literární časopis založený v roce 1964

Lukáš Mano

VYTIAHOL SOM ČREP

Konečne zapadneš, pomyslel si pri pohľade na slnko zapadajúce za kopce. Oslnivý kotúč bol dnes príšerne iniciatívny. Mraky si vzali voľno. Vodičovo čelo bolo rozpálené ako pec. Cestné čiary mizli pod kolesami autobusu, slovenský vidiek sa mihal za sklom. Karosa vrešťala.
Šofér si v spätnom zrkadielku všimol pružinkové hlavy driemajúcich cestujúcich. Čo všetko by dal za posteľ! Nohy mal stŕpnuté, kríže boľavé, zadok už ani necítil.
"V akej bani ste fárali?" opýtal sa ho pred dvomi týždňami masér, ktorého šofér navštívil, keď mu šéf doprial vysnívaný deň voľna.
"Nemôžem ti dať fajront iba tak, Milan," vravel šéf s marlborkou medzi maslovými zubami. "Potrebujem šoférov. Snaž sa to pochopiť a neotravuj s tým furt."
Milan nechápal. Ani sa nesnažil pochopiť, prečo sedí na tomto mieste a prečo namiesto riadiacej páky v ruke nedrží ženské prsia. Za dva roky nenávidenej práce dostal dovolenku šesťkrát. Šéf mu pripomínal diabla. Niežeby sa s diablom niekedy stretol, ale ak by sa stretol, určite by mal šéfov ksicht.
Slnko zapadlo. Ako rád by sa bol Milan videl na mieste cestujúcich s trmácajúcou sa kotrbou. Iba by si oprel hlavu o drkotajúce okno a driemal by.
Žiadne okná už nebudú! Okná do duše a do mysle porozbíjal kladivom. Práve míňal billboard s nápisom: Life is beautiful. Súhlasil. Dnes pritakal všetkému. Pozrel sa do zrkadla - videl muža s vráskavým čelom, vpadnutými lícami a riedkymi šedivými vlasmi. Nie, žiadna by ma už nechcela, uistil sám seba. Opäť sa sústredil na asfalt a svetlá protiidúcich plechov.
"Dovidenia," lúčil sa s ním vystupujúci na zastávke.
"Dobrý večer," vítal sa s ním nastupujúci. "Hriadky, prosím." Z vrecka vytiahol dvadsať korún.
Lístok do Hriadok stál odtiaľto desať. V Milanovej hlave skrsla myšlienka. Vzal peniaze a cestujúcemu vydal až pätnásť slovenských korún aj s lístkom.
"Ehm, zle ste mi vydali. Päťku si nechajte." Vrátil mincu vodičovi.
Poctivák, myslel si Milan. Iní až takí poctiví neboli. Niektorí sa tvárili, akoby si nič nevšimli. Druhí trochu váhali, či ostať ticho, či niečo namietnuť (nakoniec sa rozhodli mlčať). Chcel rozdať čo najviac peňazí. Nech sa len čertí, Lucifer starý!
V autobuse mal pol tucta cestujúcich. Vysadí ich a s pôžitkom vychutná nespútanosť. Žiadna únava mu nezatvárala viečka, nijaká starosť nezožierala dušu. Iba pokoj. Pokoj, aký má matka, keď sú jej deti opäť doma po týždňovom výlete. Krásna vyrovnanosť so životom. Získa všetko a ešte viac.

