|
na další stranu
Gabriel Németh
OSUDNÉ STRETNUTIE
Každú chvíľu mala prísť.
Bol nedočkavý, vlastná koža mu bola v tejto horúčave akosi tesná. Lúče mu pražili tvár, až z neho tiekol pot. Je neskutočne horúco, pomyslel. Sú okamihy, čítané ako z veľkej knihy, ktoré jednoducho nevymyslíš. Je to život sám.
Mixovali sa v ňom zvláštne pocity, sám sa v nich nevyznal.
Stál a čakal. V ruke držal ružu. Predstavoval si tú chvíľu, keď sa ich pohľady stretnú, pretnú v pevný bod a dajú znamenie.
Aká vlastne bude? Otázka visela vo vzduchu ako bič. Dlane sa mu potili. To, čo cítil sa dá ťažko vypovedať. Trebalo to jednoducho, prežiť, precítiť. Máte na krku tridsaťpäťku a odrazu hľadíte vlastnému osudu do tváre. Tak veľa môže chlap stratiť, ale i získať.
Naozaj aká bude? Táto otázka mu nedala pokoja.
Pozrel sa na hodinky, bolo čosi pred pol desiatou.
Horúce ráno, ako vystrihnuté z dovolenkové katalógu. Takýto dusný, sparný deň ešte nezažil. Bol iba jún a už takéto horúčavy.
Rozopol si golier na košeli. Vravím, bolo príšerne dusno. Neznášal tieto horúčavy. Jeseň bolo obdobím, ktoré mal rád.
Miloval, keď sa rozplakala obloha, ulice príjemne rozvoniavali dažďom, zbožňoval túto jesennú odyseu, Felliniho filmy a čistý, ľudský cit, ktorý dokáže otriasť každým mužom.
Sám je toho príkladom.
Konečne. Vlak prišiel. Dvere sa otvorili a on ju zbadal.
Poznal ju síce z fotky, ktorú mu v liste poslala. Tri mesiace horúceho písania, až horeli poštárkine dlane, o tisíc korunovom kredite na týždeň, na mobile, ani nehovoriac. V listoch sa zdala tak krehká, zraniteľná, presne ako on. V láske nemal na ružiach ustlané. Jeho starý otec mu často vravieval.
– Ako si ustelieš, tak budeš spať. –
Mal pravdu, šťastie človeka závisi od neho samého, ako správne chytí svoj osud za pačesy. Vystúpila z vlaku.
Usmiala sa, mala zvláštny úsmev, pri ňom, akoby sa usmievali i jej oči modré, až ho chytil strach.
Bola krajšia ako na fotke.
Toľkokrát si predstavoval túto chvíľu, a teraz je tu. Hľadí jej do tváre, hovorí mu z duše. - Som tu, aby si bol šťastný. –
Srdce sa mu zatrepotalo, cítil, že stráca dych. Chyť sa šance, človeče! Miluj srdcom a budeš milovaný, pomyslel si a nespúšťal z nej oči. Podal jej ružu, vtisol jej bozk na pery a silno ju objal.
- Som Peter, povedal. –
Ani nevie, ale všetko, to napätie z neho opadlo. Slová sa z neho sypali ako soľ. Bol rád a neskutočne šťastný.
- Som Sabina. – Z jej úst viala nežnosť, krehkosť, ženskosť, samá
o sebe, o ktorej toľko sníval.
- Peter, objím ma ešte raz . –
V týchto slovách bolo povedané všetko. Potrebuje ho. Konečne. Tak predsa..., pomyslel si a neprestával na ňu hľadieť ako do zrkadla. Vracať sa celých deväť rokov do prázdneho jednoizbového bytu, kde ho vítajú holé steny, televízor, rádio, bolo viac než deprimujúce. Silno ju objal, sklonila mu hlavu na plece, vystrela ruku a ponúkla mu svoju dlaň. Bolo rozhodnuté.
Štastie prišlo v pravý čas.
Keď kráčali hore po schodoch a on otváral dvere do svojho bytu, akoby doň vpustil slnko, nové svetlo a navždy pochoval jeho vlastnú minulosť. Minulosť, tak vzdialenú a predsa tak blízku.
