na další stranu
Pavol Janík
Ars poetica
Z poverenia, ktoré sme si udelili,
zabavujeme všetko, čo nám príde pod ruku.
Účtujeme.
Zoraďujeme živly podľa veľkosti.
Stávame sa príručným zoznamom pre vlastnú potrebu.
Potom už len čakáme na príležitosť.
Ach, aké vzletné je byť básnikom.
Našťastie to zavše zlyhá.
Vynášame zo seba veci mimo poradia
a svetlo si z nich samo vyberá.
Odrazu sme tu len do počtu.
Iba takí nadobúdame svoj pravý význam,
ako neodmysliteľná nula vo vysokom čísle.
Sme profesionáli
Stačí nám vsunúť lunu do súmraku,
nevdojak, ako sa do automatu vkladá minca,
a vyznávači krásy tŕpnu v úžase,
obradne odriekajú zborový chválospev.
Stúpame k zenitu
samozrejme a ľahkovážne ako balón.
Spejúci k jeho monumentálnej prázdnote.
Už závidíme aj vlastnej povesti.
Vzduch
Hojdavý údel zvonov.
Hýbu sa proti mne
a hýbu sa aj so mnou.
Tie zvučné kovy protivné!
Hlasom sa opierajú o nebesá.
S dôverou nevidomých aj my oprieme sa.
A každý z inej strany.
Ó, ligotavý vzduch!
Duch zemepisne vzdelaného vtáctva.
Už nikto nezachráni
tvoj dokonalý sluch.
Nijaká hudba nie je dostatočne vzácna.
Farebné stopy krídel
križujú lietadlá.
Ach, láska nebeská,
takto si dopadla.
Súmračný vraní kŕdeľ
načierno zatlieska
znamenie z druhej strany sveta.
Si nepochybne svätá.
Vraj tvoji anjeli sú mimoriadne nadaní.
Ich balet cítiť kdesi bezprostredne nad nami.
Udreli dažde rozprestretých pávov.
Zásadne prechádzaš sa dolu hlavou
a neodvažujem sa riecť, že hore nohami.
+ 3. 9. 1973
Z dievčat sa ešte nevyvetral oceán.
Vstupovali do triedy
ako pohľadnice exotických pobreží.
Len úzkym pruhom pláže súviseli so zemou.
Azúr ich povznášal k blankytu.
Nepozemský obzor
im oddelil v očiach svetlomodrú od belasej.
Bola to jedna z mojich akvamarínových smrtí,
ako nastávajú dotykom vody a vzduchu.
Vtedy konečne premenovali Tichý oceán
a jeho krycí názov zapísali
do najtajnejšej mapy na svete.
V tlačových agentúrach od rána usilovne
rátali mŕtvych.
Nezarátali ma.
Spev
Leggiero to tiež nemá ľahké.
Doloroso ako slučka
úži detský hlas.
Scherzando sa hodí
k neúspešnej poprave nezbedného syna,
počas ktorej generáli dvojnásobne omdlievajú radosťou.
Zachoval sa pre nich budúci muž.
Aj omylom vzniká hudba.
Tentoraz nápev znamenitého pochodu.
Pocta
Mávnutím ruky
rozbíjaš oblohu.
Ctitelia tebe oddaní až na smrť
sú vo vytržení.
Toľko ctiteľov,
že ich po mene pozná
iba archív.
A koľkých ešte len očaríš?!
Želáš si ďalšiu slávnosť na svoju počesť,
aspoň báseň,
odblesk rinčiaceho defilé.
Je mi cťou,
šľachetná armáda.
Ranný rachot I.
Ó, romantika obrnených transportérov
a ich zasnené jazdy na svitaní.
Ako pekelne tíško ma bozkáva
bľabotajúci, na smrť opitý napalm.
Ako mäkko sa mením na uhoľ -
- ó, zázračná premena stromu.
Prestaň už s tými pazvukmi padajúcich listov,
bláznivá, hysterická jeseň.
