na další stranu
Pavol Janík
Zvratné zámeno psa
Ráno psa najprv zobuď,
potom psa vzpriam.
Nezabudni psa rozcvičiť, umyť, oholiť, obliecť
a naraňajkovať.
Po raňajkách choď psa zapojiť do výrobného procesu,
počas ktorého psa nadesiatuj, naobeduj a naolovrantuj.
Po práci psa vráť domov.
Cestou psa zastav vo vinárni a v samoobsluhe.
Prípadne psa opi.
Navečeraj psa
a vyber psa do divadla, na zálety
alebo na vychádzku.
Neskôr psa pusť do čítania alebo sledovania televízie.
Napokon psa ulož spať do svojej postele
a nechaj psa sladko usnúť.
Sladko psi.
Nech psa Ti snívajú sladké sny.
Zápas sa práve začína
Prvoligový zápas
básnikov
sa práve začína.
Tribúny sú prázdne.
Len vtáci zavše na nich pristanú.
Hráči sú však pripravení.
Rozhodcovia primerane
naklonení a nedotknuteľní.
Prvoligový zápas sa práve začína.
Svaly básnikov
sa chvejú pred nástupom.
Už vybiehajú
prví majstri slov.
Steblá pestovanej trávy
mäkko odrážajú vzletnú obuv.
Vznešené povahy
a šľachetné duše
hrajú na telo.
Za nepreniknuteľným múrom štadióna
v panelovej záhrade
alebo hocikde inde
sa deti učia hovoriť prvé slová.
Zápas sa práve začína.
Bez prípravy
Báseň za korunu
z rýdzeho dreva.
Za korunu
vykladanú ľúbostnými listami
lesných žien.
Aj prvá žena
tam nepochybne mala
ľúbostný list.
Filmová predpoveď číslo jeden
Z leta sú najkrajšie
vlajky všetkých krajín vo vetre.
Vejúce farby v dlhom rade.
Akoby život
bol iba veľká slávnosť
na terase hotela zo skla a lesklého kovu.
Akoby rozpory sveta,
hlad
a vojny
boli len slovami
z čiernobielych novín.
Ľahučko dýchame
pruhovaný ranný vzduch
podčiarknutý doznievajúcimi vôňami
polnočných parfumov,
ligotavých nápojov,
nezvyčajných nápojov
a bezstarostných cigariet.
Aké príklady nám dávajú
dvíhajúce sa trupy lietadiel?
Čím sa nám prihovárajú
viacjazyčné oznamy leteckého dispečingu?
Nevieme.
Zabudli sme.
Ešte stále sme nič nepochopili.
Celkom nič.
Optikou palubných okien
bez záujmu pozorujeme zmenšovanie sveta,
vynechávanie detailov,
a len tak mimochodom sa učíme rozumieť
duševnému životu vtákov,
osvojujeme si ich neomylný zmysel pre závratné výšky,
rýchly pohyb
a správny smer.
Festivalová odpoveď číslo jeden
Tesne pred brieždením
balansujem na horizonte detského sna.
V šere hotelovej izby
som z toho celý bez seba,
bez nálady
a bez peňazí.
Dopíjam perlivú vodu minerálnych nápadov.
Naša malá planéta
sa zatiaľ bezpečne odchyľuje
zo svojej nevypočítateľnej dráhy
a strmo sa rúti k slnku,
ktoré nástojčivo vychádza v oknách
a oslepuje jedinou myšlienkou.
Strieborné záblesky
ťa narýchlo kreslia
na sklené tabule oblohy,
ktoré s hrmotom padajú do prázdneho kúpeľného parku,
trieštia sa na hlavách ctihodných sôch
a čeria hladiny jagavých jazierok.
Tak nemôžem nemyslieť na teba,
keď ráno vyvoláva farebné fotografie vzduchu
znejúceho v strunách klávesových nástrojov
a zvučiaceho vo flautových hrdielkach vtáctva.
Obrazáreň
Keď zhasneme,
potme sa dávni predkovia zhovárajú
o počasí.
Víria prach v salóne a v knižnici.
Nebadateľne upíjajú z fliaš,
zamknutých v sekretári,
a počúvajú hudbu starých majstrov.
Obľúbili si náš nový gramofón.
Sú prispôsobiví
a majú zmysel pre sťahovanie nábytku.
Inak by sa im u nás ťažko bývalo.
Domová správa o nich nevie.
Sú neškodní.
Nepolievajú kvety
a nevykonávajú ani iné užitočné práce.
To je všetko,
čo o nich vieme.
Senza sordini
Keď vzbĺkne vzduch a zošalie var,
tak ako prízrak vstúpim do teba.