Chvíle strávené v nemocnici, tie nekonečne dlhé dni, kedy mu lekári nedávali najlepšie prognózy na zlepšenie zdravotného stavu. Akoby to bolo dnes, keď mu po jednom rozhovore v noci, keď nedokázal zaspať, primár povedal.
- Máte vysoko intelektuálnu chorobu. Môžete byť na seba hrdý, že Boh vás ňou obdaril. –
Túto vetu si zapamätal na celý život.
Pochopil ju až neskôr po rokoch. Vtedy si myslel, že primára pretrhne a jednu mu vrazí. Neskôr, keď zistil, že Škvorecký je primár, človek, ktorý každému pacientovi chce iba dobre, upustil od svojho pästiarskeho súboja. Aj tak by skončil v remeňoch priviazaný k posteli a to by bolo preňho ďalšie poníženie.
- Pán primár, ale od srdca povedzte, aké sú moje vízie do budúcna,
čo sa týka mojej choroby? –
Primár sa hlboko zamyslel, zložil z očí čierne okuliare a vážne povedal.
- Študujúc vašu diagnóza, aj s poznatkom, čo za detstvo ste mali, prichádzam jednoznačne k záveru. Potrebujete lásku. Veľa lásky.
Viem, je to pre vás ťažké, ak máte otca alkoholika a túžite po obyčajnom pohladení. Pritom dostávate pri jeho alkoholických exesoch iba bitku. Znie to ako z rozprávky od Pavla Dobšinského, ale vás zachráni jedine láska, buď otcovská, alebo krásna, čistá, partnerská láska. –
Peter sa zamyslel.
- Vďaka vám za úprimnosť, pán primár. –
- Viete, schizofrénia nie je chrípka. – dodal primár.
Otvoril dvere a naznačil, aby vošla.
Vošla nesmelo, pritom sa rozhliadala. Videl jej na očiach, že sa jej byt páči. Peter pustil nesmrteľný sľaďák od skupiny Scorpions.
Byt zaplavila príjemná melódia.
Všimla si, Peter je iný ako ostatní muži.
Začal rozprávať o poézii s takou láskou, s takým zápalom, až sa zdalo, že sa pre poéziu narodil. O poézii rozprával, akoby pre ňu žil a dýchal zároveň.
Potom podišiel bližšie k regálu a ukázal je svoj debut Večerné ruže pod oknami. Začítala sa do nostalgických veršov, bolo z nich cítiť veľkú neskutočnú samotu.
Prisadol si k nej bližšie, silno ju objal, pritúlil sa k nej a spýtal sa.
- Túžiš, potom, po čom ja? –
S neodolateľným šarmom prikývla. Rozumel jej viac než dosť.
Pozrel sa jej do očí, čímsi ho priťahovala, ani sám nevedel čím.
Bola ako magnet, opantala ho jej krása, neskutočná krása. Zablúdil pod jej tričko a túžobne zavzlykal.
V to poludnie sa milovali, akoby im išlo o život.
Do milovania vložili všetko: nehu, vášeň, horúce dotyky, ktoré zbližovali. Keď im srdcia vytriezveli a on ju v Evinom ruchu objímal, bozkajúc po tvári, tíško povedala.
- Som šťastná, chcem v dobrom i zlom stáť po tvojom boku! –
- Milujem ťa, Sabina! – Na viac sa nezmohol.
V tej chvíli pochopil, našiel to, čo tak dávno hľadal.
Spomenul si na primára Škvoreckého a jeho slová.
- Vás vylieči iba láska. -
Pozrel sa na Sabinu. Cítil sa ako v rozprávke. I ruža vo váze akoby pochopila. Rozkvitla na dotyk a leto spálila na popol.
Stačilo tak málo, iba veriť na zázrak.
BABENKIN RUŽENEC
Stojí uprostred izby pri jej posteli, pozrie sa na svätý obraz, ktorý ako varovné memento visí na stene.
Je to obraz Krista sediaceho na kameni.
