Lenka Sabová

OVARIO DEMENTIS

Myseľ zahalená jemným plášťom, ktorý zakrýval úsudok do neúplnej, ale rozpoznateľnej miery. Odbočka z hlavnej cesty, ktorá poskytovala uspokojivú alternatívu. Keď je realita príliš tvrdá a neúprosná, vyberieme si niečo jednoduchšie. Prikrášlenie, happyend a fantáziu. Veď sme predsa ženy a matky. Tie vyvolené nositeľky ďalšej generácie. Plody nášho vnútra budú veliť svetu, alebo mu čeliť. Táto jediná schopnosť a skutočnosť nás obohacuje múdrosťou a istou nadradenosťou.
Zabudla som si dať antiku, teraz mi tu behá malá nehoda a to mi dáva právo rozhodovať o tom, čo je pre ňu vhodné. Čo jej dávať jesť, ako ju obliekať, či aký faktor opaľovacieho krému vybrať. Všetci majú svoje teórie, svoju pravdu. Matka je však osvietená. Nehoda jej zatemnila úsudok a dovolila vybrať pravdu, ktorá jej vyhovuje. Matka verí len sebe a modrému koníkovi. Svojmu internetovému diplomu z medicíny a zdravej výživy. Autoritou sa stávajú anonymné diskusie, kde si navzájom „radia“ čo 100% pomáha, lebo niekomu (sestre/babke/kamarátke) to zázračne zabralo. Nikomu sa už nechce k lekárovi. Je predsa pohodlnejšie spýtať sa kamarátok , ktoré sú vždy ochotné poradiť, lebo sedia za monitorom od rána do večera a vymýšľajú...
Dieťa dôveruje. Matka mu chce len dobre, veď ho tak ľúbi! Stáva sa však bezmedzne dôverčivou hračkou v rukách niekoho, kto ide skúšať alternatívne metódy. Matka sa hrá na boha. Má v moci Adama, ktorému môže rozkazovať a dovoľovať, ako sa jej len zapáči. On je tvárnou hmotou, ktorá sa zo sekundy na sekundu môže meniť podľa ľubovôle matky. Dnes žiadne sladkosti. Dnes máme sviatok, daj si tortu. Dnes môžeš pozerať telku od rána do večera. Dnes za trest žiadna telka! Na, tu máš nanuk! Preboha, nejedz to, je v tom biely cukor a ten škodí! Schizofrénia na počkanie. Podľa toho, aký je týždeň v Lidli a čo napísala kamoška v diskusii.
Petra sedí na drevenej stoličke, ktorá zažila ešte zmenu režimu vedľa detskej postieľky a vidí kanylu, ktorá vpúšťa život do malej Sáry. Sára má rok, ale váži len niečo cez 4 kilá. Vďaka internetu, respektíve radám v diskusii, ako sa treba vyhnúť lepku, laktóze, alergénom a všetkému možnému, len aby z nej vyrástlo zdravé žieňa. Tvor na postieľke sa dá nazvať všeličím, ale zdravým určite nie.
„Už stačilo,“ položí ruku na Petrino rameno policajt. Petra si utrie slzy do zhúžvanej vreckovky a kráča za ním. Rozmýšľa, ako a kde sa to celé začalo. Skupinka na facebooku, kde sa cítila ako jedna z nich. Vymieňali si recepty, babské rady, fotili si večeru pre manžela a najnovší úlovok čerstvej zeleniny na trhovisku. A potom raz dve čiarky na teste. Prvý, komu sa s tým zverila, nebol manžel, ale skupinka. Vychválili ju, zahrnuli smajlíkmi a komplimentmi. Len kvôli nim si denne začala fotiť bruško a googliť stránky plné rád pre mamynky. Už to nebola len Petra, už to boli my. My sa už nezmestíme do nohavíc, my máme chuť na uhorky s čokoládou. Mykanie a schiza je na svete. Dávala si (alebo dávali si) veľký pozor na to, čo jedia a každý kúsok jedla konzultovali s kamoškami v skupinke. Ešte nebola ani v druhom mesiaci a už presne vedela, že dieťa bude nosiť v šatke, bude mať lotosový pôrod a malé bude vegánom. Brucho nosila ako odznak cti. Hrdo ho tlačila pred sebou a priam dobiedzala do okoloidúcich, aby oň zavadili pohľadom. Aby sa na ňu usmiali a pochválili ju tak za jej plodnosť. Lebo ona je matka a kto je viac?