"To je kosa," poviem. Vstanem z drevenej lavice, začnem sa prechádzať. "Kde trčí ten autobus?"
"Ešte je málo hodín," odpovie mi frajerka, očami hltá akýsi dievčenský časopis.
Autobusová stanica je takmer vyľudnená. V kalných mlákach sa kúpu odhodené špaky. Vietor rabuje odpadkové koše, kusy papiera lietajú vzduchom. Reklamné plagáty sa stali plátnom pouličných umelcov, ktorí fixkou či sprejom predvádzajú svoj talent. Sklo na oznamovacej tabuli je prasknuté. V túto večernú hodinu sa tu môžu potulovať bandy darebákov - dokonalá scéna z druhotriedneho trileru. Trochu krvi na puknutom skle, tajomné hlasy v pozadí a...
"Načo myslíš, zlatko?"
Kájin hlas ma vracia späť do nudnej, pokojnej atmosféry autobusovej stanice.
"Na nič," odpoviem. Sadnem si k nej, objímem ju.
"Chceš počuť článok?" opýta sa.
"Vieš, že si kazíš zrak, keď čítaš potme?"
"Ja vidím skvelo, ty trúbka. Počúvaj: Menštruovať v siedmich rokoch je dosť extrémna vec - ale vôbec nie ojedinelá! Už sa stalo aj to, že dievča v rovnakom veku sa stalo matkou! Najmladšou mamičkou, ktorá dala život bábätku v roku 1939, bolo dievča, ktoré malo 5 rokov, 7 mesiacov a 21 dní. Lina Medina menštruovala od troch rokov. Jej rodičia si mysleli, že má v bruchu tumor a vzali ju k lekárovi - lenže odborníci zistili, že je v siedmom mesiaci tehotenstva. Kto dievčatko priviedol do druhého stavu, je dodnes záhadou. Samotná Lina nikdy nerozprávala o tom, čo sa stalo."
"Zaujímavé somariny," okomentujem, zívnem si.
"Prestaň." Oprie sa o mňa, zavrie časopis, tuhšie sa pritisne. "Musí to byť skvelý pocit, dať život inému človeku."
"V troch rokoch?"
"Hocikedy. Na čo si myslel?" vyzvedá s hlavou pritlačenou na mojom krku.
"Na film."
"Na aký film?"
"Na triler."
"Vy chlapi ste zvláštni. Myslela som, že dumáš o sexe," zachichoce sa.
Usmejem sa. Hrám sa s Kájinými dlhými čiernymi vlasmi. Je mi zima, ale cítim sa príjemne. Pri Káji sa cítim príjemne už viac než rok (ona vie presne ako dlho).
"Som hladná a je mi zima," sťažuje sa.
"Vydrž, o chvíľu sme doma."
Túlime sa k sebe, zohrievame sa navzájom. Netreba zbytočne rozprávať, ako veľmi Káju milujem. Nepochopili by ste to. Ani ja tomu stále nerozumiem.
"Vôbec sa mi zajtra nechce ísť do školy," povie Kája, hlavu si oprie o moju hruď.
"Nie si sama."
"Som rada, že bus mešká."
"Mrzneme tu a ty si rada?"
"Je zima, ale aspoň som s tebou." Vztýči hlavu, pozrie mi do očí a usmeje sa. Archeológ je vo vytržení, keď objaví novú vykopávku. Päťročný chlapček sa nesmierne teší z novej futbalovej lopty. Ale nič nevynahradí potechu z pohľadu do očí človeka, ktorého z celého srdca ľúbite.
Kájinu radostnú tvár osvietia diaľkové svetlá prichádzajúceho autobusu. Pred nástupom ju rýchlo pobozkám.

Milan mrzuto otvoril dvere dvom deckám. Gánil na chlapca aj na dievča.
"Dobrý," pozdravil chlapec. "Dva študentské."
Šofér sotva počul, kam chce ísť. Vzal peniaze, dal im lístky. Rozladene stlačil spínač a dvere sa zavreli. Zaradil jednotku, vydal sa preč. Nerátal s pasažiermi. Myslel, že "kraksňa" bude prázdna. Ale nevadí. Už nemôže zmeniť rozhodnutie. V spätnom zrkadle uvidel decká usadené vo štvrtom rade. Pritisli sa k sebe ako magnet k železu. Odporní šťastlivci, ktorí netušia, o čom je skutočný život - tá bezodná jama, do ktorej raz padnú!
Šofér si spomenul na billboard Life is beautiful. Takáto reklama sa hodí do sveta mladých a hlúpych, čo si myslia, že sny sa jedného dňa zmenia na realitu. Básnia o kariére spevákov a hercov. Vidia sa, ako zarábajú milióny. Dievčatá blúznia o početných rodinkách s milovaným a poctivým chlapom, za ktorého by položili život. Šestnásťroční výrastkovia zase o tom, ako uloviť najkrajšie baby pod slnkom a striedať ich po každom oholení sa v rozkroku. Život hŕstky ľudí, do ktorej sa Milan nikdy nedostal. Do ktorej sa Milan, žiaľ, nikdy nedostane.
Vybral ostrú zákrutu. Dosť! povedal si v duchu, plynový pedál stlačil až na podlahu.

