudia sú vážne debili. "Urob, čo som ti povedal."
"Dobre." Pán Zubko vstal. "Prinesiem ho sem, len čo sa chytí do pasce," povedal a odišiel.
Šerif osamel, vytiahol zo šuplíka časopis, pokračoval vo svojej dôležitej práci.

Na druhý deň ráno dvere takmer vyleteli z pántov. Pán Zubko. Tento raz však nebol sám. Na hrubom povraze mal ako psa priviazaného vysokého muža.
Šerif sa preľakol. "Čo to, dočerta, robíš?"
"Už ho mám," zajasal Štefan, trhol povrazom okolo mužovho krku.
"Už aj ho pusti!" zreval šerif.
Števo rýchlo urobil, ako mu nakázal. Oslobodený chlap sa zhlboka nadýchol, zviezol sa na zem a skutočne pripomínal psa. Jožo Žába k nemu rýchlo podišiel.
"Pane, ste v poriadku?" opýtal sa ho.
"Vodu," zachrčal pán Snopko, "vodu."
Šerif podal utrápenému pohár vody. Potom ho posadil na stoličku, zagánil na Pištu.
"Ste v poriadku?" spýtal sa ho znova.
"Áno, áno, som."
"Teraz ho môžeš zatknúť," povedal pán Zubko. "Chytil som ho, ako si chcel."
V šerifovom tele stúpala žlč. Snažil sa upokojiť a nerozbiť tomu idiotovi nos. Sadol si na stoličku, oprel sa o kožené operadlo. Tento deň sa začal naozaj skvelo!
"Dobre," začal Žába. "Teraz sa spolu porozprávame. Všetci traja."
Pán Snopko a pán Zubko prikývli.
"Takže, vy ste pán Snopko? Ste Štefanov sused?"
"Áno," prikývol muž sediaci oproti šerifovi.
"Kradli ste u svojho suseda sliepky?"
"Nie."
"Klame!" zvrieskol Števo. "Povedz pravdu, ty sviňa!"
"Komu vravíš sviňa, hovädo?!" naštval sa Snopko.
"Zabijem ťa!" zjačal Zubko, na svojom susedovi predviedol pravý hák, za ktorý by sa nemusel hanbiť žiaden profesionálny boxer.
Snopko zletel zo stoličky, ústa mal plné krvi, bol chudobnejší o dva zuby. Prišiel by aj o ďalšie, našťastie sa šerif len tak neprizeral.
"Chlapi, drbe vám?!" Žába odsotil Pištu, pomohol pánu Snopkovi späť na stoličku.
"Klame! Klame! Klame!" vrešťal Štefan.
"Drž už hubu, kurva!" zavyl šerif.
Zavládlo ticho, ktoré prerušovali iba stony pána Snopku.
"Vypláchnite si ústa." Žába mu podal pohár s vodou.
"Je to blázon," prevravel Števov sused. "To on by mal ísť do väzenia, nie ja."
"Dobre," šerif sa znovu posadil. "Všetci sa upokojíme. Dobre. Tak. Dáme si keks." Šerif vytiahol z vrecka nohavíc Horalky. Rozbalil keks, rozlámal ho na tri časti, jednu si nechal a dve podal mužom. Jedli v tichosti. Šerif premýšľal.
"Zjedli ste už?"
Pán Snopko a Zubko prikývli.
"Chutil vám?"
"Hej," odpovedal Pišta.
"Nie," odpovedal Štefanov sused. "Nemám ho čím jesť."
"Prejdime k tomu, prečo tu sme. Vy vravíte, že nekradnete. A ty vravíš, že kradne."
"On kradne! Ja ti neklamem, Jožo."
"Dúfam," vzdychol šerif. "Načo vám boli tie sliepky?"
"Aké sliepky?" nechápal Snopko.
"Prestaňte sa so mnou hrať, vyklopte pravdu, lebo vás strčím do lochu za to, že ste mi dosrali celý deň!"
"No..." Pištov sused nevedel nájsť správne slová. "Ja som iba chcel uživiť rodinu."
"Vidíš?" jasal Števo. "Priznal sa. Urobil to."
Šerif začal pána Snopku ľutovať. "Nemali ste kradnúť," povedal zmierlivo.
"Ja viem, ale...doba je zlá. Musel som nejako uživiť deti."
"Dobre, spíšeme zápisnicu a za krádež vás prepustím na podmienku."
"Čo!?" skríkol Zubko. "Ty ho chceš pustiť?! Ty ho máš zabiť! Zavrieť ho do basy na doživotie. Veď mi ukradol Klárku a zabil ju!"
"Pišta!" Šerif vstal. "Si normálny?! Tebe už naozaj jebe! Sú to len sliepky, doriti! Len sliepky!"
Števo sklonil hlavu. "Ale... sú to moje sliepky," zašepkal, "chcem preňho spravodlivý trest. Taký, aký stihol Klárku."
"Vieš čo?" povedal šerif. "Tak ho teda zabi." Z puzdra vybral pištoľ, hodil ju k Štefanovým nohám.
Pán Zubko hľadel na zbraň. Stál bez pohnutia.
"Čo?" Šerif sa nasilu usmial, už toho mal vážne dosť. "Padol ti hrebienok? Celý čas básniš o tom, že ho zabiješ a teraz, keď máš možnosť, ustúpiš?"
"Nie," sykol Števo, zodvihol zbraň, bola celkom ľahká. "Urobím to."
Pán Snopko znervóznel. Myslia to vážne? Zabijú ho pre pár sliepok?
"Počúvajte," prevravel Štefanov sused, keď videl, že to myslia vážne. "Ja... ja som to tak nemyslel. No tak. Sme predsa kresťania. Všetci robíme chyby. Ale musíme si odpúšťať. Ja vám tie sliepky zoženiem. Vrátim vám ich. Kúpim vám nové." Čelo mu skropili kvapôčky potu.
"Zabil si Klárku," povedal Zubko, priložil hlaveň k hlave svojho suseda.
"Šerif, prosím," zaprosil pán Snopko. "Robte niečo!"
Štefan Zubko stlačil spúšť. Pištoľ... cvakla. Žiaden záblesk, žiaden výstrel. Cvak, cvak. Nič.
"Pišta," povedal šerif, "ty si naozaj cvok."