Manžel v práci trávil čo najviac času a so strachom chodil domov netušiac, aké zelenkasté jedlo bude na večeru tento krát. Jeho sa konverzácie netýkali, debata o budúcnosti dieťaťa sa obmedzovala na Petru a jej Facebook a manžel bol zakaždým postavený pred hotovú vec. A popritom aj pred účet za ten-ktorý Petrin výmysel. Dieťa bolo prvoradé, manžel len ťažidlom pravej strany postele, ktorý platil nájomné a sem-tam pomasíroval opuchnuté Petrine chodidlá večer pri telke. Veď čo on vie? Nikdy dieťa nečakal, nemal ten dar.
Sára v bruchu pomaly rástla a tlačila sa na svet. Petra už mala kompletnú výbavičku, zásobu ekologických plienok a prírodnej kozmetiky. Malý človiečik najprv zamrnkal a potom spustil krik. Petra rodila doma s dulou, lebo lekárom nedôveruje a manžel sa zaťal, že on to decko sám neodrodí, hoci Petra naliehala, že to ich vzťah neskutočne posilní. Tak prišla dula, tvárila sa ako bohyňa plodnosti, šnúru neprestrihla a nechala placentu spojenú s dieťaťom, nech odpadne prirodzene. Odpadla prirodzene po 5 dňoch. Odumierajúci orgán päť dní spojený s dieťaťom v lete, pri 30 stupňových horúčavách. Manželovi sa do teraz dvíha žalúdok keď si spomenie na obdobie, kedy sa mu vôňa bábätka asociovala s hnilobou mäsa. Vydržal tak tri mesiace. Potom išiel žiť na gauč ku kamarátovi. Petra by si to ani nevšimla, keby zrazu nemusela platiť polku nájomného. Odkiaľ vziať na to peniaze? Všetko predsa míňa v bioobchodoch a na ekologických trhoch. Vegánske raw reštaurácie sú drahšie ako vývarovne, hoci ponúkajú prakticky len pokosenú trávu. Petra si našla prácu ako poradkyňa výživy a spísala všetky rady svojich kolegýň-odborníčok do akejsi Biblie, ktorú predávala za nekresťanskú sumu a zakrátko sa z nej stal bestseller. Chladnička preplnená ovocím a zeleninou, no sporák zapadal prachom, pretože hocijaká tepelná úprava by predsa zničila všetky vitamíny! Sára ani nepoznala pocit niečoho teplého v brušku. Páčili sa jej pestré farby papriky, ale len na malú chvíľu, pretože z nedostatku energie bola malátna a veľa spala. Nerástla, nepriberala, len pozerala okolo seba a ožužlávala karotku. Petra sa tvárila, že je to všetko v norme. Už zásadne neuverejňovala Sárine fotky, aby jej kolegyne nevyčítali podvýživu. Koniec koncov, ony boli tie, ktoré ju na to nahovorili, no nie? Až raz manžel prišiel pozrieť malú a práve to ho najviac zarazilo. Že bola taká malá a krehká. Ako kvetina, ktorú nikto nepolieval. Druhýkrát prišiel aj so sociálkou, ktorá dala Sáru okamžite do nemocnice. Aj by mu puklo srdce od žiaľu, keď videl tie hadičky napojené na telo jeho dcéry, ale viac ho zožierala vlastná vina, že to Petre dovolil. Chcel jej ublížiť, fyzicky, nech sa jej na tele vytvoria známky jej viny, keď už ich nevidela na znivočenom tele Sáry. Nič však neurobil. Zase. Odovzdal ju do rúk spravodlivosti. Presne ako sa Sára kedysi ocitla v rukách osvietenej Petry. A teraz sa čaká na verdikt. Presne ako sudkyňa Petra rozhodovala o každej lyžičke potravy. Petra už nie je bohyňa. Je len matka, ktorá si kvôli vlastnému komplexu boha nechala vyhladovať decko takmer na smrť. A pôjde sedieť tam, kde si nemôže vybrať z piatich bio eko veggie raw jedál, aby si nasýtila svoju potrebu byť iná, ako ostatní. A sudkyni prebehne hlavou, že si na obed dá rezeň so zemiakovým šalátom, aby jej podobným spôsobom nepreskočilo. Pre istotu. A možno aj tiramisu.