Vodič sa mi ani zamak nepozdáva. V tvári má znechutenie, odpor. Akoby stál nad dvojtýždňovým rozkladajúcim sa telom. V jednom kuse na nás čumí. Po čele mu steká tenký cícerok potu. Cítiť z neho smrad, akoby nepoznal antiperspiranty.
"Smrdí?" zašepká Kája, keď si sadneme - tvári sa kyslo. "Fuj, hnus."
"Asi sa dlho nesprchoval."
"Mal by sa. Čo na nás furt kuká?"
Všimnem si šoférov pohľad v zrkadle. Pripomína mi šialenca. "Nedívaj sa naňho," rýchlo sa otáčam ku Káji, chytím ju za ruku. Trochu sa bojím. Hútam, že nás ten hajzeľ odvezie niekam na pole a zastrelí. Ale taká predstava je sprostosť! Hneď ju vyhodím z mozgu.
"Bojím sa," zašušká Kája.
"Nebuď smiešna." Oblapím ju okolo ramien, priviniem si ju. "Nemáš sa čoho báť."
Možno sa upokojí, možno nie. Sám nie som veľmi vyrovnaný. Snažím sa nesústrediť sa na muža za volantom. Pripomína psychopatických zabijakov z amerických filmov. Vzrastá vo mne skľúčenosť, ale pred Kájou na sebe nedávam nič znať. Už nech sme doma! Autobus vyzerá, že sa čochvíľa rozpadne. Starý československý šrot! Dávno ho mali vymeniť.
"Radšej spi," poviem Káji. "Rýchlejšie ti zbehne cesta."
Privrie viečka. Pokojne oddychuje, nádherne vonia. Má obrovské šťastie, že nevidí to, čo ja. Adrenalín mi naplní telo, pripadám si ako jazdec na býkovi. Stihnem už iba schmatnúť Káju čo najpevnejšie a držať ju ako pomätenec. Prudký náraz hlavou do sedadla mi ukradne vedomie...

Keď mladá zatvorila oči, šofér nevydržal. Nedokázal sa viac pozerať na ich hnusné šťastie. Topoľ bol blízko. Zovrel pery, zúžil oči, pritisol pedál. Bol späť. Ten pocit beznádeje a nezmyselnosti. Späť! Prečo sa vrátil? Prečo, doriti?!
Zišiel z cesty. Podvozok karosy sa oškrel o krajnicu, šoféra hodilo dozadu, ale volanta sa držal ako kliešť, z kresla nevypadol. Svetlá osvetlili veľký a majestátny topoľ. Autobus narazil. Šofér vyletel von cez predné sklo. Plech sa roztrhol, pneumatiky svišťali nad poľom, listy stromu sa otriasli.

Som zakliesnený medzi sedadlami. Nevidím. Nevidím ani potom, keď som si istý, že oči mám otvorené. Preľaknem sa.
"Fero! Fero!" Kája ma bije do hrude.
"Kája," poviem. Konečne sa mi vráti zrak. Som rád, že frajerka je v poriadku. Ten hajzeľ sa pomiatol! Namieril si to rovno do topoľa!
"Poď, Fero. Musíme preč. Môžeš chodiť?"
Môžem. Najviac si to odniesla hlava a hruď. Bolia ma rebrá, ale nohy sú v pohode. Chcem sa postaviť, ale nie je sa kam postaviť. Podlaha je doslova roztrhnutá a skrkvaná ako kus papiera. Kája našťastie pozná východ. Ťahá ma za ruku, vyliezame rozbitým oknom. V ústach cítim krv. Rýchlo sa vzdialime od vraku. Kája plače.
"Počkaj," poviem.
"Čo je? Poď, Fero! Čo sa deje? Poď! Môže to vybuchnúť!"
"Je tam ten šofér. Nemôžeme ho tam len tak nechať."
"Určite je mŕtvy, nemohol prežiť! Poď!!"
"Zavolaj záchranku."
Otáčam sa späť k dymiacej karose. Kája ziape, volá ma nazad. Musím sa presvedčiť, že je mŕtvy. Ak nebude, asi ho dorazím, magora. Leží pri topoli. Nie je na ňom jediné nezakrvavené miestečko. Ak by sa múmie zabaľovali do krvi, pripomínal by Tutanchamona. Hneď si myslím, že je po ňom. Načo som sem vlastne prišiel? Nechal som Káju samu. Asi jednám zbĺklo, v rozrušení. Možno to spôsobil adrenalín, ale zdravý rozum mi našepkáva, že nie som na správnom mieste.
Už-už sa zberám preč, keď sa šofér pohne. Vytočí krk, v ktorom má zapichnutý obrovský kus skla. Zázrak, že ešte žije.
"Vydržte," pristúpim k nemu. "Nehýbte sa."
Roztrasenou rukou sa blíži k črepu.
"Nie! Vykrvácate, ležte pokojne." Kľaknem si k nemu, držím mu obe ruky.
V červených očiach má takú kajúcnu prosbu, až ma zamrazí. Stonajúc, trasúcimi sa perami zašepká: "Zabi ma."
Dívam sa naňho. V hlave mi hučí, bolesť v hrudi sa obnoví a je ešte hroznejšia než pred minútou. Možno ho ani nevidím. Možno tam žiaden šofér, celý od krvi a s obrovským kusom skla v krku ani neleží.
Vytiahnem črep. Iba tak. Akoby som zamkýnal izbu. Ani čo by som prevrátil stránku v kalendári. Vytiahnem črep a červeným prúdom sa vyplaví vodičov život. Zabijem. Usmrcujem človeka.
Poberiem sa preč ako v mrákotách. Tackám sa, spadnem, postavím sa, tackám sa ďalej. Kája sedí v tráve a reve. Vybehne mi oproti, bije ma do pŕs, vrieska po mne.
"Si normálny?! Mohol si zomrieť!!! Blázon...! Blázon...!"
Plače mi na hrudi. Asi kričí. Asi ma bozkáva. Neviem. Záchranka dorazí onedlho. Kája vyzerá ako po nálete z druhej svetovej. Cestou v sanitke sa neprítomne kyvocem dopredu a dozadu, mrmlem vetu: "Vytiahol som črep... Vytiahol som črep..."
Záchranár sa čuduje, pichá mi injekciu na upokojenie. Po chvíli strácam kontakt so svetom.

