literární časopis založený v roce 1964

Pavol Janík

STRACH ZO SVETLA

Moja žena sa bojí tmy. Aj ja som z nej mal v detstve strach. Dnes už temné ulice a zákutia nedokážu vo mne vyvolať úzkosť. Asi v tom zohralo nejakú úlohu obdobie, keď som sa v nočnom meste udomácnil a naháňal hrôzu iným. Ako ubiehali roky, zostali mi z tejto kapitoly života už len blednúce spomienky a prechádzky so psom. Už mi nič nevraveli hmlisté obrázky v pamäti. Stopy nekonečného a bezhlavého ponocovania sa kdesi strácali. To boli zábavné podujatia! Každý špás niečo stojí a tieto žarty veľmi veľa. Mne sa podarilo vyviaznuť bez úhony. Mnohí z nás nedopadli dobre. Neviem, kam sa podeli. Ani po nich nepátram. Jeden je vraj dakde v Afrike.
Mám svoje súkromie a som rád, že nik nepozná moju adresu. Tak je to lepšie. Niekomu by mohlo dačo zísť na um. Časy sú zlé a ľudia ešte horší. Naša Astra je milá Dalmatínka a nenechá na pokoji nijakú mačku v šírom okolí. Dvakrát denne ich prenasledujeme v priľahlom parku, potom chodievame pozdĺž hradieb a oblúkom sa vraciame domov. V psovi je zakopaný kľúč od večnosti. Bez neho je človek iba tulák, ktorý si namýšľa, že môže a vie všetko. Zvieratá sú pokornejšie, pretože poznajú budúcnosť. Sú s ňou zmierené.
Ženy nie. Stále niečo chcú. Napríklad odvrátiť veci, ktorým sa nedá vyhnúť. Nie je to rozumné, ale skúste im to vysvetliť. Inak majú určitý účel a ľudský rod by bez nich nepochybne zanikol. Možnože udržiavanie tohto neznesiteľného plemena je ich poslaním. Ktovie - to nevedia ani ony, hoci im zväčša nič neunikne. Oči majú všade, ešteže všeličo nechápu, aj keď to vidia na vlastné oči. V porovnaní so psami sú väčšmi sčítané a menej obozretné. O vernosti týchto tvorov sa nebudem zmieňovať. Nie je to pojem, pod ktorým si všetci predstavujeme to isté.
Moje životné družky sú najlepšie na svete, čo odporúčam každému. Tajomstvo tohto zázraku nosíme v sebe. Viac k tomu nemôžem povedať. Keď s jednou z nich vychádzam spoza rohu, na chvíľu zazriem balkón a na ňom svoju manželku. Veľmi sa o mňa bojí, a tak ma netrpezlivo vyzerá. Vždy jej krátko zamávam na znak, že sme v poriadku, ona mi odkýva a spokojne zájde dnu. Ja pokračujem v chôdzi, teda sa stratím z dohľadu v priehlbine chodníka lemujúceho strmú cestu.
Za tým rohom, spoza ktorého zakaždým vychádzam, na neveľkom asfaltovom priestranstve raz v nedeľu ráno - na takýto deň naozaj privčas - stálo auto. A v ňom sa traja muži zaujato zhovárali. Zahraničný voz, kožené bundy i samotné tváre mi boli povedomé. Rokovanie asi bolo vážne, pretože večer prišla správa ako blesk z čistého neba. Nezdaňované pouličné bankovníctvo - výnosné ako každé iné - sa dovtedy voľne a nepostihnuteľne pohybovalo na okraji zákona. Odrazu sa naň vzťahovala až osemročná sadzba. Uznáte, že to je dôvod na zamyslenie. Dohody sú predsa na to, aby sa plnili. Niečo zlyhalo. S dojatím som hľadel na vystrašený dorast. Nedali sa rušiť, čo bola neodpustiteľná chyba. Majú čo doháňať.
Ďalší priebeh udalostí sa dal predvídať, ale ja sa na rozdiel od manželky viem vyrovnať so svojím osudom. Nemohlo ma to vychýliť, a tak som ani neuvažoval o zmene obežnej dráhy. Ani oni nemali v úmysle urobiť niečo také. Presní ako hodinky, neprestajne tú istí, dvakrát denne, iba limuzíny sa menili ako v autosalóne. Ustavične som plynul povedľa nich ako vzduch. Nervozita zreteľne stúpala, objavili sa už aj priveľmi prepychové kone pod kapotou na môj vkus. Poznávacie značky - ľahké na zapamätanie - tiež zbytočne na seba pútali pozornosť. Už boli uložené v archíve pod mojou šiltovkou. Zopár nepríjemností ich naučí pracovať, ako sa patrí.