Do kvetov dážď sa ponalieva.
Hanebne iné ženy zanedbám.
Blesky v nás spravia neporiadok.
Nádherne ničiť aj nás naučia.
Stokrát ti prečítam ten riadok,
pri ktorom mávaš ruky na ušiach.
Budeš ma rúcať ako domček z karát.
Ja tebe budem zemetrasením.
Nevrav mi stále, že len hlúpo táram.
Mlčanie plameňom ti odmením.
Nech nezhrdzavie naša láska stará,
nech strach je naším dobrým znamením.
Con fuoco
Jagavo bliká neónové nebo.
Vietor si popiskuje niečo v mol.
Stále ma baví kruto splývať s tebou.
Rád som ťa v tebe zversky premohol.
Do mňa sa ohňa už viac nepomestí.
Tebe chcem blčať, v tom mi nezabráň.
Čakajú na mňa za to nežné tresty.
Hrozí mi za to drsná ženská zbraň.
Pokorne idem na smrť ako zviera,
nechať sa nehou rázne umlčať.
Dotyk mi telo neúprosne zviera.
V žilách mi tuhneš ostro ako ľad.
Predo mnou nahá sa už nezavieraš.
Rád sa ťa za to budem večne báť.
Do modra
Od rána sa neúnavne vrháme do modra,
ktorému chýba hranica medzi vodou a oblohou.
Do modra, v ktorom sa krížia plavebné dráhy rýb
s leteckými cestami vtákov.
Do modra, v ktorom pomalý pohyb lodí
pretínajú ligotavé trupy lietadiel.
Do modra,
ktoré nás silou vôle
sústavne vrhá späť na piesočnú pláž
spolu s ostatnými predmetmi navyše,
spolu s mŕtvymi telami rýb, krabov a medúz,
spolu s útržkami vodných rastlín,
drobnými kamienkami,
vrchnákmi od coca-coly,
spolu s pokrčenými papierikmi
uzavretými vo fľašiach od lahodných nápojov.
Čítame stále odznova
a zo všetkých strán
tie listy bez písmen,
dokonale vybielené životodarným slnkom,
ktoré dobre vie, komu dať príležitosť a komu nie.
Čítame listy bez písmen
a zmrazujúco im rozumieme.
Čítame listy bez písmen,
oplakané spenenými vlnami,
z ktorých pochádza život,
zvuk, farby a bohyne.
Potomkyne bohýň dnes obývajú
nekonečné riviéry celého sveta.
Vyznávajú nahotu
a bohovské motorové člny, autá, pláže, apartmány,
hudbu, filmy
a predovšetkým bohovských mužov.
Pri zmrzlinárskom stánku
som sa do jednej z nich už po stý raz bezhlavo zamiloval.
Nezáleží na tom,
ale bola to tá,
s ktorou ma spája zopár zážitkov, spomienok
a niekoľko detí.
Zaľúbil som sa do nej celkom
a bezo zvyšku.
Zo zmrzlinárskej búdky
sa na nás pri tom usmievali nahé plagátové dievčatá
a portrét štátnika
v bielej admirálskej uniforme
na modrom pozadí,
ktoré práve tak dobre mohlo byť vodou ako oblohou
a v ktorom sa práve tak dobre mohli pohybovať
atómové ponorky ako prúdové lietadlá
a neónové ryby práve tak ako dúhoví vtáci.
Molto adagio
Starí ľudia sa sťahujú.
Pomaly a nemotorne,
nie z vlastnej vôle
a bez cudzej pomoci.
Ťažkopádne sťahujú svoj staromódny nábytok,
predpotopné názory
a neodbytné bolesti v kĺboch.
Trasľavými údmi
márne hľadajú vypínače
na neznámych stenách
nového príbytku.
Nevládzu zažať svetlo
v šere samoty a nevedomia.
Zbytočne vyslovujú všetky slová,
na ktoré si ešte s ťažkosťami spomenú.
Už im nič nehovoria
ich vlastné slová.
Nerozumejú im.
Zabudli, na čo slúžili.
Nič im nepripomínajú.
Im. Cteným a váženým osobám,
ktorým patrí úcta a vďaka.
Starí ľudia sa sťahujú.
Zdĺhavo a neobratne,
neúmyselne
a celkom sami.
Ťarbavo sťahujú svoj starodávny nábytok,
prežité názory
a dotieravé bolesti v kĺboch.
Vytrvalo a nepríjemne
sa nás dotýkajú
rozochvenými končatinami.
Tiesnivo nám siahajú na hrdlo.
Starí ľudia sa sťahujú
do nás.