BUDOVA

Som budova. Budova gymnázia, konkrétne. Čudujem sa, ako som sa na niečo také absurdné mohol premeniť. Mám štyri poschodia. Bielu fasádu a myslím, že som celkom fešák. Žiadne ošarpané steny či porozbíjané okná. Sídlim v chorvátskej turistickej oblasti blízko mora. Rád sledujem západ slnka. Na mojom pozemku je betónové ihrisko s dvomi bránkami, parkovisko a malý parčík. Naozaj sa nemám na čo sťažovať, až na malý detailík, čo drzo vystupuje do popredia - som budova.
Prestávam mať rád deti. Cítim sa ako obrovské mravenisko, ktorým každý deň prepochodujú zbory chlapcov a dievčat. Navyše to hrozne šteklí a nedokážem sa nijako poškrabať. Deň trávim počúvaním rozhovorov, čo je dosť nuda. Väčšinou. Avšak mám rád riaditeľa - jeho konverzácie so sekretárkou sú jemne pikantné.
"Dobré ráno, Dorotka," pozdraví riaditeľ a sekretárku stojacu pri kartotéke capne po malom chutnom zadočku. Ach, škoda, že nemám ruky!
"Pán riaditeľ."
"Daj mi pusu."
"Niekto nás uvidí."
"Kto by nás videl, sme tu len my dvaja."
"Nie, nechajte." S úsmevom sa vymaní z mužovho objatia.
"Tak mi sprav kávu." Vojde do riaditeľne a sadne si za masívny dubový stôl k tonám papierov. "Ach."
"Kávička pre šéfa." Dorotka kladie šálku na stôl a odchádza.
"Ahoj," prihovorím sa mu cez rozhlas.
"Čo?"
"Som tu."
"Kde?"
"Všade."
"Čo to je? Čo to má znamenať?"
"Upokoj sa. Chcem len vedieť prečo."
"Čo prečo?"
"Prečo som budova?"
Riaditeľ vstane, otvorí dvere do kancelárie.
"Počula si to?" pýta sa sekretárky.
"Čo, pane?"
"Nič si nepočula?"
"Nie."
Zavrie dvere. "Ešte si tu?"
Som ticho. Myslím, že je vystrašený a na moju otázku mi neodpovie. Kašlem na to.
"Hej! Si tu?"
Nie, nie, nie! Neprihovorím sa ti viac!
Deti ma skutočne nazlostia. Šteklia a šteklia. Rozhodnem sa uzamknúť triedy a uväzniť ich. Najprv sa čudujú vyučujúci učitelia, chalani lomcujú kľučkami a dievčence panikária. Najmenší chcú vyskočiť z okna. Až keď začnú vrieskať a kopať do dverí a do stien, púšťam ich. Strašne to bolelo. Všetci si uvedomia, že s ich školou sa dejú zvláštne veci.
Na druhý deň ráno, keď vo mne školník odomkýnal dvere, zočil na každej tabuli nápis Prečo?. Hneď sa sťažoval riaditeľovi, ktorý sa rozhodol zatvoriť ma a zavolal architekta, čo ma pred desiatimi rokmi postavil.
Obaja zodpovední muži si ma prehliadali zvonku.
"Hm, pekná budova, pekná," ťapkal ma architekt po fasáde.
"Pane, čo je to?" opýta sa riaditeľ.
"Ukážte."
Kľakne si ku mne. Ruku priloží k miestu, kde krvácam. Krvácam často. Asi mám nejakú nezahojenú ranu či čo.
"Krv." Nestačí sa diviť architekt.
"Krv! Tá budova je ako z hororu. Ona žije," zašepká riaditeľ. "Rozpráva sa so mnou. Cez rozhlas."
"Čo budeme robiť?"
"To mi povedzte vy. Vy ste ju postavili."
"Nechám ju zbúrať."
"Zbúrať? A kde sa búdu deti učiť?"
"Pošleme ich do hlavného mesta. Tam majú gymnázií nadostač. Pochopte, je to jediná možnosť. Netušíme, čoho je budova schopná."
"Asi máte pravdu."
Nemôžem uveriť. Zbúrať! Oni ma chcú zbúrať! Neoceňujú, čo robím. Stojím tu pre nich už desať rokov! A zrazu ma chcú zniesť zo sveta! Hajzli!
Celú noc plačem. Dolieha ku mne šumenie mora. Sledujem vlnky a kamenistú pláž. Nočnú tmu pretína svetlo majáka. Je mi smutno.
Nadránom sa pri mne zjavuje riaditeľ. Je na skorej vychádzke so svojím psíkom. Zviera na mňa šteká. Mám toho dosť! Život nemá zmysel, ak viem, že čoskoro skončí. Ruky nemám, ale nohy, našťastie, áno. Vstanem. Vydesím riaditeľa i jeho pudla. Nik iný ma nevidí, aspoň myslím. Prejdem ulicou do mora, idem a idem. Strácam sa v slanej vode. Mňa nezničia. Zničím sa sám.