Oblohou svieti mesiac ako Božie znamenie. Z výšky nebies,
sediaci na kameni Kristus hľadí na svoju zem. Okolo neho sa pasú baránky. Pozerá s pokorou na svet, ktorý stvoril Boh. Zvláštne, obraz v ňom evokuje spomienky na jeho prastarú mamu, ktorá kedysi darovala svojej dcére tento obraz, aby do domu priniesol lásku a Boží pokoj.
Teraz leží v posteli, na viečka jej sadá zamatový večer, v izbe je neskutočné ticho. Nesmierne bolí, až pichá pod rebrami.
V spomienkach si predstaví prastarú mamu na dvore, ako načiera do vedier vodu. Často k nej chodieval. Vojsť do jej domu bolo, akoby človek vošiel do rozprávky. Ešte raz sa pozrie na obraz, nevie od neho odtrhnúť oči.
Je to zvláštny pocit, vibruje v ňom ako oheň, ktorý nikdy neuhasíš. V izbe na nočnom stolíku stojí lampa, jej svetlo sa zarezáva do šera a tyká si s bolesťou.
Ak Boh je druhý Fellini, túto scénu zrežíroval fantasticky. Zoviera mu hruď, srdce mu búši ako zvon. Pozrie sa na ňu,
slza mu vypadne z oka, na viac sa nezmôže. Starká otvorí oči, nadýchne sa a spýta sa.
- Zomriem však, synu? - Namiesto odpovede jej chytí dlaň,
je tak krehká, popritom plná vrások. Predstaví si jej ťažký život ako kríž. - Máme ťa všetci radi, Neodchádzaš, si tu, –
Petrova stará mama sa na vnuka naposledy pozrie, nadýchne sa. V tom nádychu je povedané všetko. Oči jej zmeravejú, ústa je zmĺknu naveky. Odchádza.
Privrie jej oči, ruženec, ktorý drží v ruke, položí na bibliu a pomodlí sa za je večný pokoj. Strhne sa. Ktosi klope. Prechádza chodbou, otvoriť dvere. Stojí v nich jeho mama.
- Doniesla som našej starkej večeru, –
Bolestne odpovie.
- Odobrala sa do večnosti. Pred chvíľou zomrela, -
Nikdy nevidel svoju mamu tak plakať. Tú búrku v jej očiach si navždy zapamatá.
V daždi ju vyprevádzajú na jej poslednej ceste.
Je február, mrazivý, daždivý február. Fúka ostrý vietor,
oprie som sa o neho ako vlastnú bolesť, utrie si tvár od kvapiek, a pripomenie si starý, slovenský film Odchádzam v daždi.
Aké zvláštne, presne, ako jeho starká.
Zástup pozostalých kráča pomaly so sklonenou hlavou, s pocitom, že každý odchod bolí. Cesta sa zdá neskutočne dlhá. Keď vchádzajú do smútočného domu, starká leží vystretá v truhle, stačí jediný pohľad a oči všetkých sa rozpršia ako nebo.
Starkú vynášajú a kňaz začína smútočný obrad.
Jeho bratranec odchod starej mamy nesie ťažko. Chveje sa ako vietor v korunách stromov, ani jedno oko neostáva suché. Bratranec plače, trhá mu hruď. Peter pristúpi k nemu bližšie.
- Ondro, neplač! I táto bolesť prebolí, –
- Viem, – odpovie mu, – Mal som ju veľmi rád, –
Keď sa po piatich rokoch Ondrovi narodí syn, prídu sa pozrieť na mladú rodinku, na stole pri svätom obrázku leží babenkin ruženec. Ondro chytí svojho prvorodeného syna na ruky.
- To je babenkin ruženec, Renátka by ma bez neho nechcela, -
Vysvetľuje a pozrie sa na svoju manželku.
Osudový ruženec. Ondrík v náručí svojho otca veselo džavoce. Syn zrodený z lásky, pomyslí si Peter a pozrie sa na bratranca.
Kríž a láska, rub a líc osudu na konci, ktorého vždy číha smrť. Tomuto rozumejú iba on s bratrancom. A ruženec, ležiaci pri svätom obrázku Krista, ktorý sa z kríža na všetko pozerá.
|