Nie je všetko dýka, čo sa blyští!
V zlatožltom lístí
šialený Amor so samopalom
striehne na spevavé vtáčiky.
Ranný rachot II.
Ráno za nohy
visí z oblohy.
Spolu s dažďom zostupujeme z akvarelového neba,
nemotorne ako svetlo.
Trasľavými rukami
prevraciame do seba poháre,
akoby sme prevracali svet.
Nastavujeme ruky proti svetlu -
sú studené a priehľadné.
Vo vreckách nosíme klenoty.
Strácame ich a nakupujeme za ne hračky a slnečný jas.
Ó, slnko!
- posledná zápalka spálená na pamiatku obetí deratizácie.
A čo ďalej?
To predsa nemôže byť všetko.
Veď ešte stále sme negramotní.
Veď nevieme ani čítať
drevené písmo starej mamy.
Múdrosť
Chceš urobiť dieru do sveta?
Škoda.
Je tak deravo na svete.
A predsa z neho nič neunikne.
To len teba je čoraz menej.
Ubúda ťa.
Počuješ ten ruch?
Trvá
a niekedy predstiera hovor.
Odpovedáš mu
na otázky,
ktoré mu sám prisudzuješ.
Toľko otázok
a raz toľko odpovedí.
To je tá múdrosť.
Ňou chceš urobiť dieru do sveta.
Škoda.
Len to, čo vieš,
ťa mrzí.
Hmat
Pôdorys krajiny zázrakov.
Bezbrehé korytá slaných riek.
Pod nimi preteká vriaci kov.
V rukách mi dotlieva ženský driek.
Je za dverami
Všetky vnútorné hlasy zachrípli
a sťažujú sa na studenú noc.
Bezruký a bezkrídly,
do krajnosti zjednodušený mesiac
zletel z neba
a rozčapil sa nám
priamo v záhrade.
Už nadväzuje prvé známosti.
Sneží
Z oblohy padajú ľadoví anjeli.
V ústach im pramenia fontány snehu.
Zmyselné obliny závejov dozreli.
Ja sa len pozerám, rukami nehnúc.
Tak ma prebúdza
chladný dych premrznutej flauty.
Mrholí
V tvojich očiach svitá
meravo ako v rybníku.
Studeno ma bozkáš
na neprítomnú tvár.
Prezeráš si ma
rannými oknami tesne pred prebudením.
Aj tak
prejdem bez povšimnutia
okolo tvojho smútku.
Už nie tebe
Pozorujem ťa,
ako opatrne prikladáš tvár
k začadenému sklu.
Ako sa chýliš k večeru.
V tvojich priezračných očiach
sa nesmierne rýchlo šíri atrament.
Aj tma už z toho černie
a neuveriteľne dlho padá dolu hlavou.
To nič,
veď stačí len dovidieť na druhú stranu.
Stačí uzrieť svetlo,
ako sa učí hojdať
uprostred zadychčaného vzduchu.
Nočný spev
Noc
s páskou na očiach
v čiernej limuzíne so zhasnutými reflektormi
sa rúti temným mestom.
Nebohí chodci
riadia dopravu.
Pravdepodobne prší.
Celkom nepravdepodobne a potme.
S prstom na kohútiku
nervózne čakám
na teplú vodu.
Bude čo zmývať.
Azda len krv,
a možno aj špinu.
Letná obloha nad mestom
Letná obloha nad mestom
- pohár vzduchu s ľadom,
slepé oko revolvera,
lupienky navoňaných duší.
Mestské nebo,
tvoji anjeli
v baroch prepíjajú božie insígnie.
Vraj nebesá!
Akvárium plné trblietavých rybiek,
čo sa za šesták ochotne zmenia na dotyk.
Obloha,
podobná kaviarenským záclonám.
Koľkí už obetovali za teba
bezsenné noci
a najvzácnejšie vína?!
Tvoje smutné hviezdy
sa ligocú ako gin.
