Lucia Bizarretová

Lucia Bizarretová (*1989) – študuje žurnalistiku na FF UKF v Nitre, kde aj momentálne žije. Svoju tvorbu publikovala v českom magazíne pre súčasnú poéziu Psí víno, v internetovom denníku Britské listy a niekoľko jej básní vyšlo v preklade v poľskom mesačníku Odra. Má webovú stránku (http://luciab.xf.cz), na ktorej si môžete prečítať viac z jej tvorby. Počas leta 2011 založila elektronický literárny časopis iLeGaLiT (http://casopisilegalit.wordpress.com), ktorý sa snaží dávať priestor mladým a menej známym autorom.

NARODENINY

Všetci ti so zubatým úsmevom
predostierali najväčšie pičoviny sveta.
Ja som prišla na oslavu
bez želania, bez darčeka
a bez slov som rozpichala balóny, opľula torty,
rozdupala obložené chlebíčky, vyliala chľast…

Povedala si, že už ma nechceš vidieť…

Oslava skončila a tí, ktorí ti dali
zopár oteplených slov, lacnú bižutériu,
oblečenie zo sekáča a iný odpad,
si za rohom domu nakreslili tvoju postavičku,
aby do nej mohli triafať šípky,
rozštepovať rebrá a klebetne obtierať jazyk…

To, že ja som celú noc
úprimne spínala ruky k modlitbe za tvoje dobro,
si tiež nevidela…

Ale tak je to o neporovnateľný kus lepšie…

KONIEC

Klzká, ešte od mydla,
ponáraš sa mi až ku korienkom vlasov.
Dlho a intenzívne ťa z nich vyberám
- - -
Odchádzaš zabalená v osuške,
ladným krokom,
na parketách zostávajú tvoje akvarelové stopy
- - -
Viem, zajtra nás to čaká,
budeme trhať počmáraný zošit
- - -

DIEVČA S OHNIVÝMI VLASMI

Tesne nad zemou poletovali
drobné vločky kokaínu,
pehavé dievča s ohnivými vlasmi
ich dýchavične zbieralo
do prútenej kapsy.
Sval mykajúci nad okom, a
zároveň aj nad kútikmi štrkom
posypaných pier, rozťahoval vnútornosti.
Svetlo vytryskujúce na povrch
sa nedalo zastaviť. Možno umierala
spokojná a šťastná.
Po dvoch dňoch ju našli s tupým drôtom
v žile, ležiacu
uprostred zelenkastej mláky…

RETRO

Do kostola som sa nikdy nechodila modliť,
iba kradnúť cirkevné časopisy pre mládež.
Boli v nich perfektné príbehy, súťaže,
piesne s pátosom, také, čo nenatiahneš na lakeť.
V tých časoch som ich však nadmieru obľubovala.
Približne tak, ako teba
na začiatku neuzavretého kolobehu…

OBLÁ

Mám ti kresliť na mahagónový výkres
ako skalpel vyryl do priesvitnej kože píniu.
Rozkvitala, pokým myšlienky neprekonali
spontánny potrat a
konfety vytvorené dierkovačom
nedopadli šikmo na podlahu.
Dnes opäť nesplodíme
oblú báseň s chuťou pistácií,
iba napuchnutú nohu,
po ktorej prešla kolobežka…

NA BREHU

Každý piatok škrtíme čas
rozprávaním o živote,
o tom, že sme si mohli
adoptovať africké deti
a možno tým zachrániť
prepílený vzťah.
Iba úchytkom
na brehu
sledujeme pelikány
a je nám fajn,
lepšie než
kedykoľvek predtým.

CHARAKTER

Rozprávala v mužskom rode
a ešte aj s poľským prízvukom,
v tej chvíli sa mi to zdalo sexi.
Niečo sme spolu riešili,
krištáľové vzťahy, zvýšený tlak a podobne.
Rozchod bol bezbolestný.
Po mesiaci som ju stretla v Tescu,
kupovala rožky, chlieb, mlieko…
Vravím jej: Čau!
A ona mykla plecom. Odkráčala preč…
Dva dni na to mi telefonovala.
Vraj, zdochol jej pes, že je smutná.
Mala som chuť tresknúť slúchadlom,
ale ja mám aspoň určitý charakter.

V POLI

Z poľa veje opar konope
a tlmené vzdychy,
po chvíli odtiaľ vychádza muž,
za krátko aj žena,
oberajú zo seba steblá tráv
a vtačí trus.
Naivne si myslieť,
že v tomto scénickom výjave
bolo niečo viac než len trojminútový sex,
je ako dokresliť
najkrajšej žene sveta zopár pieh
na tvár a dúfať,
že tým sa uberie z jej pôvabu.

Výstava fotografií

Dúfala som, že ťa stretnem
na výstave fotografií o Afganistane,
že sa tam kdesi pomedzi ne budeš prechádzať
a tvoj úsmev prefarbí násilné zábery.
Rozprávala by som ti
ako som sa zmenila a že do čaju
si zásadne sypem soľ, lebo život
mám už aj tak dosť sladký.
Ktovie či by si mi uverila,
ale nestretla som ťa, preto neviem.
Napokon, je však fajn, že si tu nebola,
tvoju mierumilovnú povahu
by asi podpílila fotka, na ktorej
obesili dievčatko.

CESTA AUTOM

Krv si razí cestu po stehnách,
vytvára na nich priesvitné mapy,
zatiaľ čo jazyk plní funkciu
stierača na okno.
Sedíme v aute.
Za sklom, ktoré je
pokryté kvapkami mlieka,
míňa sa svet.
A hoc nám je spolu krásne,
zajtra si ťa nebudem pamätať.

ROZMARNÁ

Dusili ma tvoje dymové reči
a napriek tomu som nimi vypchávala vankúš.
Vravela si, že bezo mňa to nemá zmysel,
že budeš kýchať krv, ovoniavať kľučky
na verejných záchodoch,
že okolo úst sa ti vytvorí žltá pena,
ktorú budem musieť utierať
rukávom košele…

Prešlo niekoľko dní
a ty si začala bez ostychu
štekať moje meno
do cudzích okien.