S KOŽOU NA KNIŽNÝ TRH

Ako taká Godiva som sa nahá rozbehla po byte a vlasy mi splývali po lopatkách. Cítila som jeho pohľad na mojom zadku a potlačila som husiu kožu, ktorú mi vyvolali jeho perverzné myšlienky. Ostal ležať v posteli a pozoroval ma, ako som z chladničky vytiahla škatuľu mlieka a barbarsky sa napila priamo z nej. Neokrôchane som si utrela biele fúzy do predlaktia a vrátila som sa k nemu do postele. Brázdila som fejsbookovú antikvariátnu skupinu a hľadala knihu s modrou obálkou, ale ako vždy bezvýsledne. Už celé mesiace bola v kníhkupectvách beznádejne vypredaná a z druhej ruky takisto. Nevzdávala som sa však nádeje, že si doplním sériu, ktorej štyri časti sa krásne vynímali na poličke. Len tá posledná chýbala. Obsesívne som prehľadávala všetky možné susedské burzy a výpredaje, ale bez úspechu. Vedela som, že sa k vytúženej knihe raz dostanem aj za cenu, že by som ju mala potiahnuť z knižnice. Zatiaľ som sa usilovala k nej dostať legálnym spôsobom. Striasla som z pliec jeho ruku a naznačila mu, že by už mal ísť. Pochopil a donútil ma sľúbiť, že mu zavolám. Neprítomne som prikývla a obaja sme vedeli, že sa tak nestane. Dvere na byte sa zavreli a ja som zostala sama so svojimi knihami.
Sadla som si do obývačky medzi nerozbalené škatule a systematicky začala ich obsah triediť do sekcií. História, beletria v angličtine, fantasy, večná klasika, ruské romány, série, Murakami, Palahniuk, ženské paperbacky, detektívky, Shakespeare, slovníky. Kôpky sa kopili a ja som bola obklopená komínmi, vežami a múrmi s tým najlepším, čo som si dokázala ukoristiť. Chvíľu som sa hrala s myšlienkou, že ich usporiadam farebne, ale to by som strávila hodiny hľadaním tej-ktorej knihy, na ktorú som práve vtedy mala chuť a náladu. Posledná škatuľa sa vyprázdnila a vežičky som začala ukladať do poličiek. Tie najčítanejšie do úrovne dočiahnutia, aby boli poruke. Tie najvzácnejšie musia byť na úrovni očí, aby som sa mohla pokochať pohľadom na ne. Mojou úchylkou bola ranná káva, vtedy keď som sa najviac ponáhľala a očami som sa pásla po jednotlivých chrbtoch kníh. Hodiny a hodiny som dokázala rozmýšľať, ktorú si prečítam ako ďalšiu.
Niekde za hranicou môjho knižného sveta som počula zazvoniť telefón. Na stotinu sekundy som uvažovala či mi stojí za to vynoriť sa z šera dokonalosti a vhupnúť do reality. Vedela som však, že skôr či neskôr sa musím unormálniť.
„Nezavolala si,“ obvinil ma hlas v slúchadle. Otvorila som ústa, že sa idem obrániť argumentom, že len teraz odo mňa odišiel, ale vtedy som si všimla, že je v byte tma.
„Nevedela som, že je to časovo obmedzené,“ nakoniec zo mňa vyšlo, ale vo vnútri som dobre vedela, že je to lacná výhovorka.
„Lacná výhovorka, Er,“ potvrdil mi to hlas. Prevrátila som očami.
„Pardon,“ mykla som plecami v nádeji, že pri tomto rozhovore nestrávim celú noc. Moje knihy ma už jemne volali, aby som sa k nim vrátila.
