na další stranu
Gabriel Németh
Biela pre Advent
BIELA PRE ADVENT
Z Betlehema vietor vanie.
Sneží, lebo to chcel Boh.
Sadáme si k štedrovečernému stolu.
Láska Krista sadá nám na pery,
s anjelskými krídlami Adventu.
Všetko je o láske, Vianoce sú blízko,
Vianoce sú už tu....,
Na ceste k trom kráľom,
sa z oblohy betlehemská hviezda vykloní.
Oči sa otvoria ako okná dokorán.
Na Vianoce nesmie byť nikto sám.
ČAKANIE NA SVETLO VEČNOSTI
Svieca na stole,
zlomená v tichu modlí sa,
za noci, ktoré nikdy nebolia.
Mlčí zem – mlčia pohoria.
I rieky stratili reč.
Vedia dobre,
ako je ďaleko k brehom.
Keď zachytíš spln mesiaca,
je čas splynúť s riekou,
ktorá nikdy nevysychá.
Mať v srdci chlieb
a iné omrvinky ....
A celý život šťastný byť.
Niesť svoj
prvý a posledný deň
a čakať s pokorou
na svoje rekviem.
Dívať sa Bohu do tváre.
Spasiť svet básňou,
ako sa len dá.
Pochopiť: večná je tma,
večné je slovo básnika.
VLAK DO VEČNOSTI
Deň vo svoje tisícej repríze.
V jedinom zábere
uhol pohľadu, ktorý mrazí.
Tak odchádzal
vo veľkom štýle
starý otec,
verný žene,
železničnej uniforme,
svojej nezabudnuteľnej cesnačke,
ktorú tak veľmi miloval.
Bol železničiar,
snažil sa pozerať,
jasným pohľadom na oblohu
a pravde vždy do očí.
Roztrieštená tma strácala jas,
vo vlastných stopách
ako zašlé spomienky.
Prekročil prah domu,
vošiel do izby
a zahlásil. – Vrátil som sa. –
Unavený z nočnej zmeny
si ľahol a spal.
Vstal až zvony oznámili
pravé poludnie.
Po dvanástej si sadol
pod starú jabloň
a fajčil fajku.
Presne na jednu z nej
vyhasol oheň
a viac sa jej nedotkol.
Starkej sa zaslzili oči.
Vedela, čo to znamená...,
Hľadel som mu dlho do očí,
videl som v nich modré vlaky
ako odchádzajú do neba.
***
Sedel sám v kupé,
náhlil sa do cieľovej stanice,
znamenajúcu raj pre všetkých.
Starý otec roky a roky
vyprevádzal vlaky.
Bol z tých, čo vedeli,
kto ho na akej stanici čaká.
Až na jeseň v roku 1981
odišiel navždy, kde ho čakal Boh,
s vystretými rukami do večnost
HRA NA VODU
Noc ako hrob
v papradí.
Hrajme
hru vadí – nevadí.
Chytám
tvoj pôvab do siete
ako rybár veľké ryby z jazera.
Mesiac sa na nás ako do zrkadla pozerá.
Nabíjam sa tebou
ako ty svoj mobil Nokia.
Si môj svet,
čo ma večne opíja.
Prežívam ho s tebou
stále viac a viac do pohody.
Je čas opýtať sa prejasnenej vody.
Prečo smädná je,
keď sa v tvojich očiach
ráno studňa zrkadlí?
VLASTNÁ JESEŇ RAZ PRÍDE
Rozpršali sa listy na stromoch,
Jeseň sa sychraví, až mám strach.
Tykáš si s búrkou, ktorá to všetko istí.
Už teraz sme na kolenách.
Mračná tiahnu do košiara.
Jej Pastier náš istotu vždy dá mi.
Minca cinkne na dno pohára,
s tajomstvom jesene pravej dámy.
Človek obvykle starne sám.
Tma stiahne z okna rolety.
Jeseň nosí v srdci Boží chrám,
na tejto ceste stojíme len ja a ty...
MILOVANIE V RAJI
/ priateľke D. /
Tma sa spúšťa za oknami
ako starý singel Rolling Stones.
Z hviezd prší soľ a iné nočné prelúdium.
Sme plní hriechu –
v srdci nám rastie strom.
Myslím na náš
včerajší raj v našej spálni.
Len vášňou, prosím, telo nerozpáľ mi.
Ten tvoj pôvab, ten poryv tela -
tvoje prsia ako mliečny bar.
... a muž, ktorý ženu miloval...
Dvaja ľudia, ktorí chcú niečo znamenať.
Dotknúť sa vlastného raja na zemi.
Prelomiť most cez dlane.
Dýchať jeden druhého.
Byť stále v obraze,
že bez lásky sa nedá žiť,
ako nemôže žiť nebo bez Boha,
ako ja nemôžem žiť bez teba.
NA HROBE BOLESŤ
Kvetom na hroboch
vypršal čas.
Zarástol mramor
jarnou trávou.
Boh vypustil slzu,
modliac sa za mŕtvych,
ktorým je smrť bližšia
ako vlastná košeľa.
Všetci zomierame na dlh.
Splácame vlastné slzy dažďu,
keď nám blízki
dávajú posledné zbohom.
Na konci každej cesty
končí svetlo,
chytené na krídlach anjelov,
pre let, ktorý večne trvá,
kým sa ráno
nezdvihne k oblohe,
kým noc znova
nerozpustí slzy v tiché jazerá,
za daň žiť s trpkosťou osudu,
pre kríž, pre bolesť.
|