Demolačná čata prišla o deviatej.
"Kde je škola?" spýtal sa architekt riaditeľa.
"Zmizla."
"Ako to zmizla?"
"Proste zmizla. Je fuč."
Obaja hľadeli na obrovský voľný pľac zeme, kde ešte včera stála krásna budova s bielou fasádou. Ihrisko, parkovisko, parčík - všetko je preč. Rovná zem a žiadne známky života.
Doma sa riaditeľ umáral neblahými myšlienkami: ‚To ja som ju prinútil vstúpiť do mora.
Zabil som ju. Nezabil som budovu, ale človeka. Ona žila.'
Vrah. Vrah. Vrah.
Vrah. Vrah. Vrah.
"Som vrah."
"Budova školy dnes v noci záhadne zmizla," hlásala redaktorka v televízii. "Nik nevie, čo sa vlastne stalo. Podľa našich informácií ju mali zbúrať. Architekt, ktorý školu postavil, k nám bol veľmi stručný."
"Celé je to podraz." V televízii sa zjavil riaditeľov starý známy. "Podraz!"
"To bola reakcia architekta," hlásala ďalej mladá čiernovláska. "Riaditeľa školy sa nám, žiaľ, nepodarilo zastihnúť. Záhada školy zostáva nevyjasnená. Šport. Naši futbalisti..."
Nevyjasnená, znelo mu v hlave.
Nadránom vzal psa na prechádzku. Díval sa na more. V diaľke plávala nákladná loď.
Vrah. Vrah. Vrah.
Vrah. Vrah. Vrah.
"Poď sem." Riaditeľ si čupol k psovi, odopol mu obojok. "Si voľný."
Potom prešiel na prázdne miesto, kde kedysi bola škola. Postavil sa presne do stredu. Stál tam a nerobil nič iné, iba stál. Ľudia prechádzali popri ňom a pýtali sa ho, čo to robí. Neodpovedal. Snažili sa pohnúť ním, ale nepohli. Akoby odrazu vážil tonu. Štekal naňho pes, značkoval si ho, ale riaditeľ si to ani nevšimol. Pozeral sa na more a bol ako kameň. Ako chladná a mŕtva budova.