literární časopis založený v roce 1964

Lukáš Mano

KUCHÁROVA DCÉRA

(Nike)

Veľký turecký sultán Sulejman, zvaný Nádherný už dva roky pustoší Uhorsko. Šľachta je bezbranná. Panovník stojí proti panovníkovi. Ferdinand Habsburský bojuje s Jánom Zápoľským o nadvládu v krajine, zatiaľ čo Turci plienia a drancujú. Valasi nepasú ovce, roľníci neobrábajú polia. Dediny a osady sú vypálené. Jediné miesta, ktoré odolávajú osmanským útokom sú hradby a opevnené mestá. Sulejman je na strane Zápoľského, ale do vecí sedmohradského vojvodu nezasahuje. Slovo, ktoré najlepšie vystihne stav v krajine, je strach.

8. marec 1528
Olovená guľka mu oblizla krk a spálila kus kože. Do uší mu udrel rev muža stojaceho po jeho boku. Tvár Františka Drugeta skropili kvapôčky cudzej krvi. Na bojovom poli bola samá krv. Sama červená, smrteľná krv! Františkovi hučalo v hlave, pálila ho oškretá koža na krku. Stál uprostred boja - vysilený a doudieraný - a nevšímal si nepriateľov.
"Ferenc!" kričí naňho jazdec so zakrvaveným kordom v ruke. "Ferenc! Uteč! Bitka je stratená! Ústup!"
František sa pri pohľade na jazdca spamätá. Ihneď dá povel k ústupu. Kordom prepichne muža, ktorý sa naňho vyrúti. Druget vyskočí na koňa, presekáva si cestu nepriateľmi.
"Ústup, Humenčania! Ústup!" ziape.
Rinkot zbraní a streľba z muškiet tíchnu. Generál Katzianer vyhráva bitku pri Tokaji - Habsburgovci porážajú Zápoľského.
Keď sú Drugetove oddiely dostatočne ďaleko, vyčerpane klesajú do trávy. Zápoľského vojaci ledva stačia dychom. Každý si žiada dúšok vody.
"Takto to ďalej nejde, Ferenc," povie Zápoľský, zosadne z koňa.
František si prikladá dlaň na sčernetú kožu na krku. "Čo chceš robiť?"
"Odísť. Odísť odtiaľto." Sedmohradský vojvoda si sadne na zem.
"Kam chceš odísť?"
"Za príbuznými do Krakova. Mám už dosť tých nekonečných bojov. Je ich priveľa. Musím si odpočinúť. Potrebujem pokoj. Môžeš ísť so mnou, keď chceš," zahľadí sa na šľachtica sediaceho na hnedom tátošovi.
"Nie," povie Druget. "Môj domov je tu."
"Ty už nemáš domov, Ferenc. Stratil si ho, keď si sa pridal ku mne."
František neodpovedá. Zápoľský vstane, podá ruku vernému priateľovi.
"Som tvojím dlžníkom. Nebyť teba, moje kosti by už vystavovali vo Viedni. Buď zbohom, kamarát. A opatruj sa."
Zápoľský sa vyšvihne do sedla. "Mužstvo za mnou!" zvolá na vysilených vojakov a odcvála na sever.

Presne o polnoci sa František Druget pozdĺž Laborca priblíži k Brekovskému hradu. Poslovia mu cestou zvestovali neblahé novinky. "Rod Drugetovcov vás vydedil, môj pane." Hlásal posol. "Váš otec prehlásil, že ste sa spolčili so satanom, a preto vás viac odmieta nazývať synom." "Štefan IV., váš brat, sa ukrýva na Brekove, kde je v najlepšom bezpečí."
František zúril. V oknách Brekovského hradu poskakovali hravé plamienky sviečok. Druget sa na Brekov díval z neďalekej čistinky, plánoval.
"Najlepšie bude, keď zaútočíme teraz. Prekvapíme ich," oznámi František veliteľovi Tichomírovi.