„Nikdy to nebude také, ako chcem, všakže?“
„Pozeráš priveľa telenoviel, Em,“ jemne som mu pripomenula jeho záľubu mať pri práci pustenú televíziu ako podmaz.
„Ľúbim ťa,“ vypadlo z neho. Zložila som. Možnože to myslel vážne, ale dnes bol pondelok a ja som to tak necítila. Vytiahla som telefón zo steny, aby som ho umlčala. Išla som si urobiť kávu do termosky, vzala som rozčítaného Zafóna a vypadla som z domu. Suseda pracovala v miestnej knižnici a sem-tam ma nechala čítať si tam aj po záverečnej. K posledným narodeninám som dostala na čierno zaobstaraný kľúč, ktorý som sa dnes bohapusto bez dovolenia rozhodla využiť. Káva, Meno vetra a tulivak. Žiadny mobil, žiadna wifina, bola som úplne odpojená. Pohrúžila som sa do svojho šerosveta a vynorila som sa až ráno, keď som sa zobudila na to, že mi slnko z priľahlého okna svieti do tváre a nado mnou stojí suseda s čerstvou zásobou kávy.
„Pomaly čakám, kedy sa sem nasťahuješ,“ nadžgala sa ku mne na vak.
„Možno raz, keď ma brat vykopne z bytu,“ s nádejou som sa porozhliadla po policiach všade navôkol.
„Er? Inak ako s knihou ťa ani nevidím. Si v poriadku?“
„Ale hej,“ pohládzala som chrbát pána Zafóna.
„Ja len, že vyzeráš spokojnejšie v tom svojom literárnom svete ako v skutočnom. Čo robíš okrem čítania? Chodíš von? Kamaráti?“
„Mám frajera a chodím behať,“ neurčito som prehlásila, hoci bežecké topánky ležali na chodbe pod vrstvou prachu a nebola som si istá, či sa priezvisko Em končilo na s alebo š.
„Čítanie je super, ale preháňaš to,“ zamračila sa suseda.
„Je to len fáza. Vzdelávam sa. Riadim sa presne tým istým mottom, čo Janette Maziniová: Veľkosť človeka sa násobí počtom prečítaných kníh.“
„Ja si ťa pamätám, keď si sa vzdelávala aj kaviarenskými rozhovormi pri víne a smiala si sa na reálnych dialógoch a nie vymyslených replikách. Tancovala si, spievala Cohenovky pri táboráku a v škole prírode si v rukách prala posteľné povlečenie zababrané od čokolády a cabernetu. Ty to možno nevidíš, ale pomaly a isto strácaš rozum.“
Samozrejme, že som to videla. Aj slepý by to videl. Boli dni, kedy som ani nevychádzala z bytu. Zabudla som sa najesť, prezliecť. Dobrým začiatkom dňa bolo, že som si spomenula na umytie zubov. Chuchvalce vo vlasoch prioritou neboli. Keď Em prišiel, ani som sa neobťažovala prezliecť sa z pyžama. Časom som bola viac nahá, nie kvôli zmyselnosti, ako sa Em naivne nazdával, ale kvôli lenivosti. Nikdy neohrnul nosom nad neumytými pazuchami, či vínnym dychom. A mne to bolo jedno. Čím skôr odišiel, tým skôr som sa mohla vrátiť ku knihám.
