literární časopis založený v roce 1964

Lukáš Mano

BUDOVA

Som budova. Budova gymnázia, konkrétne. Čudujem sa, ako som sa na niečo také absurdné mohol premeniť. Mám štyri poschodia. Bielu fasádu a myslím, že som celkom fešák. Žiadne ošarpané steny či porozbíjané okná. Sídlim v chorvátskej turistickej oblasti, blízko mora. Rád sledujem západ slnka. Na mojom pozemku je betónové ihrisko s dvomi bránkami, parkovisko a malý parčík. Naozaj sa nemám na čo sťažovať, až na malý detailík, čo drzo vystupuje do popredia – som budova.
Prestávam mať rád deti. Cítim sa ako obrovské mravenisko, ktorým každý deň prepochodujú zbory chlapcov a dievčat. Navyše to hrozne šteklí a nedokážem sa nijako poškrabať. Deň trávim počúvaním rozhovorov, čo je dosť nuda. Väčšinou. Avšak mám rád riaditeľa – jeho konverzácie so sekretárkou sú jemne pikantné.
„Dobré ráno, Dorotka,“ pozdraví riaditeľ a sekretárku stojacu pri kartotéke capne po malom chutnom zadočku. Ach, škoda, že nemám ruky!
„Pán riaditeľ.“
„Daj mi pusu.“
„Niekto nás uvidí.“
„Kto by nás videl, sme tu len my dvaja.“
„Nie, nechajte.“ S úsmevom sa vymaní z mužovho objatia.
„Tak mi sprav kávu.“ Vojde do riaditeľne a sadne si za masívny dubový stôl k tonám papierov. „Ach.“
„Kávička pre šéfa.“ Dorotka kladie šálku na stôl a odchádza.
„Ahoj,“ prihovorím sa mu cez rozhlas.
„Čo?“
„Som tu.“
„Kde?“
„Všade.“
„Čo to je? Čo to má znamenať?“
„Upokoj sa. Chcem len vedieť prečo.“
„Čo prečo?“
„Prečo som budova?“
Riaditeľ vstane, otvorí dvere do kancelárie.
„Počula si to?“ pýta sa sekretárky.
„Čo, pane?“
„Nič si nepočula?“
„Nie.“
Zavrie dvere. „Ešte si tu?“
Som ticho. Myslím, že je vystrašený a na moju otázku mi neodpovie. Kašlem na to.
„Hej! Si tu?“
Nie, nie, nie! Neprihovorím sa ti viac!
Deti ma skutočne nazlostia. Šteklia a šteklia. Rozhodnem sa uzamknúť triedy a uväzniť ich. Najprv sa čudujú vyučujúci učitelia, chalani lomcujú kľučkami a dievčence panikária. Najmenší chcú vyskočiť z okna. Až keď začnú vrieskať a kopať do dverí a do stien, púšťam ich. Strašne to bolelo. Všetci si uvedomia, že s ich školou sa dejú zvláštne veci.
Na druhý deň ráno, keď vo mne školník odomkýnal dvere, zočil na každej tabuli nápis Prečo?. Hneď sa sťažoval riaditeľovi, ktorý sa rozhodol zatvoriť ma a zavolal architekta, čo ma pred desiatimi rokmi postavil.
Obaja zodpovední muži si ma prehliadali zvonku.
„Hm, pekná budova, pekná,“ ťapkal ma architekt po fasáde.
„Pane, čo je to?“ opýta sa riaditeľ.
„Ukážte.“
Kľakne si ku mne. Ruku priloží k miestu, kde krvácam. Krvácam často. Asi mám nejakú nezahojenú ranu či čo.
„Krv.“ Nestačí sa diviť architekt.
„Krv! Tá budova je ako z hororu. Ona žije,“ zašepká riaditeľ. „Rozpráva sa so mnou. Cez rozhlas.“
„Čo budeme robiť?“
„To mi povedzte vy. Vy ste ju postavili.“
„Nechám ju zbúrať.“
„Zbúrať? A kde sa búdu deti učiť?“
„Pošleme ich do hlavného mesta. Tam majú gymnázií nadostač. Pochopte, je to jediná možnosť. Netušíme, čoho je budova schopná.“
„Asi máte pravdu.“
Nemôžem uveriť. Zbúrať! Oni ma chcú zbúrať! Neoceňujú, čo robím. Stojím tu pre nich už desať rokov! A zrazu ma chcú zniesť zo sveta! Hajzli!
Celú noc plačem. Dolieha ku mne šumenie mora. Sledujem vlnky a kamenistú pláž. Nočnú tmu pretína svetlo majáka. Je mi smutno.
Nadránom sa pri mne zjavuje riaditeľ. Je na skorej vychádzke so svojím psíkom. Zviera na mňa šteká. Mám toho dosť! Život nemá zmysel, ak viem, že čoskoro skončí. Ruky nemám, ale nohy, našťastie, áno. Vstanem. Vydesím riaditeľa i jeho pudla. Nik iný ma nevidí, aspoň myslím. Prejdem ulicou do mora, idem a idem. Strácam sa v slanej vode. Mňa nezničia. Zničím sa sám.