"Je to múdre, pane? Chlapi sú unavení a mnohí aj zranení."
"Drž hubu, hlupák," uzemní ho šľachtic. "Postupujte potichu. Nech nás nezačujú."
Muži s frfotaním poslúchnu. Postupujú vpred cez les, rozdelia sa a zakrádajú ako vlci, až je hrad úplne obkľúčený. Tichomír - schovaný za neveľkým kríkom - namieri mušketu na strážnika prechádzajúceho sa po hradnej bráne. Vystrelí. Vojak padne ako podťatý, ani si nestihne uvedomiť, že je mŕtvy.
"Vpred!" skríkne František.
Muži sa s rebríkmi rozbehnú k bráne. Na polceste dostávajú bolestivé kŕče do nôh, trpnú im ruky.
"Hýbte sa, hlupáci!" hnevá sa František, rozháňa sa kordom. "Rýchlo!"
Kým vojaci oprú rebríky o bránu, je dávno po momente prekvapenia. Hradná posádka strieľa salvu za salvou. K bráne sa ponáhľajú Štefanovi zverenci a zhadzujú rebríky. Františkovi muži padajú ako kamene zo skál, bez príkazu ustupujú späť do lesa.
"Idioti!" čertí sa Druget. "Bodaj vás porantalo!"
"Upokojte sa, pane," tíši ho Tichomír. "Nemali sme šancu uspieť. Bude lepšie, ak hrad obídeme zo všetkých strán, aby sa nik nedostal von. Zaútočíme ráno, keď si oddýchneme."
František nechtiac pripustí, že veliteľ má pravdu. "Tak dobre. Odpočiňte si, vy banda lenivá. Nech je však do rána vždy niekto na stráži. Štefan mi nesmie ubziknúť!"

"Vymeňte stráž pri bráne," rozkazuje Štefan za hradbami. Celý Brekov je na nohách. Polnočné prepadnutie každého vyľakalo.
"Pánboh nám pomáhaj," bedákajú slúžky. "Ráno isto skapeme."
"Netárajte, ženy," zahriakne ich Štefan, vydá sa k strážnej veži - celé osadenstvo ho nasleduje.
"Deje sa niečo?" vyzvedá Františkov brat od muža na hradbe.
"Vojaci sa stiahli. Myslím, že obkľúčili hrad."
"S tým som počítal," zamrmle Štefan, v duchu premýšľa, čo robiť.
"Váš brat je nepredvídateľný," povie hradný kuchár. "Nie darmo sa hovorí, že sa spolčuje s diablom."
"Jediný, s kým sa niekedy spolčil bol Zápoľský. A ten slávny vojvoda teraz uteká pred Habsburgovcami."
"Tak čo budeme robiť?" spytujú sa slúžky šľachtica.
"Môj brat ide iba po mne. Zaútočiť nemôžeme, lebo je nás málo," dumá nahlas Štefan. "Brániť sa vydržíme asi do obeda, ale potom... Myslím, že sa mu do rúk vydám sám. Aspoň zabránim zbytočnému krviprelievaniu."
Celé osadenstvo sklopí hlavy. Iba kuchárova dcéra Jana upiera na šľachtica prosebný pohľad, v jej očiach sa lesknú slzy.
"Nerob to, pane," prevraví jeden z vojakov. "Musí existovať iný spôsob."
"Áno? Keď poznáš iný spôsob, ako zabrániť zabíjaniu sem s ním. Povedz mi ho."
Vojak urputne rozmýšľa.
"Tak vidíš," vzdychne Štefan. "Môžete sa rozísť. Vojaci budú na stráži celú noc."
Štefan prejde davom, vytratí sa z ponurej strážnej veže. Sluhovia sa rozchádzajú do komnát, vojaci na hradby.
"Štefan! Štefan!"