Ani ten už nie je pravdovravný!
Láska nebeská!
Starostlivo uložená podľa veľkosti
do priehradiek peňaženky.
Tú kyticu si raz niekto odskáče.
Na batožinovom pulte
Ako sa vlastne píšu básne?
Na stanici Gare de Lyon.
Do cestovného poriadku Deutsche Bundesbahn.
V tričku z Marché aux puces.
Azda na tom vôbec nezáleží.
To len černosti kongami dotieravo udierali
do slúch turistov pod Notre Dame.
A s každým frankom do klobúka
spadol aj kus oblohy,
tak hrozivo presne,
že sa sexshopy zdesili oranžovými škrekmi reklám.
Chýrne prostitútky na Place Pigalle si kladú ruky na tvár.
Z kostola svätej Genovévy vstupujú nahé mníšky rovno do nebies.
In got we trust.
Nad ubytovňou Ruelle Rouge
zapadá sedemfrankové slnko.
It is just sex o'clock.
Takto sa čaká na spásu.
Polhodinu po polnoci odchádza vlak na juh.
Čo ak naozaj na niečo čakám?
Azda na iné ako čaká mňa.
Je to už dávno,
čo som si bol istý, že ťa mám rád?
Nočný spoj
Obdivujem úsmevy
voskových figurín
a opilcov.
Ich vieru.
Ich pokoru.
Ich presnosť.
Ich neomylnú múdrosť
stanovenú úradom pre normalizáciu.
Obdivujem
ich vytapetované duše
plné svetla a brokátu.
Ich zodpovednosť a právomoc
presahujúcu
ceny taxíkov a vína.
Desí ma iba ľahostajnosť,
s akou načúvajú
ťažkému dychu posledných trolejbusov.
Žrebom proti pravdepodobnosti
Zdržuješ sa na pomedzí farieb.
A spomedzi dvoch možností
noci a dňa
volíš si mňa.
Nepochybne celkom správne.
Veď ti smútok nepristane.
A dnes je taká čudná móda.
Leto
Slnko nám porozbíjalo okná.
Z ulice dolieha naliehavý spev.
Na celofánovej oblohe
sa zráža para.
Množia sa nezaručené správy o vetre.
Stromy si prvé začínajú povrávať
o nás dvoch.
Okamih pred dotykom
Vzduch znehybnel.
Ako v obrázkovom týždenníku
listujem si v tvojich očiach.
Počuť ticho,
ako si vykračuje v nových topánkach
a ako utišuje ubzučané včely.
Ktosi nás naliehavo oslovuje krídlami.
Vraj si videla
z oblohy padať horiace vtáky!
To len na dne pŕs
ti čosi neprestajne lomozí.
Medzi asfaltom a nebom
Pozor!
Stromy unavené z dlhého behu
a krajina rozpoltená bielou prerušovanou čiarou
naďalej trvajú.
Tak nezadržateľne súzvučíme
so strojom.
Ó, skrytý úsmev ozubených koliesok.
Pohyb po pravej strane.
Bezchybne plynieme
podľa neomylného tachometra.
A ja márne hľadám ciferník
zaznamenávajúci kmitočet tvojich bokov.
Načo svitá
Tak porozumieť slnku.
Doceniť ho.
Chápať jeho starosti.
Byť k nemu zhovievavý.
Prehliadnuť fialové kruhy pod jeho očami.
A kedy vlastne spí?
To vľúdne detské slniečko.
Azda spáva len pre teba.
Ktovie s kým?!
Patrí k tebe natoľko,
až si z neho načisto jasná.
Už mi svitáš!
Rozpamätávam sa,
ako to bude:
Poslepiačky a naspamäť
sa vraciam k napájadlám,
čoraz väčšmi podobný zvieraťu.
Vyjem smútok.
Ryčím zlosť.
Škriekam si dobrú náladu.
Už klesajú ceny nezmyselných vecí.
Hľaď, ako zlacnievam.