Demolačná čata prišla o deviatej.
„Kde je škola?“ spýtal sa architekt riaditeľa.
„Zmizla.“
„Ako to zmizla?“
„Proste zmizla. Je fuč.“
Obaja hľadeli na obrovský voľný pľac zeme, kde ešte včera stála krásna budova s bielou fasádou. Ihrisko, parkovisko, parčík – všetko je preč. Rovná zem a žiadne známky života.
Doma sa riaditeľ umáral neblahými myšlienkami: ‚To ja som ju prinútil vstúpiť do mora.
Zabil som ju. Nezabil som budovu, ale človeka. Ona žila.‘
Vrah. Vrah. Vrah.
Vrah. Vrah. Vrah.
„Som vrah.“
„Budova školy dnes v noci záhadne zmizla,“ hlásala redaktorka v televízii. „Nik nevie, čo sa vlastne stalo. Podľa našich informácií ju mali zbúrať. Architekt, ktorý školu postavil, k nám bol veľmi stručný.“
„Celé je to podraz.“ V televízii sa zjavil riaditeľov starý známy. „Podraz!“
„To bola reakcia architekta,“ hlásala ďalej mladá čiernovláska. „Riaditeľa školy sa nám, žiaľ, nepodarilo zastihnúť. Záhada školy zostáva nevyjasnená. Šport. Naši futbalisti...“
Nevyjasnená, znelo mu v hlave.
Nadránom vzal psa na prechádzku. Díval sa na more. V diaľke plávala nákladná loď.
Vrah. Vrah. Vrah.
Vrah. Vrah. Vrah.
„Poď sem.“ Riaditeľ si čupol k psovi, odopol mu obojok. „Si voľný.“
Potom prešiel na prázdne miesto, kde kedysi bola škola. Postavil sa presne do stredu. Stál tam a nerobil nič iné, iba stál. Ľudia prechádzali popri ňom a pýtali sa ho, čo to robí. Neodpovedal. Snažili sa pohnúť ním, ale nepohli. Akoby odrazu vážil tonu. Štekal naňho pes, značkoval si ho, ale riaditeľ si to ani nevšimol. Pozeral sa na more a bol ako kameň. Ako chladná a mŕtva budova.