Šľachtic sa pomaly otočí. "Jana," povie, objíme dievča, ktoré sa mu hodí na hruď.
"Nerob to, drahý," plače kuchárova dcéra. "Nerob to."
"Poď." Štefan ju zavedie do stajne, zavrú za sebou vráta. Ani jeden z nich si nevšimol, že v stajni na sene driemal koniar Vavrinec, ktorý sa na hukot prebudil. Nevedel, kto vstúpil dnu, a tak radšej čušal a načúval.
"Jana, neplač," tíši šľachtic dievča, utiera jej mokré líca, hladí ju po havraních vlasoch.
"Prečo to robíš?" vzlyká Jana. "Ty ma nemiluješ?"
"Milujem ťa ako nikoho iného. Práve preto to robím. Aby si mohla žiť, aby ti neublížili."
"Ale veď ťa zabijú. Tvoj brat ťa nechá odvisnúť."
"Radšej odvisnem, než by som mal hľadieť na tú spúšť. Nechcem, aby kvôli mne trpeli iní."
"Milujem ťa. Milujem ťa." Oblapí ho kolo pása, hlavu vnorí do Štefanovej mocnej hrude.
"Aj ja ťa milujem, Janka. Neplač už. Neplač."
"Ako nemám plakať? Ako? Ty nesmieš zomrieť! Stratím zmysel života."
"Nehovor tak. Si ešte mladá. A taká krásna. Nejeden šuhaj ťa bude chcieť."
"Prestaň!" zastaví ho. "Čo to hovoríš? Nechápeš, že si pre mňa jediný? Že nechcem iného muža iba teba? Ja ťa tak ľúbim. Tak ľúbim..."
Štefan ju pevne objíma, bozkáva a upokojuje. Sám plače - je mu ľúto, že stratí Janu. Zamiloval sa do nej hneď, ako ju prvý raz videl pri večeri. Jej jemné malé rúčky. Hnedé oči, biela tvár a plné pery. Bolo Štefanovým snom vziať si ju za ženu. No i služobníctvo na hrade a takisto vojaci majú sny. Lepšie, ak sa nesplnia predstavy jedného, než by sa neuskutočnili ciele stovky iných.
"Je mi to tak ľúto, láska," vzlyká šľachtic. "Odpusť mi."
Chvíľu iba tak stoja. Vychutnávajú pocit z prítomnosti toho druhého. Plačú a smútia.
"Štefan?" vyhŕkne odrazu Jana.
"Čo?"
"Je tu ešte možnosť."
"Aká možnosť?"
"V hradných pivniciach je tajný východ. Viem to, lebo otec v ňom už roky skladuje víno."
"Naozaj?"
"Áno, ale netuším, či sa ním dá prejsť, drahý. Možno je niekde v polovici zasypaný. Dlho sa nepoužíval."
"Môžeme to hneď zistiť. Poď."
Vybehnú zo stajne. Koniar Vavrinec sa zhlboka nadýchne. Jana, Jana, krúti hlavou, takže kvôli Štefanovi Drugetovi ma neustále odmietaš...
V hradných pivniciach je väčšia zima než vonku. Štefana a Janu zamrazí. Šľachtic si cestu osvetľuje fakľou, dievča ho drží za ruku.
"Tu je to," povie kuchárova dcéra, pristúpi k železnej bráničke. "Je zamknutá. Kľúče má otec."
"Kľúče nepotrebujeme, ustúp." Podá jej fakľu, mečom presekne kovovú reťaz. Stará bránička zaškrípe v pántoch. Štefan vstúpi dnu, zakopne o sudy s vínom.
"Vidíš niečo?" opýta sa ho dievča.
"Nič. Ale cítim prievan. Kde tá chodba vedie?"
"Nemám tušenia. Hádam do bezpečia."
Štefan sa usmeje, pristúpi k Jane. "Zachránila si ma. Teraz to už len povedať mužom."