Čo som mala robiť? Ísť k psychiatrovi? Na odvykačku? Podpáliť si knižnicu? Vypla som počítač a vybrala sa von, Prvý raz po dlhom čase bez knihy. Cítila som sa bezradne, akoby mi chýbala ruka, či noha. Stojím na zastávke a čakám na autobus. Mohla som si zatiaľ čítať. Ale ja len čakám. Nasadnem do busu a sadnem si k oknu. Mohla som ďalších 16 minút čítať, ale ja pozerám von z okna a sledujem ubiehajúce ulice. Vystúpim v centre a prechádzam sa. Pozerám do výkladov, vdychujem vôňu pouličných fastfoodov a vyhýbam sa turistom, ktorí každú chvíľu zastavujú aj uprostred chodníka, len aby si niečo odfotili. Potlačím chuť vstúpiť do najbližšieho kníhkupectva a radšej zabočím do malej uličky, kam vždy chodím na kávu. Zhodou okolností je to zároveň aj antikvariát, ale ten fakt sa rozhodnem ignorovať. Dávam sa do reči s majiteľom a pýtam sa ho ako sa má, hoci by som rada vedela aj čo práve teraz číta. Uchlipkávam si z mojej kávy a silou vôle sústredím pohľad naňho, hoci mi stále ubieha k policiam plným titulov, ktoré by som si rada vzala do ruky a hlavne k sebe domov. Dozvedám sa, že kníhkupcova rodina sa rozrastá o ďalšieho člena a potom sa reč zvrtne na najbližšie akcie, ktoré sa v podniku chystajú. Jazzové koncerty a hodiny anglickej konverzácie. V hlave mi zabliká žiarovka s názvom socializácia a ja sa s potešením vrhnem na zapojenie sa do takýchto aktivít. Dejú sa síce vonku, budem sa musieť osprchovať a rozprávať sa s cudzími, ale stále sa to deje v bezpečí kníh. Šerosvet sa rozjasňuje, ale naďalej ostáva vo svojej vymedzenej škále tieňa. Zavolám aj Em, nech si nemyslí, že naňho úplne kašlem. Síce mi je viac menej jedno, či príde alebo nie, ale ráta sa to ako snaha a snaha sa predsa cení. Isté kroky musím urobiť, aby som mala akési vecné dôkazy, keby ma chceli strčiť na psychiatriu. Niekde tam vzadu v hlave som už tušila, že mám vážny problém.
Takto som sa snažila svojpomocne vyhrabať z problémov niekoľko dní, keď sa mi niekto konečne ozval na bazárový inzerát, že ponúka moju vytúženú knihu. Zaváhala som, ale len na moment. Kúpenie knihy sa neráta ako čítanie knihy a tým pádom znovu zapadnutie do šera. Stretli sme sa na námestí pri kameni, ja nedočkavá a nadšená, on vysoký, tmavý ako od klišé veštice tretej kategórie. Chcel so mnou prebrať podmienky predaja pri káve, čo mi prišlo nanajvýš divné, lebo zvyčajne to ide z ruky do ruky rýchlosťou blesku a každý utekáme vlastným smerom. Dé sa však nechcel s modrou knihou rozlúčiť tak ľahko.
Položil ju na stolík medzi nás oboch a obranne na ňu položil ruku, akože ešte stále patrí jemu. Chcel niečo vedieť o mne, kto som, čo robím, aký mám vzťah ku knihám. Chcel si byť istý, že kniha nájde ten správny domov.
„Nie ste jediná, kto ju zháňa. Je však ťažké nájsť niekoho, kto si tento poklad naozaj zaslúži,“ popíjal bezkofeínové presso.
„Môžem vás uistiť, že ak hľadáte pravého milovníka kníh, ja som tá pravá,“ povzbudzujúco som sa usmiala.
„To mi je úplne jasné. Čo si však nie som istý je, do akej miery ste ochotná urobiť aj nemožné, aby ste ju získala.“
V hlave mi preblysol varovný signál, že odo mňa bude vyžadovať nejaké krkolomné erotické služby. Na druhej strane som sa viac zhrozila vlastným prístupom, kedy som sa neohradila nad tou myšlienkou ihneď, ale rozmýšľala som chvíľu, že sa s ním naozaj vyspím kvôli knižke. Až tak hlboko by som klesla.
„To nie je to, čo som mal na mysli,“ prerušil moju vnútornú dilemu Dé a vlastne tým potvrdil, že mi vie čítať myšlienky. Položil svoju ruku na moju a začal jemne prechádzať prstami po chrbte mojej ruky, pričom mi naskakovala husia koža od končekov prstov až po uši.
„Viete, ktoré knihy sú najviac cenené?“
„Prvé vydania?“ Nebola som expert na ceny kníh, viac ma zaujímal obsah ako forma.
