|
na další stranu
Juraj Kuniak
Štyri ročné obdobia
(Pri všetkej úcte, pán Vivaldi)
Jar, iná ako známe jari: Opitá sama sebou, nemá,
čím by očarila. Vreští vtákmi, prebúdza alergie, klíči
a bujnie... Kdeže je nežnosť, rastlinka zo záhradníctva citu,
v rozkonárených údoch nenájdeš vlastnú tvár,
ak sa nezbadáš.
Leto sa tvári povzbudivo: Je toľko dlhých dní
a krátkych spojení vo vysokej tráve, na machu,
na piesku... Ešte aj na skale (čo tam po hadoch)
je teplo a útulne. Nemáš chuť hovoriť. Aj tvoja láska je nemá.
Mlčíte o tom istom? Možno ti je už v duchu neverná,
ak sa nezbadáš.
Jeseň ťa zaskočí: Vtrhne bez zvonenia, vietor v pätách
a zrazu koľko rečí! Ako policajná hliadka ťa poprevracia.
Nestačíš sa čudovať, ako ti všetky veci, ešte aj zadné vrátka
zhrdzaveli... Vyletíš ako šarkan. Voľačo v tebe rujnie.
Staviaš sa na odpor, zhľadúvaš svoje zbrane
a možno zvíťazíš a možno budeš porazený,
ak sa nezbadáš.
Zima je cárovná Katarína: Prichádza na saniach,
zababušená do kožušín, čerta jej záleží na tvojom postavení,
šľahá bičom a nielen do koní, vytne ti priamo do tváre
výkričník svojho opovrhnutia. Prehrmí... a jej ďalšia tvár
nie je prívetivejšia: lavína, posadnutá ničením,
ostrá ako štipľavé slová, nezachádza len za nechty,
ale láme prsty, vykrúca ruky a nadobro ťa dochlomoždí,
ak sa nezbadáš.
Ráno je nevhodné na prebúdzanie poézie
Ešte som nerozlepil oči, iba precitol a cítim:
Ach, ráno - presne nastavený budík v krížoch.
Počujem, si vedľa mňa, dýchaš
a tvoja aura prechádza mojím telom
ako doznievajúca seizmická vlna podmorských hlbín,
určená iba mne.
Ani sa nepohnem,
aby som nezrušil včerajší film a peknú hudbu
za jeho šťastným koncom.
Čo všetko prejde človeku hlavou
a srdcom, aké rozmerné zážitky sa zmestia do malého priestoru
objatia. Povedal by som, že dvaja je už viac ako množné:
rozmnožujúce číslo.
Možno to bolo niekde v Polynézii,
podľa obrazov Paula Gaugaina snáď na Tahiti, ktovie,
prekvapili nás jemné francúzske spôsoby v tej diaľke,
cestovné kancelárie a naše úspory nemajú s tým nič spoločné,
napokon, Mesiac nad Pacifikom a nad Kremnickým hrebeňom
je celkom ten istý
zvedavec: svietil nám do izby ako neón...
Napadlo ťa, že to bol odraz Slnka
na jeho plešatej hlave?
Okrem toho si spomínam na tvoju večernú vôňu.
Bola nám príjemným spoločníkom a opustila nás,
až keď sme zaspali.
Marilin Monroe spávala oblečená
len do niekoľkých kvapiek parfumu Chanel 5.
Ale aj tak som presvedčený,
že ráno mala v spálni ťažký vzduch.
Ráno je nevhodné na prebúdzanie poézie. Telefón
na rozhovory s večnosťou má obsadzovací signál,
myseľ štartuje svoj rozkašlaný motor a malé
ranné sneženie titulkov včerajších novín
sa nedá dýchať...
Už si sa pohla: Je čas
postaviť sa na nohy, otvoriť oči, dvere na terasu
a dožičiť si čerstvý
dúšok
nocou prepraného vzduchu.
Inverzia
Niekedy stojí za to byť oslobodený vo výške,
počúvať nebeské ticho, príboj slnka,
velebnosť vrchov okolo, rozostavených ako ostrovy
nad svetom, uvolňujúcich svoje najvnútornejšie sloje
z kŕčovitého, nemého kamenna
do vánkošumiacej túžby po spoločenstve.