"Štefan," pohladí ho po líci. "Však ma nikdy neopustíš?"
"Nikdy. Teraz poďme."
"Povieme to aj ostatným?" opýta sa Jana, keď vystupujú po schodoch.
"O úteku? Nie. Čím menej ľudí to vie, tým lepšie. Ferenca poznám dobre. Ihneď sa vydá po mojich stopách. Žiadne hradné osadenstvo ho nebude zaujímať."
"Dúfam, že máš pravdu."
Na nádvorí Štefan oboznámi vojakov s novým plánom. Všetci sa k nemu prihrnú a počúvajú. O chvíľu už zapaľujú fakle, zostupujú do pivnice.
"Dávaj na seba pozor, drahý," vzlyká Jana na nádvorí, kosáčik mesiaca matne osvetľuje jej krásnu tvár.
"O mňa sa neboj. Budem v poriadku," utešuje ju Štefan.
"Mám taký strach."
"Onedlho si po teba prídem. Len čo budem v bezpečí. Vyrazím sem s vojskom, zbavím sa Františka a odvediem si ťa."
"Sľubuješ?"
"Sľubujem. Ver mi. Ver mi, Janka."
Objímajú sa - pevne, prepevne.
"Ľúbim ťa," zašepká Štefan IV. Druget.
"Tiež ťa ľúbim."
"Onedlho sa uvidíme, láska moja." Bozkáva ju a hladí po hlave.
"Buď opatrný. Prosím. Prosím."
"Budem. Vrátim sa po teba."
"Nech ťa Boh žehná, Štefan."
Šľachtic ju objíme, pobozká jej ruky a stratí sa v tmavom vchode do pivnice.
"Štefan," vzdychne Jana, kľakne na kolená a na nádvorí sa modlí za svojho milého.

Ráno sa brána Brekovského hradu s vŕzganím otvorí. Františkovi vojaci vstúpia dnu bez odporu. Kamenným chodníkom idú ostražito, obávajú sa, že sa na nich vyrútia Štefanovi zverenci. Ale streľba, či priamy útok neprichádzajú. Iba krákanie vrán ruší rannú tíš.
Celé hradné osadenstvo je zhrčené na nádvorí. Ženy sa na príchodzích vojakov dívajú nebojácne, vnútri ich však gniavi strach, pritisnú sa viac k sluhom a kuchárovi.
František Druget vystúpi dopredu. Tvár má červenú a pohyby rýchle. V očiach mu planie oheň.
"Kde je?" vybafne na dav.
Brekovčania čušia.
"Prehľadajte celý hrad!" prikazuje František vojakom. "Nájdite ho!"
Znova sa otočí k davu, vytiahne kord. "Kde je?" zopakuje.
"Nie je tu," odpovie mu kuchár, ku ktorému sa túli dcéra.
"Čo si povedal?" František neverí vlastným ušiam.
"V noci utiekol. Netuším ako, a netuším ani kam. Vyparil sa."
"Vyparil? Nik z vás ho nevidel?"
"Nik."
"To nie je možné. To nie je..." Druget pripomína sopku, ktorá už-už vybuchne. "Ako vám mohol ujsť?!" rozreve sa na zvyšok vojska. "Ako?! Spali ste? Neposlúchli ste ma?! Hlupáci! Ty!" Pristúpi k Tichomírovi, zdrapí ho za krk. "Ihneď nájdi jeho stopy, inak ťa tu na mieste podrežem!"
"Áno, p... pane," dusí sa Tichomír.
"Môj pane!" ozve sa k Drugetovi mušketier vlečúci koniara Vavrinca. "Našiel som ho v stajni. Vraj vám chce niečo dôležité povedať." Posotí koniara dopredu.
František si ho s odporom prezerá - vychudnutého, smradľavého, škaredého.
"Vrav, čo chceš povedať," prikazuje Druget.
"V noci, v noci..." habká prestrašený koniar.