„Iste, ale hlavne vydania v pevnej väzbe, najlepšie koženej. A viete, ktorá kožená väzba je najvzácnejšia pre mňa?“
Prsty mu stále prechádzali po mojej husej koži a mne zrak padol na jeho pestované jemné ruky. Ruky mladej ženy alebo muža, ktorý jakživ neumýval riad či nepracoval manuálne. Dokonalé polmesiačikové nechty bez náznaku špiny, prsty príjemné na dotyk určite vďaka nespočetným krémom a olejčekom.
„Budem hádať. Ľudská koža?“ Konečne som odtrhla pohľad od rúk a zamerala sa na Dé, ktorého spokojný vševediaci výraz navrával, že som trafila do čierneho. „Čo chcete aby som urobila? Obetovala svoj chrbát, aby som poslúžila ako vzácny obal?“
„Urobíme dohodu. Zabezpečím vám modrú knihu a mnoho iných vzácnych diel a na oplátku mi pomôžete s hľadaním tovaru vhodného na obaly,“ predostrel mi svoj návrh.
„Chcete, aby som vám dodávala ľudí, ktorých stiahnete z kože?“ takmer som vyprskla od smiechu. „Kto si myslíte, že ste? Grenouille? Alebo Jame Gumb?“
„Vôbec nie. Moje meno je Dé a som vo svojej podstate unikát. Mením ľudí na materiál pre vyššie dobro. Pre dobro kníh a zachovanie ich dokonalosti v tej najluxusnejšej možnej podobe a to koženej. Vy ako ozajstná milovníčka kníh by ste mali chcieť prekonať etické zábrany a pomôcť mi v písaní dejín.“
„Dejín čoho? Kníhviazačstva alebo psychopatov na Slovensku?“ Toto už nebolo smiešne, ale pomaly ale isto desivé. Cítila som, ako mi telom prešla triaška. Mala by som sa odtiaľto čo najrýchlejšie spakovať, kým neskončím ako pehavý obal Anny Kareninovej.
„Chápem, že je to desivý koncept v novodobej technológii, ale musíte uznať, že je to inovatívne,“ pyšne sa na mňa pozrel a čakal, že ho pochválim.
„Iste. Áno...je...to...ehm...,“ dochádzali mi slová a pohľadom som zavadila o najbližší možný východ.
„Prevratné? Vizionárske? Geniálne?“ pomáhal mi so slovnou zásobou.
„Vynaliezavé,“ s úľavou som si spomenula na slovo, ktoré by ho neurazilo. Spokojne sa usmial, akoby som ho potľapkala po hlave a pochválila.
„Ďakujem za ponuku, pán Dé, ale budem ju musieť odmietnuť. Nakoniec budem musieť tú knižku oželieť,“ zdvihla som sa a čo najrýchlejšie odtiaľ zutekala. Dala som si namontovať silnejší zámok na dverách a zmenila som si číslo. Zrazu sa mi pohľad na moju zbierku kníh zhnusil. Kedykoľvek som jednu z nich vzala do ruky, cítila som namiesto papiera záhyby kože. Po pár týždňoch som to nevydržala a darovala ich všetky knižnici. Dokonca aj tú nekompletnú pentalógiu. Jediné, čo som bola schopná čítať boli e-booky, ale aj to sa mi po čase zunovalo. Desilo ma, že milovníkom kníh sa môže stať aj hentaký maniak. Nechcela som s ním mať nič spoločné, preto som sa vynorila z môjho šerosveta a vykročila do jasného svetla, hoci mi ostro svietilo do očí. Dobre však osvetľovalo cestu, aby som nezakopla.

PEKLO BEZ KÁVY (29.10.2017)

S poľutovaním som zistila, že mi došla káva. Pripísala som si ju na nákupný zoznam a otrávene som sa odplichtila do roboty. Všetky veci som si v kancli hodila na stôl a plnou parou som si to šinula do kuchynky. Na kávovare visel veľký papier s nápisom MIMO PREVÁDZKY a ja som zahrešila. Predo mnou celodenný meeting a môj mozog prejavoval aktivitu chodiacej mŕtvoly. Akurát som bola na ceste do neďalekej kaviarne, keď ma na schodoch odchytil šéf a zavalil ma problémami. Jeho, našimi aj celosvetovými a ja som počúvala len na pol ucha, pretože sa mi myšlienky vracali k šálke pariacej sa kávy, ktorá okolo seba šíri neodolateľnú vôňu, ale hlavne životodarnú energiu, ktorú som v tom momente potrebovala ako soľ.
