literární časopis založený v roce 1964

Ladislav Fabian

KEĎ

keď
exupéryho
striasli z neba

nejaký malý chlapec
skrýval jeho knižku
pod vankúš

nejaký iný blázon
si strčil husle pod bradu
a hral

inde muž
blúdi v hustej hmle
netuší
že je v kruhu

viem
včelí plást
hrá svoj sláčikový
kus

POVEDALA MI

povedala mi
milujem keď ráno
na štadióne niet ani nohy
a počuť len zvuk
mojich korčúľ

ja viem
občas počujem šuchot
vlastných krídel

OBČAS

občas
príde deň
keď aj spodné prádlo spieva
akoby viselo na šnúre
v chráme majstra pavla

NOC

noc vyšitá
navlieka tmu do očka
prvý krát nespala sama
opitá láskou tacká sa domov

chodník je vlastným telom
pošliapaný a tiahne sa
v chodidlách od päty
až po severku v malom voze

ČÍTAM

čítam ťa v otlačkoch na šálke
v zrnkách peľu ťa prenáša včela
v obrysoch skiel kráčaš

len mača v jarnom slnku
nájde zakotúľané klbko vlny
ktoré nemá druhý koniec

BEZ

bez
nárokov
bez
nás
bez
seba
bez
teba
bez
nádej
natieram
na chleba

DAJ SI

daj si pozor
svet je plný špiny
vraví mama

a oblieka mi bielu košeľu

NECHÁM

nechám neporiadok na stole
nedopitú šálku
troška z čokolády
ktorú ľúbiš
nechám
tu visieť pavúka
strop po ktorom
lezú nočné tiene
nechám tu trošku seba

aspoň toľko čo ti stačí
kým sa vrátim

VRHÁM SA

vrhám sa
ako nočný motýľ
do pouličnej lampy

padám polomŕtvy
na šedivý chodník
rozžiareného mesta

DUŠA

duša je tetiva
luku
vystrelí alebo
zadrží ruku

KRÁČALA

kráčala hore ulicou
a kričala
puste ma
v tomto vedre
nesiem celý svet

MALA

mala modrý smaragd
v oku
dieťa
ktoré porodila
zabalila
do handričiek

a zakopala na záhrade

TY

ty ktorý v tento okamih padáš ponad
vlastný bicykel
ty čo si nevybral zákrutu
a mizneš ponad okraj cesty
máš ešte šancu vstať

ale ty čo si oklamal
si sračka na celý život

KEĎ

keď si myslíš
že tebou začal veľký tresk
máš pravdu

čierny havran to
povedal líške

Z BABYLONSKEJ VEŽE

z babylonskej veže
vidím tvojho kráľa
tvoju dámu

najprv
padá pešiak
potom strelec stráca hlavu

kam to kráčam
otáčam sa k davu

ale ty
si zase niekde inde
pri zrkadle
v prednej izbe

FRAGMENT

fragment je ornamentom okamihu
preto trvá iba chvíľu

netušil som
že mračná majú nohy
chodia nimi po záhrade
po lese
po strechách domov
a nesú svoje bruchá
ponad naše hlavy

netušil som
že ich život je tak porovnateľný s našim

vyprší kým
sviečka dohorí v opustenom chráme

kým sa vymení jeden obraz
za druhý v starožitnom ráme

aj tak tri becherovky do skla dám si
aby som odolal plaču

posledná kravata si ho uviazala sama
vlastným podpisom
a odolala strachu

OBČAS

občas nájdem kamienok
a zasadím ho

aby som sa mal kam vrátiť

DIEVČA

dievča ktoré ťa minulo
už je v pasé

tak môžeš roky čakať
aby ťa minulo zase

ČIARY

čiary života
sú krátke
lebo všetky
sa pretínajú v dlani

NEVER

never ohňu
lebo zhasne

prameňu
často vyschne

ničomu
všetko je iba snom
ktorý v tebe plynie
omámený vôňou
orgovánu

DIEVČA STRETLO NEBO

dievča stretlo nebo
okamžite
pochopilo
že vystupuje z nej

SOM TU

som tu
pijem ťa
vysoko prehnutú
v neprestávajúcom daždi

strom o jablko ľahší
sa smeje vo vetre