ČLENOK

Poslednýkrát si vyvrtne členok. Zmodrá. Opuchne. Nemôže chodiť, a keď mu ponúknu barly, zdvorilo odmietne. „Nie, Ďakujem. Ja už nechcem. Už viac nie. Už ma to nebaví.“
Tvár má spotenú, telo takisto. Slaný ako polievka. Namáha sa, lebo sa pomýlil – členok nevyvrtol, ale zlomil. Nespoľahlivé kosti. Aj mlieko pije, aj tak nič nevydrží. Brodí sa štrkom, lakte má doškriabané, krvavá stopa na záhradnom chodníčku. Keby tak dostal barly...
„Kamoško, čo sa plazíš po zemi?“ usmeje sa pes, podáva mu labku.
„Daj pokoj,“ odbije ho.
Je pravda, že ho nepozná. Túlavé psy sotvakto hľadá. O niekoľko sekúnd ľutuje, že ho odbil. Nepozdával sa mu. Asi by pomohol, asi by chcel za svoju pomoc zaplatiť (granulami). A on švorcuje. Plné vrecká zúfalstva, ale tie mu zakázali vysypať. Ba čo viac – vyhrážali sa mu. „Roztrieskam ti tú tvoju kotrbu!“ Pre istotu má vrecká zaplátané niťami. Nepotrebuje viac nepriateľov. Potrebuje pár osôb, s ktorými sa môže pohádať či pohádzať.
Nevládze. Vysilený sa znesie na štrk. Malé kamienky sa zabodávajú do líca. Lakte krvácajú – čuduje sa, že sa im chce toľko krvácať.
Z diaľky prichádza rehoľná sestra, hlavu má sklonenú a ruky zopnuté. Neverí vlastným očiam. Na záhradnom chodníčku človek neleží každý deň. Okrem toho krváca, možno potrebuje helfnúť. Už-už mu prichádza na pomoc, keď tu odrazu zapípa mobil. Sestra ho vytiahne spod sukne, neverí vlastným očiam, prečíta sms: Milujem ťa. Odosielateľ je sám Boh osobne. Sestra si priloží mobil k srdcu (k mäkkému vnadu), zahľadí sa na nebo. „Aj ja teba, Bože. Aj ja teba!“
Odchádza, na dielo svojho milovaného zabúda.
Chlapec sa prebudí v nebi. Všade je tak bielo, uvedomuje si. Zomrel kvôli členku? Nie! Vykrvácal. Nedokáže vstať, nohy si necíti. Vlastne žiadne nohy už nemá. Je z neho duch, na telesnú stránku musí zabudnúť. Je jedno, či sa mu páči byť duchom, alebo nie.
„Hej!“ rozľahne sa chlapcov výkrik doďaleka. V bielej šírave je iba on a vozík.
Invalidný vozík.
Doplazí sa k nemu, na sedadle je položená obálka. Zúrivo ju roztrhá a číta:
Vždy si túžil po ľútosti, priateľko. Možno ti v tvojom žiali pomôže tento vozík. Je darovaný z lásky a opateru ním získaš kdekoľvek.
Tvoj Anjel Strážny
Chlapec sa prebúdza na posteli. Doma a zdanlivo v bezpečí.
Sen, blesne mu mysľou.
„Vstávaj, spachtoš! Zmeškáš do školy!“
Mama je tu, perina je tu, vozík je tu... Vozík!!! Vyvalí naň oči. Neverí. To nie je pravda. Anjel Strážny a jeho list. On sa zbláznil. Ešte stále spí, ešte nevníma svet.
Dnu vstúpi mama, pomáha mu dostať sa do vozíka. Spachtoš vzdoruje, trhá sa. Nakoniec stráca sily, povolí, aby ním matka mohla manipulovať. Pripadá si ako bábka. Nevníma seba, nevníma teba. Nesústredí sa na svet. Iba cestou do školy sleduje, ako pred ním ľudia ustupujú.

DYCH TVOJEJ TVÁRE

Prológ
V mene všetkých začínajúcich autorov!
Nie každá stránka prináša pobavenie. Občas sa iba musíme vypísať, aby sme vám dopriali to pravé orechové. Občas je tu papier iba pre nás, a občas niečo dáme i vám. Keď budete dobrí, tak sa dočkáte. Ak však budete príliš dobrí, tak sa nedočkáte nikdy.