"Čo v noci? Hovor, smraďoch!"
"V noci som spal v stajni a... A prebudil som sa, keď dnu niekto vstúpil. Bol to váš brat Štefan a... A..."
"Kto? Kto tam s ním ešte bol?"
"Jana."
"Jana?"
"Kuchárova dcéra." Vysvetlí Vavrinec.
Jane sa roztlčie srdce, každý na ňu hľadí, otec ju oblapí okolo ramien.
"Čo sa v tej stajni stalo?" vyzvedá šľachtic, nespúšťa pohľad z krásnej dievčiny.
"Pomohla Štefanovi ujsť. Cez akýsi tajný východ... V pivnici."
"Priveďte mi ju," rozkáže dvom vojakom, ktorí sa hneď zberajú pre dievča.
"Svoju dcéru si nedám," postaví sa pred nich kuchár.
"Ustúp, starý. Nepočul si pána?"
"Nechajte, otec. Nech si ma berú," povie Jana, podíde k šľachticovi.
"Povedz mi, kam odišiel," nakáže František dievčaťu.
Kuchárova dcéra je ticho, hľadí do zeme.
"Počula si ma?" prihovorí sa šľachtic znova. "Kam odišiel?"
"Si hluchá?!" okríkne ju jeden z vojakov, až sa úbohá Jana mykne. "Odpovedaj!"
"Vidím, že si hlúpa," vzdychne František. "Ale páčiš sa mi. Dávam ti poslednú možnosť. Odpovedz mi a nič sa ti nestane."
Kuchárova dcéra mlčí. Vyzerá ako nádherná mramorová socha, jemný vetrík sa pohráva s jej dlhými vlasmi.
"Tak dobre," povie šľachtic. "Na dereš s ňou."
"Nie!" skríkne kuchár, vybehne proti Františkovi. Drugetovi muži ho chytia a pevne držia.
Jane roztrhnú vrchný odev, chlapi sa kochajú pohľadom na pevné prsia. Tí, čo sú bližšie sa jej dotýkajú. Jana je bezbranná.
"Nechajte ju, bastardi!" ziape kuchár, ktorého musia držať piati muži. "Zabijem vás, keď sa jej ešte raz dotknete!" Metá sa a myká, no dcére nepomôže.
Dievča priviažu doleznak na dereš. Z bieleho chrbta jej odhrnú čierne kučery. V rukách majú pripravené pružné palice.
"Dievča," pričupne si k nej František. "Stojí ti to za to? Prečo ho chrániš? Povedz mi, kde šiel a ja z teba spravím pani. Budeš sa topiť v bohatstve. Už nikdy nebudeš musieť drieť. Dám ti všetko."
Jana sa naňho pozrie, no jej oči nehľadia na Františka. Dívajú sa niekam ďaleko. Niekam, kde nik nedovidí. Jediná iskierka strachu sa v jej očiach nezablysne. Jediná slzička sa nezatrbliece.
František nazúrene vstane. "Začnite!" povie dvom chlapom.
Vojaci neotáľajú. Šľahajú po chrbte bezbrannej krásavice. Dievča zatína zuby, trasie sa bolesťou, potí sa a krváca. Kuchár ziape, akoby na dereši ležal on sám. Jana napína svaly, až sa úplne vyčerpá, a po chvíli bolesť vníma už iba ako zvuk palice plieskajúcej po krvácajúcom chrbte.
"Dosť," zastaví trýzniteľov František. "To stačí."
Dvaja muži - ofŕkaní krvou úbohej - s dychčaním ustupujú. Jana slabučko dýcha. Pod krvavou pokožkou sa jej črtajú biele rebrá, chrbát je rozsekaný až do mäsa.
"Si statočná." František si pričupne znova. "Ďalšie rany by ťa zabili. Ale môže to byť ešte horšie. Povedz mi, kde je a zavolám lekára, ktorý ťa dá dokopy. Alebo ďalej mlč, a okúsiš muky, o ktorých sa ti nesnívalo ani najhroznejšom sne."