Ani to nik nedocení.
Mame I
Mesto zostáva.
Mesto zostáva ľahostajné
k výške tvojho príjmu.
A ty,
vyrovnaná
s osudom a veriteľmi,
nedbalo vystupuješ
priamo na piedestál.
Tvoje nepominuteľné telo
na podstavci kŕčových žíl.
Mame II
Medzi nite
odkladáš navinutý detský plač,
zatiaľ čo nábytok, zbavený zmyslov,
dubasí.
Aj dom by sa z toho zrútil.
V očiach ma páli tvoj zrak.
Splašene vetrím v cievach tvoju krv.
Už máš svoje miesto
v rodinnej vitríne.
Pootvoreným oknom nám vanieš do spálne
a záclonami prikrývaš naše telá.
Načo sú nám rodičia
Ráno odchádzajú takmer naraz.
Zostáva po nich neporiadok v hlave.
Treba vyvetrať.
Dôležitých vecí sa zmocňuje dušetrasenie.
Sú preč,
a predsa s akou istou sedia na svojich miestach v prázdnom
byte.
Nevedia nič o tom,
že ľúbime,
že ľúbime väčšmi ako oni
a celkom inak,
ba práve, že ľúbime napriek nim.
Preto im do očí vravievame nepravdy.
Aj oni sú len ľudia,
a my ich raz sklameme,
presne v tom okamihu, keď oni nás.
Načo sú nám deti
To zvláštne iskrenie
medzi nami.
Tak vedno vyvolávame
poruchy v elektrickej sieti.
Chodíme neprestajne celkom blízko seba.
A keď sa pozabudneme, kráčame krížom-krážom cez seba
pokojne ako cez steny.
Nemôžem sa zbaviť pocitu, že si ustavične nahá.
Stretávame sa vlastne až večer.
V detskej izbe,
plnej nami vymyslených stvorení.
Zakaždým sme sklamaní,
že im ani dnes nenarástli krídla.
A preto ešte vždy čakáme.
Rozprávky
Úzkostlivo zamykáme na noc vietor
do tesných dvorov.
Prázdne,
do prasknutia plné vzduchu
- nedotklivé lopty -
miznú tamtiež.
Čerň
má čoraz vycibrenejší sluch.
Uhýba
polohlasným hovorom
a šušťaniu papiera.
Napriek tomu vniká do súkromia
a nadchýna sa pravidelným dychom elektrickej železnice
krúžiacej okolo sveta.
Netuší, že oveľa, oveľa neskôr -
- uprostred noci,
ju zasiahne priamo do tváre
svištiaci rýchlik z lesklého kovu.
Pre samú bolesť
a hučanie v hlave
nezazrie cestujúce detské oči
až po okraj plné vzdialeného mora.
Porucha nie je na vašom území
Pred spaním si ešte nadlho zapaľujeme byt.
Nanovo načmáraní
a povzbudení umelým osvetlením
obťažujeme deti
nezáživnou hviezdnatou oblohou
a nadmerným fajčením.
A keď neskôr na hodinách daromne naprávame čas,
deťom sa sníva o mlynčeku,
z ktorého sa neprestajne trúsi maková tma.
Niekde to vŕzga.
A my ľahostajne usíname na plafóne
a premiestňujeme naň i časť nášho spoločného majetku.
Rodinná štúdia
Vždy, keď myslím na teba,
svitá nad Buenos Aires
a Atlantik má nevysvetliteľnú farbu tvojich očí.
Cudzokrajné vtáctvo
nám hniezdi na televíznej anténe,
až má z toho hlásateľka
perleťový účes
a úsmev dokonale blond.
Tvrdí, že večnosť trvá už celý rok.
Správy o počasí za ňu hlási
dúhový papagáj.
Na svadobnú cestu
nám želá malú oblačnosť
a úspech veľký aspoň ako objavenie Ameriky
či rekordný let pštrosa z Austrálie
do európskej zoologickej záhrady.