Po troške a nešikovne,
chtiac-nechtiac
a vlastnými silami.
Namáhavo sťahujeme svoj zastaraný nábytok,
opotrebované názory
a boľavé kĺby.
A ostatné veci,
ktoré už doslúžili.
Nenápadne a neodvratne
sa stávame ctenými a váženými osobami,
ktorým patrí úcta a vďaka.
Húževnato a skľučujúco
pokračujeme v trvaní dejov,
plynule sa posúvame v následnosti príbehov,
samozrejme ako hodinové ručičky.
Hlavou smerujeme
kolmo dolu,
prichystaní odbiť presný čas.
A nad nami
nechápavo zíva
modrá obloha,
na ktorej vietor preskupuje jagavé zrkadlá pamäti.
Nezhudobnená báseň
Namiesto počúvania hudby
starostlivo čítame názvy hudobných diel.
Hľadáme v nich zmysel tvorby.
Pripisujeme im význam
väčší ako bezvýznamnému zvuku
hudobných nástrojov.
Kladieme vedľa seba mená skladateľov.
Porovnávame ich.
Ktoré je zvučnejšie?
Nezabúdame ani na slová
sprevádzajúce partitúry.
Zaoberáme sa nimi nemenej vážne a zodpovedne.
Dôležité sú aj mená sólistov
a názvy orchestrov.
Práve tak i koncertné sály,
nahrávacie štúdiá
a sprostredkovateľské agentúry.
A čo hudba?
Znie.
Jesenné ráno
Hlási sa nádcha.
Nikoho neminie.
Zmocňuje sa národných dejateľov,
nešetrí personál bánk
a zahniezďuje sa v nosoch operných sólistov.
Je sychravo.
Pracujúci používajú
rozličné druhy
motorizovanej dopravy.
Medzi nimi básnici,
každý podľa občianskeho povolania.
Len náš kurič sa najradšej kníše
na modrom bicykli
a myslí na cirkusovú manéž.
Jesenné zátišie
Ťažké jablčné bombardéry
nám útočia v záhrade.
Vietor roznáša dym bojísk
a hmlu kompostových jám.
A my chladnokrvne
triedime padlé
jablká.
Farby
Farby nemôžu dýchať
jedna bez druhej.
Láska farieb je nemilosrdná,
bezohľadná a krutá.
Spaľuje všetko a všetkých.
Láska farieb je nákladná.
Stojí nás všetkých veľmi veľa.
Farby.
Azda v ich jestvovaní
prebýva nesmrteľnosť.
Nemôžu žiť jedna druhej.
Pestré a nádherné,
skvostné a vznešené,
slávne a cnostné,
hrdé a skvelé
farby uniforiem.
Pax militaris
Mier nie je ženské rojčenie.
Mier je boj.
Mier neprebýva v slovách.
Miera čaká na svoju príležitosť
utajený v raketových hlaviciach.
Najrýchlejší mier.
Šíriaci sa nadzvukovou rýchlosťou.
Chcete mier?
Majte si ho.
O niekoľko sekúnd
vás zasiahne.
Trvalý a najsilnejší mier -
- mier o sile tristopäťdesiattisíc ton trinitrotoluénu.
Aktualita
Aj básnici podávajú
zlepšovacie návrhy.
Týkajú sa najmä využívania
ligotu hviezd,
pohybu mihalníc a motýľov,
iskrenia zamilovaných osôb
a ťažnej sily múz.
Okrem toho navrhujem
novinku do domácnosti.
Dajte si zaviesť
do moderných kuchýň
neuroparalytický plyn.
Uľahčí vám prácu
a zbaví vás všetkých starostí.
O papieri
Držitelia zbraní,
namierte svoje skvelé nástroje proti nedbanlivcom,
ktorí odmietajú uctievanie písomností.
Ostatní,
odovzdajte motorové vozidlá.
Použijú sa na prednostnú prepravu papiera.
Papierová rasa
je prirodzene nadradená.
Dejiny papiera
nemožno spájať so všedným príbehom ľudstva.
V papieri
je skryté tajomstvo
božskej predhistórie
panovníckych dynastií.
Preto zmeny listín
tak ľahučko mätú tep.
Základy života na našej planéte
potvrdzuje overený prvotný spis.
Chodec s absolútnou prednosťou
Prežiť život
bez auta.
Byť pomalší ako trolejbus.
Byť unavený.
Meškať.
Nemôcť dohoniť mesto.
Nestačiť dostihnúť seba.
Byť chodec.
Úplne a bezo zvyšku.
Predpisom podliehať
celkom zanedbateľne.
|