Šéf vzrušene ukazoval s pomocou projektora akési tabuľky, ktoré mali vykazovať niečo iné, ale vďaka našim pracovníkom boli čísla menšie. Údaje sa mi mihotali pred očami, keď som si za oknom všimla kŕdeľ škorcov. Ako decko som bývala pri vinohradoch a vždy som fascinovane sledovala a obdivovala meniaci sa kŕdeľ, útočiaci na zrelé hrozno. Netušila som, čo robili takto v centre mesta, ale poletovali nám za oknom a každých pár sekúnd zmenili smer letu a tým aj tvar zoskupenia. Amorfný kŕdeľ pripomínal baletný súbor počas dokonale nacvičeného predstavenia.
„Maja, chceš nám k tomuto grafu niečo povedať?“ niekde v diaľke som začula svoje meno a výzvu na prejav, tak ma oblial rumenec a už-už som išla zrak odtrhnúť od okna, keď vtom kŕdeľ nadobudol tvar dokonalého kruhu, nápadne sa podobajúci na spln mesiaca. Dych sa mi zastavil a o zlomok sekundy neskôr sa kŕdeľ pohol ukrutnou rýchlosťou a celou silou všetky vtáky narazili do sklenej výplne okien na našom poschodí. Všetci okrem mňa sa inštinktívne prikrčili, keď zvuk nárazu zadunel v zasadačke. Ja som sa však ani nepohla. Nebol to šok, ani otupenie v dôsledku nedostatku kofeínu. Bolo to akési osvietenie. Pochopila som, že tie škorce to urobili kvôli mne. Nevedela som prečo, ale bola som si istá, že som príčinou. Možno som ich privábila alebo to azda bolo volanie o pomoc. Nech je ako chce, tie krvavé machule na skle s kúskami peria a drobných mozočkov sa tu objavili kvôli mne. Dvom kolegom prišlo zle, tak nás šéf rozpustil a zavolal upratovačku, nech sa o ten bordel postará. Viem si predstaviť to nadšenie pani upratovačky, keď tú spúšť videla. Zamierila som von z budovy do malej kaviarne v priľahlej ulici. Obsluhoval tam sám majiteľ a káva, ktorú pripravoval, chutila priam božsky. Ešte mi aj penu upravil do podoby srdiečka ako ozajstný umelec. Nechcela som tam ostať sedieť, tak som si vzala pohár s cappuccinom a vonku sa oprela o sklený výklad práve na mieste, kde svietilo posledné jesenné slnko. Nastavovala som mu tvár a užívala si tie jemnulinké dotyky lúčov.
Keď som otvorila oči, všimla som si, že na protiľahlom chodníku cez ulicu sedí mačka a pozoruje ma. Mala trojfarebný kožuch a kdesi som čítala, že kombinácie zlatej, bielej a čiernej u zvierat prináša šťastie majiteľovi. Táto vyzerala ako túlavá, tak asi nemala komu to šťastie priniesť. Pohľad mala zamyslený a celkovo pôsobila dojmom, že je staršia a múdrejšia, ako my všetci dohromady. Pohľady sa nám stretli a ja som uvažovala, prečo tam sedí a či vari nečaká, až si ku nej prídem po radu. Mačka vstala, ponaťahovala sa a vykročila ku mne. S pohľadom upretým do mojich očí prechádzala cez cestu, keď do nej narazilo luxusné auto, ktoré si to šinulo priveľkou rýchlosťou a ani len po náraze nespomalilo. Pri tej veľkosti auta si malé telo nemalo šancu všimnúť. Pristúpila som k mačke, ktorá ležala na ceste a ešte sa jej hýbala jedna z labiek. Kožuch nadobudol štvrtú farbu – krvavo červenú. Hlava bola rozbitá a jedno očko ležalo na ceste mimo jamky. Labka sa prestala hýbať a život z nej unikol kamsi do povetria. Mimovoľne som sa prežehnala a vrátila sa do kancelárie.