Z tohto pohľadu inverzia je čas pre radosť,
dôvod pre nadýchnutie a uvoľnenie,
vodné pary sa plazia údoliami,
pohltiac civilizáciu, rozložia sa na nej,
zhora sa pekne vyrovnajú, zahustia,
až zmenia na pláň, že by sa po nej mohli kĺzať psie záprahy,
naložené odkazmi, korešpondenciou vrchov,
posielajúcich svoje vyznania ako na Valentína:
Gerlach Kráľovej holi,
Eiger Jungfrau,
Mont Blanc Verte,
Everest Annapurne,
dnes iných vrchov, dnes nie takých osamelých
vo svete zahľadenom do seba,
ale slávnostne
nanovo krásnych vo svojej vznešenosti,
tak osobitne vypuklej v čase inverzie,
až sa ostýcham byť jedným z nich,
hoci ma to ťahá
priamo za moje slabé miesto,
neodolám ich príťažlivosti, zakúšam
slasti tejto empatie a vedel by som zostať,
naskrze identický s nimi, v ich zostave,
stať sa ich hovorcom v tomto vzácnom čase
a len tak mimochodom poznamenať:
"Medzi nami, vrchmi, tam dolu
nevedia, čí sú."
Rád by som ťa mal pri sebe
v tej chvíli, alebo aspoň na dohľad,
aby sme neboli inverziou rozdelení,
ty v jedovatom nízkom Pošmúrne,
ja vo vysokom Krásne,
keď všetky známky svedčia pre
(neviem to povedať ináč,
ako priamočiaro):
otvorené nebo ...
Radosť
Pozri sa
na zeleň, ako stúpa z dolín do vrchov!
Vždy vládze.
Keď dôjde na hrebeň a spojí chotáre,
zavládne jar...
Cítiš tú radosť posledného slova?
Nebo je iste hrdé. Ak nie, ja áno.
Nebo je nebo, pravdaže,
najradšej, keď sa rozprestiera čisté, vypraté,
od horizontu po horizont,
no výraz, ak mi rozumieš, hĺbka a sila
i nádej
sa z neho zračí až v roztrhnutej chmáre.
Môcť tak byť zeleňou! Ale to neviem,
nevládzem. Oveľa ľahšie je ujsť do neba.
Čím väčšia radosť, tým vyššie...
Viem, že som uletel. Jastrabiem.
Mám rozpažené ruky a otvorené oči
pre krta, medveďa, líšku a srnčiu rodinku
i pre môj vlastný tieň, ktorý sa šinie po lúke,
akoby ani nebol môj... A je! No neublíži.
Poznám svoj tieň a poznám aj ten druhý.
Vedľa mňa krúži naozajstný jastrab. Pripaží
a padá - je to smrť
pre vtáčie mláďa. Uchytí ho
v strmhlavom útoku priamo z hniezda.
"Zostali po ňom pierka!" zvolá
jedenásťročná Renátka. V jej očiach vidím,
že videla
celú drámu. Vtáčí rodičia nad vrcholcom smreka
spustili krik. Lietajú ako pomätení - strakoše,
kým pierka, teraz už nikoho, šermujú, padajúce,
vo vzduchu...
Pod ich taktovkou
začína
ladenie stromov v podvečernom vánku.
A to je takmer všetko...
Z radosti asi nikdy nezostane viac.
Z kométy ani toľko.
Akurát v tejto chvíli mi z neba
pritaká. Už zhasla.
Čo zvýši zo mňa? Zatiaľ sa držím. Ešte
nachádzam spôsob prejavu.
Kým píšem túto báseň,
do žily v pravej ruke mi tečie infúzia.
A tak ju píšem ľavou.
O šťastí bez príčiny
Doposiaľ si ma nenašla
na brehu nášho súkromného mora, vyvrhnutého
príbojom, zadrapeného a zahryznutého
do piesku, stroskotanca,
čo ešte včera koketoval s vetrom
a štekajúcou búrkou osudových psov,
akoby o nič nešlo.
Až teraz.
Prichádzaš v plnej nahote
a ktovie, čo sa stane.
Ktohovie, o čo pôjde.
V iskrivo krátkom zlomku času
mi blesne hlavou celý
môj doterajší život:
tak predsa je to možné.
Rozprával o tom Rudo Juráček,
keď v starom rútiacom sa vlaku,
v prechode medzi vagónmi
prepadol do vzduchu
a zachytil sa iba lakťami...
Všetko, čo máš, je tvoja duša
spieva Tracy Chapman. Nejde mi z hlavy,
ale jej hlas je v príliš hlbokej
jaskyni,
aby ho mohol počuť niekto von.
Približuješ sa
ako búrkový oblak, ohraničený
slnečnou žiarou.