Vždy, keď myslím na teba,
svitá nad Buenos Aires
a vietor víri letáky
všetkých aerolínií sveta.
Atlantik nepripúšťa nijaký ďalší svetadiel.
Je číry ako kameň vzácnej čistoty.
Mihotavou hĺbkou sa napriek tomu podobá otázke,
ktorú naliehavo kladie tvoje telo.
Deti neúnavne hľadajú odpoveď
v doteraz nenapísaných knihách
a vystrihujú si z nich pestré obrázky.
Deje sa to v dome,
za ktorého oknami planie každý večer ohňostroj.
Vždy, keď myslím na teba,
svitá nad Buenos Aires.
Aj dnes je Atlantik z toho celý bez seba.
Je úplne svetloplachý,
aké bývajú len neviditeľné úkazy.
Úžas
Vystieram vodu,
v ktorej sa zračíš.
Krikom upchávam
tušené odtoky.
Takto zbavený reči
oslovujem ťa dychom.
Až sa ľadom zasklievaš predo mnou
ako pred prievanom.
Neúnavne búšiš pod meravou hladinou
a na okamih rozsvecuješ dno,
aby som uzrel deň,
ktorý sa v tebe ešte len zažne.
Meno
Len o hrot
prevyšuješ úspešnú náhodu.
O jedinú kropaj
predstihuješ trblietanie.
O vzlyk
prekonávaš akvarel.
Šíriš peľ.
Prikladáme tváre k tvojej
ako k okvetiu,
ustatí z toľkých zhôd okolností.
Dostaneš od nás meno,
ktoré budeš pokladať za svoje.
Genezis
Sužuje ťa sen o mlieku
neexistujúcej farby.
Pravdaže, svet je inak jednotvárny.
Iba zavše ťa prekvapí úžasné svetlo
či dokonalá tma.
Spoločenstvo siluet
obklopuje postavu,
o ktorej nevieš,
že ju milujem.
Patria k nej všemohúce prsia
a obrysy príbuzných.
Vedno spejeme k zreteľnejšej podobe škvŕn.
Ale jestvovanie zvuku zatiaľ ani nepredvídaš.
Hoci zvuk nás všetkých bezchybne šíri
a umožňuje nám znieť rovnako ako hudbe,
zrovnoprávňuje nás s ňou.
Na rozdiel od bytostí
názvy tvorov zaznievajú bezo zvyšku.
V dievčenskom mene ti
zvučí ladenie nástrojov.
Vo vlasoch sa ti ligoce letná noc,
v ktorej vzbĺkol tvoj prvý spev.
Aprílové dažde
Dažde sa začínajú vždy
o niečo včaššie,
ako sa spustia do našich nadmorských výšok.
Tú nepatrnú chvíľu,
keď sa už začali, ale ešte nie sú,
sú rýdzo nebeské.
Preto zásadne padajú bohorovne.
Napriek tomu dažde nemávajú mená.
K sláve im chýba toľko,
koľko im chýba k pohrome.
Väčšmi sa podobajú jasu
ako samým sebe.
V tom spočíva ich závislosť od bezvetria.
Pokus o slnko
Jazerá mlčia.
Sú absolútne neobčianske.
Nezáleží im na tvorstve
ani na skupenstvách.
Ale vodu nespúšťajú z očí.
Nazerajú však na ňu z miesta
pre nás neprístupného.
Z územia medzi hladinou a zrkadlením.
Jazerá opovrhujú vodou.
Nepriznávajú sa k nej.
A v skutočnosti s ňou naozaj nemajú nič spoločné.
Kým voda tají bahno a pach rýb,
jazier sa zmocňuje rybí spev
a rybí pocit materstva.
Jazerá nepochádzajú z tohto sveta.
Urodzený pôvod
ich spája s hudbou
a s úsvitom.
Pravé jazerá majú sklené brehy
a rodokmeň zaznamenaný
vo hvezdárskych atlasoch.
|