„Mne sa báseň páči.“
„Má niečo do seba.“
„Je to úprimné. Akoby sa autor lúčil s láskou. Asi cíti smútok a bolesť.“
Komentovali, prikyvovali. Hmkali. Každý mal názor. Vlastný, čo sa cení. Až tá báseň prišla k nemu. Ohmatal rohy papiera, čítal:
Dych tvojej tváre
Paličkou píšem...
„Myslím, že po prečítaní prvých dvoch viet ani nemusím pokračovať. Prvú metaforu by zvládol aj...“
Zarazil sa. ‚Zvládol aj prváčik na základnej?‘ To bolo preňho príliš lacné. Má predsa vkus:
„Zvládla by to aj opička so zvýšenou dávkou IQ. Nehnevajte sa, ale mám dosť.“
V ten augustový deň sa teplota v tieni vyšantila na 35. Po vyrieknutí kritikových slov sa vzduch v miestnosti premenil na hotovú vriacu rúru. Členovia klubu vzhliadli k majstrovi pera – pánovi B.
„Musím povedať,“ povedal pán B, „že Lukáš má pravdu.“
A bolo. Lukáš začínal ako všetci. Mal poruke mobil a zapisoval si nápady, myšlienky. To dôležité bolo v hlave. Ale aby sa dôležité dostalo do iných hláv, musíte tvoriť. A tak napísal do časopisov, do novín. Zinkasoval pár drobných. Poskytol pár úsmevov k reportážam. Uviedol cenné rady pre začiatočníkov a niekde na konci sveta, v malom mestečku, sa z neho stal umelec.
„Už len prvé dve vety, ako uviedol Lukáš,“ pokračoval pán B. „Sú totálne klišovité. Autor musí mať načítané, aby sa podobným chybám vyhol. Takéto verše dokáže zložiť aj prvák na základnej.“
Ale no tak, pán B.
„Asi máte pravdu,“ vyjadril sa autor básne. „Ďakujem vám za názor, pán Mano.“
Lukáš kývol hlavou. ‚Niet zač, starec.‘
Rozobrali verš po verši. I ďalších. Prichádzali sem ako umelci, odchádzajú ako mierne nasraní umelci, ktorí, žiaľ, nemajú taký talent ako Dumas a Beethoven. Až na jedného. Je sám so sebou spokojný, rozdáva biely chrup, potriasa si rukou s pánom B. Áno, písanie je ako sex.
Letná horúčava si k večeru podala ruku s búrkou. Lukáš vychádzal z knižnice ako posledný. Pod strieškou sa krčil autor básne. Mal so sebou kufrík so svojimi prácami. Búrky sú jednoznačne svine – zastihnú vás bez dáždnika.
„Ešte raz vám ďakujem za názor,“ prihovoril sa mu autor básne.
„To nestojí za reč.“
„Ale áno. Ukázali ste mi cestu. Všimol som si, že každý priniesol nejakú prácu. Až na vás.“
„To áno. Teraz nemám nič nové, viete? Ak si odo mňa chcete niečo prečítať, nájdete to na nete.“
„Internet je pre mladých. Ale aj tak som vám vďačný. Vidno, že sa v písaní vyznáte. Želám vám všetko dobré.“
„Ďakujem.“
Autor básne odkráčal zapršanou prázdnou uličkou. So svojou čiernou aktovkou nad hlavou.