Naozaj neviem, čo máš za lubom.
Nezostalo nič, čo by si mohla oceniť.
Ideš ma pokoriť? Doraziť?
Či zabiť vo mne smrť?
Ach áno!
Život je nevyspytateľný kvietok.
Rozkvitne priamo pred nosom
a zrazu spieva pieseň
o šťastí bez príčiny.
Diaľnica E50
Motor si pradie slastné brumendo
pri pravidelných otáčkach 4000/min.
Vraciam sa z Prahy, mnohorozmernej
ako vždy - tentoraz šnúra
...ach, tá by bola dlhá...
za ruku s mojou novou knihou
Nadmorská výška 23 rokov.
Teraz mám 2x viac a auto a v ňom rádio,
hrajú Madonu, jej nový album American Life...
RADA SA ZOBLIEKAM,
skočí mi do očí nápis a dievča z bilboardu.
Na druhej strane diaľnice
z Prahy do Brna, tiež z bilboardu,
s úžasom na ňu hľadí Július Meinl.
Káva by bodla, pomyslím si, no frčím ďalej...
Boh, ktorý je všade a vo všetkom,
teda aj vo mne,
pozerá na svet priezorom
mojich očí
a pýta sa ma: "Kde sme?"
"Pri Čiernej studienke"
stihol som ešte prečítať
názov motela,
ktorý zapadol v kútiku
môjho pravého oka.
"Ale tu nestojíme."
"Ako dobre" - poznamenal Boh.
Akýsi melodický šelest...
A praskanie kože,
akoby som podrástol...
Blíži sa Brno: Jan Skácel
objavil celý svet
v spŕške
z jedinej kvapky rosy.
A Josef Kainar, pravdaže,
môj obľúbený básnik,
dokázal zahrať na slovách
rovnako ako na gitare...
Obaja sú už na pravde Božej.
Ale Kainarov
Pán Lazar chodí po meste...
Stále chodí a vyberá
smetné kontajnery.
Stretol som ho i v Prahe.
Ponúkol mi časopis Nový Priestor.
Povedal, kúpte si ho, pane,
podporíte bezdomovcov.
Vyrušil ma na Svete knihy
v najnevhodnejšej chvíli:
Trielil som ako torpédo
za ženským magnetom,
istou Mirkou...
a nato sa mi stratila v dave.
Ach, Bože, zaplatil som mu 25 Kč.
Tak úpenlivo na mňa hľadel
svojimi čakankovými očami...
až som precitol
a spoznal v nich Teba,
Pane.
Motor si pradie slastné brumendo
pri pravidelných otáčkach 4000/min.
Fotografia
Jožovi Urbanovi
Znova beriem do rúk fotografiu,
našu spoločníčku pri pive
v hoteli Poľana vo Zvolene.
Chechtal si sa, keď si ma na nej uvidel,
zapichnutého zadkom do vody
a čítajúceho hebrejské noviny.
Ako to, že si nad vodou?
Drží ťa niekto za riť?
Odpili sme si z plných pollitrov,
ty si sa rozhovoril
o textoch, ktoré posielaš Vašovi Patejdlovi
faxom
na piesne do novej Fontány pre Zuzanu
a náhle si sa vrátil k fotografii:
Voda, čo ťa drží nad vodou - uvažoval si
už bez smiechu. A potom:
Voda, čo ma drží nad vodou.
Čo na to povieš?
Strašne ťa vzal ten nápad.
Tá voda. Fantazíroval si len o nej,
vyletel si za ňou do výšok ako odtrhnutý šarkan
a už nie ty na mne, ale ja na tebe
som sa smial...
Ach, Jožo, tak málo pív sme spolu vypili!
Prečo v tých najlepších prípadoch
príbuznosť abstrakcie a skutočnosti
musí byť taká vzdialená
ako je rozdiel medzi piesňou
a vodou v Mŕtvom mori?
Prisnilo sa mi, že je to naopak.
Našiel si svoju vodu. Abstrakcia
a skutočnosť sa stotožnili.
Akoby sme si vymenili roly
na fotografii.
a už nie ja, ale ty
a nie tu, ale tam
si čítaš
hebrejské noviny...
Bolo by to absolútne,
až zdrvujúco
presné.
Čiara a meteorit
Prečítal som si:
Mimoriadne talenty potrebujú aj na nebesiach...
Básnikom, čo nemajú schopnosť, alebo nechcú rozoznať
čiaru medzi všednou každodennosťou občianskeho života
a životom v básni, sa to občas stáva. Koniec citátu.