Kuchárova dcéra - milovaná a milujúca - je navonok zlomená, ale vnútri je z ocele. Na šľachtica sa pozrie červenými očami, usmeje sa a mlčí. Mlčí ako kamenné múry Brekovského hradu.
"Ty si nedáš povedať, čo?" zlostí sa František.
"Pane!" K šľachticovi pribehne Tichomír. "Našli sme stopy."
"Počuješ?" spýta sa Jany. "Už ho máme. Iba čo mu o kúsok predlžíš život. Aj tak ho dostanem. Uvedom si to a konečne odpovedz. Kam šiel?" Druget chvíľu márne čaká, onedlho ho prejde trpezlivosť, vzpriami sa a rozkáže: "Pripravte hranicu!"
"Ty sukin syn!" vrieska strhaný kuchár, slúžky sa k nemu pridávajú: "Pusť ju, ty diabol! Nechaj ju!"
Predtým než Janu odviažu z dereša, podíde k nej koniar Vavrinec a vraví: "Ach, Jana, Jana. Úbohá Janka. Takto to v živote chodí. Keď človek vysoko skáče, ľahko sa potkne a spadne."
Dievča upriami na trhana ubolenú, bolesťou pokrivenú tvár, až sa koniar naľaká.
"Ty chudák," vzdychne dcéra kuchára. "Ty sa nepotkneš nikdy, pretože sa po zemi plazíš."
Vavrinec sa postaví.
"Uhni, koniar." Odsotí ho vojak, odviaže polonahú Janu.
Kuchárova dcéra nevládze stáť na vlastných nohách. Muži, ktorí na ňu pred chvíľou hľadeli s túžbou, teraz otŕčajú nosmi. Jana je dobytá, zakrvavená a strhaná. Krásne čierne vlasy sa jej zlepili do odpudzujúcej guče. Pery popraskali, v očiach pohasli plamienky kvitnúceho života.
Onedlho je hranica pripravená, oheň tancuje nad pahrebou. František sleduje dievča - kuchár ho na kolenách prosí o milosť, zaprisaháva ho. Nad Brekovský hrad sa sťahujú sivé mračná.
"Táto žena pomohla ujsť nepriateľovi Uhorska," vyhlási Tichomír. "Za to bude potrestaná upálením zaživa."
Vojaci pripútajú dievča k drevenému kolu. František pristúpi bližšie, hľadí na skalopevnú Janu a čuduje sa. Čuduje sa, lebo nevie, čo je láska.
Šľachtic dá pokyn chlapom. Niekoľkí si pripália palice a podpália hranicu. Oheň najprv tlie, potom sa naplno rozhorí. Ohnivé jazyky oblizujú Janine chodidlá. Vojaci ustupujú pred teplom, kuchár a slúžky zamdlievajú. František stojí pevne a díva sa na popravu.
"Štefan," zašepká Jana, ktorá pomaly umiera. "Štefan. Milujem ťa."
Drevo puká a oheň je čím ďalej tým väčší.
"Štefan!!" skríkne kuchárova dcéra, keď ju plamene pohltia. "Štefan!!" kričí, až sa hradné múry otriasajú, až vojaci so strachom ustupujú.
"Štefan!! Štefan!!!"
Z korún stromov vyletia vrany vyplašené zmučeným revom. Letia vysoko k sivej oblohe, k zubatému slnku. Krúžia nad chmúrnym hradom, z výšky sa dívajú na čierny dym stúpajúci do vzduchu. Všade je už pokoj, iba krákanie vrán ruší rannú tíš.
František II. Druget lásku v živote nepoznal. Nenašiel zmysel života. Od onoho dňa mu každú noc znel v ušiach krik úbohej kuchárovej dcéry, volajúcej svojho milého, ktorého už nikdy nevidela.