Niektoré dni bývajú ako odhodené sklo – nie a nie sa rozložiť. Obrysy hodín v kuchyni máš uložené v hlave ako otčenáš. Večerné správy boli o beznádeji, pohromách a smrti. Nič neobvyklé.
„...Samovražda staršieho muža ostáva nevyjasnená. Polícia pátra po možných okolnostiach, ktoré ho k tomuto skutku viedli. Čin otriasol jeho najbližšou rodinou a priateľmi. Muž skočil z móla na Zemplínskej Šírave rovno na kamene. Roztrieštil si lebku a zomrel. Mŕtvolu identifikovala družka zosnulého.“
Na obrazovke sa zjavila tvár autora básne.
Lukáš prestal fajčiť dávno a miesto cigariet žuval žuvačky. Po reportáži sa však rozhodol zastaviť na Sparty v najbližšom kiosku.
„Prosím si jeden...“
„Áno? Čo si prosíte?“
„Žuvačky. Vlastne tri balíčky. Alebo päť.“
Zaplatil za 5. Žuval a premýšľal. Námestie bolo preplnené mladými ľuďmi. Autor básne je mŕtvy. Zomrel. Kvôli čomu? Do úst si vložil šiestu, boleli ho líca. Zomrel. Kvôli čomu?
Nemohol sa predsa zabiť pre kritiku. Nie, je v tom žena. Alebo nie? Chcel byť básnikom a on mu ukradol papier a pero. Básnici sú krehké duše. Často nejaký skončí v krčme, na povale, na dne. Sú krehkí a citliví. Autor básne bol mŕtvy.
Dožul posledný balíček a šiel spať. Ráno objavil v schránke obálku so svojím menom. Adresa odosielateľa nechýbala. V obálke bola práca autora básne. O chvíľu si Lukáš nervózne pofajčieval na lavičke. Báseň preletel pohľadom. Nič iné v obálke nebolo. Iba adresa mu nedala pokoj. Kyjevská Rus 20.
Dych tvojej tváre
Paličkou píšem
Už kričím čau, čau
Volám sellavi
Dych tvojej tváre
„Tvojej tváre,“ povedal si nahlas.
Nemal pochybnosti. Autor básne sa zabil kvôli jeho kritike. Zaslal mu poéziu. Vrchol svojej tvorby. Asi nech ho straší. A strašila ho dosť.
Poobede zamieril na Kyjevskú Rus. Dom s číslom 20 našiel rýchlo. Po dvore pobehovali mačky a tam, kde sú mačky, zvyčajne nie sú psy, čo mu dodalo odvahu. Zvonil pri dverách. Dáma, ktorá mu otvorila, mala na sebe čierne šaty s tmavými silonkami. Päťdesiatnička. Orlí nos, pri očiach, lícach a na čele tenké vrásky, ktoré jej dodávali pôvab. Na hlave trvalá.
Pozdravil sa. „Vy asi budete...“
„Som jeho družka. Poďte ďalej.“
„Áno.“
Vošiel a zatvoril. Dáma sa postavila k stolu v kuchyni, Lukášovi ponúkla stoličku.
„Páči sa vám môj dom?“
„Je veľmi pekný.“
„Veď ste si ho ani neobzreli.“
„Ale nie, je naozaj pekný. Prišiel som sem, lebo som ráno dostal obálku s touto adresou.“
„Čo bolo v tej obálke?“
„Báseň.“
„Napísal ju môj druh. Dnes doobeda sme ho pochovávali.“
„To mi je ľúto.“
„Stále zle. Ak chcete, aby vám ľudia verili, musíte klamať lepšie.“
„Naozaj mi je to ľúto.“
„No prinajmenšom vás niečo desí. Máte strach, pán Mano?“
„Odkiaľ...“
„Neľakajte sa. Môj druh mi o vás rozprával. Čítala som tiež vaše príbehy. Škoda, že o literatúru už nie je taký záujem. Hlavne u mladých.“
„Smiem poznať vaše meno, madam?“
„Všetko má svoj čas,“ usmiala sa, rukou si vošla do vlasov a škrabkala sa na zátylku, dlhé strieborné náušnice sa jej natriasali ako vnady pri behu cez park. „Môjho druha ste donútili k samovražde.“
„Nič som nespravil.“
„Pokoj. Hrali ste sa na kritika, a pritom nič nechápete.“
„Ja som nič neurobil, moja milá.“
„Urobili ste, čo ste museli. Ukázali ste mu cestu.“
„Vy ma odsudzujete.“
„Vy už odsúdený ste. Nemusíte sa báť.“
„Ja sa nebojím.“
„Prirodzene. Každý dobrý vrah má alibi.“
„Zbláznili ste sa. Nie som žiaden vrah.“
„Mohol byť z neho básnik.“
„Stál za figu!“ postavil sa. „Strácam s vami čas.“
„Ó, áno. Čas umelca je príliš drahý. Každá minúta, ktorú nestrávi pri práci, je krádežou.“
„Majte sa pekne,“ prešiel chodbou až k dverám, ale boli zamknuté. „Otvorte ich!“
Dáma stála za ním. Jej modré oči sa dívali naňho. Jej tvár bola blízko.
„Tie dvere nie sú zatvorené, ale nechcem, aby sme sa rozišli v zlom.“
„To máte smolu,“ potiahol kľučku, dvere sa otvorili.
„Písanie je ako sex, však, pán Mano?“ kričala naňho, keď sa predieral pomedzi mačky k bránke. „Po čase vám už ani nestojí!“
Ostal stáť, otočil sa. Opierala sa o zárubňu. Čierne šaty dokonale lemovali tvar jej tela. Usmievala sa. Nohy v pančuchách mala prekrížené. Nedokázal spustiť oči z jej tváre. Vráskavej, bledej tváre. Až zavrela dvere a on kráčal prázdnou uličkou ako bez duše. Sviňa búrka – zase ho raz zastihla bez dáždnika.

