na další stranu
Juraj Kuniak
AKO SME SA STALI KVETMI
Rúbanisko v zmiešanom lese, nízke malinčie,
sparno, bezvetrie, slnečné lúče, v nich my dvaja
a lopúchy, repík, čakanka, ľubovník, šalvia,
kostihoj, trezalka, nezábudka a ďalšie vône
a tvary a farby, zlievajúce sa do jednej pestrej skutočnosti.
Z ničoho nič na trochu vyvýšenom mieste terénu
stojatý vzduch rozvírilo trepotanie krídel,
všade okolo nás poletovali motýle,
nespočítateľné množstvo, akoby snežilo motýľmi,
obalilo nás mihotavé mračno.
Celkom ma to pomýlilo, nazdal som sa,
že sme sa ocitli vo virtuálnej realite,
všetky motýle boli rovnakého druhu,
vidlochvost feniklový, Papilio machaon,
akoby rozmnožený počítačovým programom.
Pamätal som si ho z detského kvarteta,
nikdy som ho nevidel naživo, a zrazu bol tu,
celé kráľovstvo vidlochvostov, v takej sile,
že by nás mohli uniesť, keby chceli, ale
oni nám len chceli niečo naznačiť.
Stratili sme reč a civeli na to hmýriace sa zjavenie,
Carl Linné ich opísal presne, sírovo žltá farba,
sieťovitá kresba s čiernym lemom, v ňom žlté
polmesiačiky, na zadných krídlach modravý poprašok,
čierne ostrohy a v ich blízkosti tehlovo červená škvrna.
Vôbec sa nechystali opustiť nás,
keď sme sa pohli, oni sa premiestňovali s nami,
neustále ich pribúdalo, akoby ich chrlil nejaký
tajomný bútľavý kmeň z útrob neznámeho
papilio-machaónskeho sveta.
Prejavovali sa ihravo, roztancovali
priestor okolo, zažiadala sa mi hudba
a bola hudba: najkrajšie lesné ticho,
aké si možno predstaviť, bolo v ňom počuť
motýlie krídla, ako sa zrážajú so vzduchom.
V tej chvíli som zabudol na našu človečinu,
všetky tie motýle sa predbiehali v snahe
dotknúť sa nás – moja žena má teóriu,
že možno nikdy nevideli ľudí
a mysleli si, že sme exotické kvety.
|