Krátko predtým, než si dostal to štipendium na nebesiach,
si mi zavolal, či nemám ako minule "zopár litrov" - požičať.
Vtedy som nemal a ty si povedal: "Mizéria! Taká ešte nebola.
Ale to nič. Nerob si starosti, Jurajko. Prežijeme."
A zmýlil si sa.
Tak fatálne, že tvoje slová
sa ešte stále chvejú v mojich ušiach
ako hluchonemá hudba...
Ako je to s tou čiarou?
Nechcem ju akceptovať, kamarát, hoci
na mojej vôli nezáleží,
aj tak už píšeš texty pre samé
nadčasové kapely.
Vo vzácnych chvíľach, keď je dobrá viditeľnosť
na pravdu
nevidím rozdiel medzi každodennosťou občianskeho života
a životom v básni.
Stále sa usilujem o jedno a to isté:
Jednotu života a básne. Jednotu básne a života.
Spoločnú projekciu života a tvorby.
Poriadok vo veciach, poriadok v hlave,
vesmírny poriadok
v slnečnej sústave svojich,
alebo aspoň v mojom
kúsku svetového priestoru...
Občas mi do toho vpáli neplánovaný (určite neplánovaný)
meteorit.
Vtedy sa môže stať hocičo.
Môže ma trafiť a viac si nepípnem.
Alebo na ňom môže sedieť barón Prášil
a keď zoskočí, bez meškania ho zodvihne a zahodí
preč z môjho územia, akoby to bol kamienok a nie
tisíctonová hruda...
Vzápätí vystrúha poklonu a odovzdá mi
pozdrav od teba, Jožo,
že si nezabudol a stále platí tvoje:
"Máme si spolu čo povedať."
Dve básne z jedného vrchu
DLHÝ POCIT JARI
Dnes 12. mája 2004 po prijatí tej správy
(bola SMS: Zomrel Ivan Laučík... )
hybaj na Suchý vrch a ešte vyššie až do hory,
vypľutý z firmy ako kôstka z úst,
až k drevenej ohrade výbehu pre kone,
v ruke mobil, nevediac čo s ním:
Aj keby som ho hodil o skalu,
správu v ňom nezničím.
Šibali chvostami, pásli sa, jeden sa mimovoľne
rozklusal, za hĺbkou doliny v diaľke predo mnou
vysoko v Kremnických vrchoch viseli zakvačené
naše Kordíky.
Všetko sa mi tu prihovára: Diera v mračnách
do čistého neba...
Jabloň obsypaná fialovými jablkami,
čo prezimovali - nie sú už dobré na nič, ale
nevedia spadnúť...
Uprostred zmiešaného lesa
(zelená! zelená! a každá iná!)
rozkvitnutá čerešňa...
Lupienky z čerešňových kvetov,
zhromaždené na brehu mláky
akoby ich tam vyvrhol s príbojom orkán
v krajine Liliputánov.
Je bezvetrie a všeobecný pokoj.
Možno, že u nás doma na druhej strane údolia
zavýja pes, ale pre veľkú diaľku ho nepočuť.
Jeden z tých živých tvorov v ohrade
sa približuje ku mne, až celkom ku mne,
hľadí mi do tváre veľkým okom a konsky mlčí.
V ruke mi znova ožil mobil, tentoraz zazvonil,
a povedal mi, že posledný viditeľný svet Ivana Laučíka
v hodine medzi psom a vlkom
predstavovali maturitné písomky.
Na trati ročných období tvora homo sapiens
je maturita vrcholiacou jarou.
Domino fórum píše o svetielku v tuneli
v krajine pod Tatrami.
Ja preostrujem na jar...
Mám dlhý pocit jari
z osamelého bežca
Ivana Laučíka.
ZASKLIEVANIE
Na Suchom vrchu, tom našom, inom, ale rovnakého mena,
myslím na Suchý vrch Ivana Laučíka a v mysli sa mi objavujú
jeho torzá, ktoré skladám do vlastnej mozaiky:
Na Suchom vrchu, kde je spánok vykúpením z prihlbokého ticha...
Je ticho zamrznutej rieky. Je zvnútra ožiarený strom.
Môj tieň už načiera do tône v záhyboch doliny Parichvost.
Čo tu narýchlo kvitne (lemované bielym prúžkom)
bude donekonečna zasklievané v priezračnosti žltosna
sírovožltého lišajníka Chrysothrix chlorina.
|