Sadla som si za stôl a napadlo mi, že môj mozog teraz konečne funguje na plný plyn, ale káva s tým mala len veľmi málo spoločné. Požmolila som si oči a sústredila sa na štós papierov s tabuľkami, ktorý mi tam nechal šéf, aby som sa nebodaj nenudila. Ani som si neuvedomila, ako veľmi som sa do toho zahĺbila, až dokým mi nezazvonil telefón. Pozrela som sa na hodinky a zrazu bolo neskoré popoludnie. Zodvihla som, ale neozvala sa. Počula som len dych volajúceho.
„Áno?“ už som to nevydržala. Stále nič. Len séria nádychov a výdychov. Žiadne Dobrý deň, To je omyl, alebo o 7 dní zomrieš. Zložila som. Po tom, čo sa v ten deň zomlelo, som to ani nepokladala za divné.
Vrátila som sa k tabuľkám a preškrtla ďalšie údaje, čo v nich nesedeli. Papiere boli plné škrtancov a vedela som, že ma toho ešte dosť čaká. Ktosi mi položil ruku na rameno a postavil predo mňa ďalšiu šálku kávy. „Maja, zastav sa u mňa za takých 5 minút, dobre?“ usmial sa na mňa šéf a ja som automaticky prikývla. Vzala som si podklady, na dúšok som vypila celú kávu a vybrala sa do jeho nacelárie. Vyzerala oveľa priestrannejšie a vzdušnejšie ako naša králikáreň a výhľad na mesto a hrad bol dychberúci. Šéf bol vášnivým akvaristom a pri jednej stene mal asi trojmetrové akvárium s tými najexotickejšími rybičkami od výmyslu sveta. Elegantne si tam plávali ožiarené umelým osvetlením a ja som sa nemohla ubrániť myšlienkam o filme Hľadá sa Nemo. Šéf spustil monológ o tom istom, čo rozoberal už na rannej porade s tým rozdielom, že na mňa hodil celú zodpovednosť a deadline, do kedy mám všetko vyriešiť. Akurát som si zapisovala jeho podnety do podkladov, keď sa ozval tlmený náraz. Obaja sme otočili hlavu k akváriu a všimli sme si všetky ryby nastúpené smerom k nám ako vojakov a nehybne nás sledovali. Źiarovky v akváriu zablikali a zhasli. Šéf zahrešil a išiel vstať, že sa na to pozrie, keď zrazu sklo zapraskalo a po celej dĺžke sa šírila prasklina pripomínajúca blesk. Sklo sa rozletelo na kúsky a voda sa v momente vyvalila von. Šéf utekal k upratovačke po vedro, aby si zachránil aspoň časť miláčikov. Ja som stála na premočenom koberci a pozorovala zúfalo sa hádzajúce telíčka. Vzala som do ruky jednu zo závojnatiek a pohladila ju. Mám ju poprosiť o tri želania? Prestala sa metať a žiabre aj ústa znehybneli.
Vyšla som von a kráčala čo najrýchlejšie preč. Nepozerala som navôkol, aby som náhodou neuvidela ďalšie zvieratá, ktoré kvôli mne obetovali svoj život. Utekala som domov, zabarikádovala dvere aj okná a schovala sa pod perinu. Ukrytá pred svetom a všetkým navôkol som sa trochu upokojila. Nový matrac bol lahodne mäkký a takmer som zaspala. Ten starý sa sušil na balkóne po neúspešnom pokuse o vyčistenie škvŕn a strašil susedov, ktorí počuli hororové story o tom, ako ma takmer bielu odvážali záchranári a krv cez matrac presiakla až ku susedom odspodu. Zakrývali si rukami ústa a lamentovali, že som na samovraždu príliš mladá. príliš plná života.
A ja som to beztak skúsila. Katolíčka, ktorá určite pôjde do pekla. Už ma tam čakajú, volajú a posielajú predvoj, aby som mala istotu, že sa tomu nevyhnem. Čas sa mi odsypáva a ja len dúfam, že tam, kde sa ocitnem, budú mať dobrú kávu.