Dych tvojej tváre
Paličkou píšem...
Čítal si doma na posteli a verše sa mu zdali krásne, zmysluplné. Autor si v nich vylial dušu, chcel sa podeliť. Podeliť so svojou láskou. Bol taký hlúpy, že to nechápal. Geniálny básnik je preto mŕtvy. Iba dielo ostalo. A jeho múza tiež.
O desiatej stál pred domom. Mačky mňaukali. V oknách tma. Klopal na dvere.
„Pán Mano.“
Mala na sebe pánsku košeľu. Bosé nohy nervózne prestupovali po podlahe.
„Chcel som vás vidieť.“
„Je už noc, chlapče. Mali by ste ísť domov.“
„Tam, kde je tvoje srdce, je aj tvoj domov. A vy ste mi ukradli srdce.“
„Zapáčila sa vám báseň môjho druha?“
„Je dokonalá. Ako vy.“
„Poďte.“
Vošiel. Len čo zavrela dvere, vyzliekol jej košeľu. Na dámino telo ani nepozrel. Hladil jej tvár. Bozkával oči a nos. Voňal jej pery, líca. Vošiel jej rukami do vlasov. Zahryzol do brady. Jej drobné vrásky boli ako periny. Chcel v nich snívať.
„Vyzleč si šaty,“ povedala.
Kráčali domom nahí.
„Ľahni si.“
Ľahol si na posteľ. Sklonila svoju tvár k jeho. Prezerala si ho ako diamant v klenotníctve. Prisal sa na jej pery, akoby to bol posledný dúšok vody na svete. Ľahla si k nemu. Nerobila nič, nechala si ohmatávať, bozkávať a hladiť tvár, ktorou naňho dýchala ako múza, čo ho už dávno opustila ako zradná milenka.
„Milujem ťa,“ šepkal.
„Miluješ moju tvár. Nik nemá starosť o to, čo je vnútri. Čo sa skrýva za veľkým dielom. Ide iba o pôžitok. O tvar. O dych, ktorý ťa opantá.“
„Milujem ťa.“
„Napíš to, láska. A budeme navždy spolu. Tvárou v tvár. Cítiť vlastný dych.“
„Napíšem.“
„Spojíme sa naveky.“
„Napíšem. Bozkaj ma.“
Tvárou naňho dýchala. Milovali sa. Jej vrásky voňali.
„Ktorú časť mojej tváre miluješ najviac? Ale povedz to tak, aby som ti uverila.“
„Celú. Celú tvoju tvár. Ale keby som si mal vybrať, tak čelo.“
„Aj to tam napíš.“
„Napíšem.“
„Aj ja ťa milujem.“
„Ešte na mňa dýchaj. Prosím.“
Stretávali sa každý deň. Zaľúbení v raji. Mačky mňaukali. Niektoré dni bývajú ako z telenovely – nafetované láskou. Ležali pri sebe a pod sebou. Varili si. Po večeroch tancovali na hity od Elánu. Inokedy sa dívali na filmy. Dáma naňho dýchala v čoraz väčších dávkach, až sa stal závislým.
„Niečo si mi sľúbil, Luky.“
A tak písal. Slovo za slovom, vetu po vete. Kritika bola dobrá. Až sa našlo mladé dievča. Slečna N. Slečna vyhrala súťaž, odmietala chlapov, myslela si, že je stredom vesmíru. Že niet lepšej od nej. A každý s ňou súhlasil. Lebo bola štíhla a mala perfektné nohy.
„Mne sa to zdá detinské,“ povedala. „Autor by sa mal nad sebou zamyslieť.“
A autor príbehu odpovedal: „Ďakujem. Ukázali ste mi cestu.“
O niekoľko dní boli správy plné beznádeje, pohromy a smrti. Slečna N. obdŕžala na druhý deň zásielku. Adresa nechýbala. Po roztrhaní obálky držala v rukách túto poviedku.