Raz sa to muselo stať. Jeden z nich sa obzrel - poznáte to, keď niekoho cítite za chrbtom. Vy ho vlastne vidíte, tretím zaniknutým okom, o ktoré sme prišli dávno pred narodením, ale ako vidno nie celkom. Práve tým neomylným zmyslom ma zbadal. Ľudská podstata totiž nemá nejakú prednú a zadnú stranu, tvár a chrbát sa priečia ľudskej prirodzenosti. Ešte raz sa otočil a vzápätí sa na mňa upieralo šesť prenikavých očí, ktoré sa nikdy nepozerajú na nič daromne. Rýchlo sklopili zrak, pohľady sa im na okamih stretli a všetko bolo jasné ako facka.
V prvom rade si nesmiete nahovárať, že uniknete údelu, potom už nemôžete tak veľa pokaziť a nezažijete toľko sklamaní. Skrátka, splnia sa vaše očakávania, potvrdia sa vám predtuchy a uskutočnia sny. Čo viac si možno želať? Išlo to presne podľa predpokladu. Na druhý deň boli parádne tátoše bez jazdcov. Stáli na svojich miestach a zívali prázdnotou. Zamával som manželke a zmizol z jej zorného poľa.
Na chodníku ponižšie som zazrel starého známeho. Náš človek, nedávno spravil ohromnú kariéru. Kyvadlo dejín ho z náruče nepriazne vynieslo priamo na výslnie. To sa nepošťastí každému. V domácom oblečení uprostred noci stál na ulici. Museli ho vytiahnuť rovno z postele. Už z diaľky ma srdečne zdravil, hoci ma zaiste ešte nemohol celkom vidieť. Bez otáľania sa so mnou pustil do neviazaného rozhovoru, akoby od nášho posledného stretnutia neuplynuli veky.
Bolo treba zistiť, čo viem, a tak som mu to uľahčil. Vyklopil som všetko - aj to, že hlavní akcionári pouličného bankovníctva prestali plniť dohody so svojimi námezdnými silami a vydali ich do pazúrov spravodlivosti, pretože sa im podarilo vytvoriť podmienky na lepšie a úplne legálne obchody. Zmätene na mňa hľadel a ešte raz sa ma spýtal, ako sa mám a či som zdravý. Potom poňho prišla čierna limuzína, napochytro sa ospravedlnil, rozlúčil a odplával zreferovať obsah nášho rozhovoru.
Manželka sa trocha strachovala, kde tak dlho trčím. Upokojil som ju tým, že sme tárali dve na tri s dávnym priateľom z mladosti. Ani ju veľmi nezaujímalo o čom.
V nasledujúci večer bolo priestranstvo pusté. Vyšiel som spoza rožného domu a ďalej som sa už nedostal. Posledné, čo som zreteľne videl, bolo čierne oko hlavne. Tlmený výstrel musel mať pekný zvuk, ale náboj bol rýchlejší, a tak som ho už poriadne nepočul. V diaľke sa črtal náš balkón. Tlak mi naposledy zdvihol ruku. Manželka mi s úľavou odkývla a zašla do bytu. Stratil som sa z dohľadu. Pes určite zaskučal a pneumatiky najnovšieho modelu Toyoty zaiste zapískali. Inak by to nebolo ono. Vtedy mi to už vlastne mohlo byť jedno, ale ja nie som z tých, čo hneď klesajú na duchu. Naopak, vzniesol som sa nad padajúce telo a v tomto povznesenom stave som ešte raz v duchu, teda sám v sebe, zamával svojim najbližším.
Netrápte sa kvôli tomu, slová totiž nie sú z tohto pominuteľného sveta, spôsobuje ich náhle svetlo, z ktorého v skutočnosti pochádza strach. Je to ako, keď vám odrazu svitne, keď znenazdajky na niečo prídete, keď vás vydesí nečakaný objav. Bludisko slov nás spája s východiskom a cieľom. Moja žena sa dodnes bojí tmy.