na další stranu
Gabriel Németh
Srdce na kľúč a iné básne
OBRAZ
Jar nesie sa akordmi v korunách,
poludnie plaší párik vtákov.
Dohral starý, dobrý Bach,
lesom znie smaragdový spev nákov.
V zákutiach počuť slávika,
šum lístia praská – chvejú sa stromy.
Srdce ranným svetlom zabliká,
napnutý na strunách – hlas huslí sa lomí.
Všade prítomnosť lesného orchestra,
starý dub oprel sa o krídlo klavíra.
Obloha v sviežich farbách pestrá,
na bielu zimu iba spomína.
BÁSEŇ NA OBRAZOM
Obloha sa jarí v blankyte,
ruže dávno zaspali vo váze.
Slová sú v srdci ukryté,
vlastné stopy v obraze.
Pravá jar z rúk básnika
s farbami dúhy nad obrazom.
Čosi sa nové rodí, zaniká...,
mení farby, náhle, na povel razom.
Zima dávno vyprala si perie,
vie, je čas odísť potichučky.
Jar si iba právom berie,
to tajomstvo zhrdzavenej kľučky.
ČEREŠŇOVÉ LETO NA KRÍDLACH
Ráno chytá motýle do pavúčích sieti,
je ticho, akoby sekerou uťal kat.
Leto k brehom nenápadne letí.
Pýtaš sa ma. Už po koľkýkrát?
Letu sa lýtka zapália vždy z mája,
májovky kvitnú v tvojej blúzke.
Oberačka ako z pravého raja,
i stromom sú sady akosi úzke.
Šrdcia široké sú láskou ako chlieb.
Cesty ďaleké, tak blízke.
Schvaľuješ k tebe každý môj vpád,
keď nesiem ti sfúknuté leto v miske.
SEPTEMBROVÝ DÁŽĎ
V každej chvíli jesene
si dážď a jeho kvapky
ako večný talizman
v srdci nesieme.
Kvapky zmočia našu tvár,
dnešný dážď je Boží milodar.
Zem vyprahnutá smädom
vyprahnuté pery má.
Stromy, dvíhajúce
vlastné koruny k nebu,
túžia z Božích dlaní piť.
Jesenná obloha si
na kvapkách riadne zgustla.
Prší jedna báseň, škoda hovoriť.
SVITANIE
Dve básne – jeden kríž.
Oči odviate vetrom.
Spomienka horkne na perách,
práve ožíva.
Bolesť na jeden kríž
strašne pálivá.
Dve básne jeden kríž.
Svet plný lásky,
ktorý bolí
bez akýchkoľvek klišé.
Sediac za stolom zrána ktosi píše.
Dve básne - jeden kríž.
Modlitba zložená do dvoch dlaní,
nepokoj v duši na svitaní.
Dve dlane - jeden kríž.
JESENNÁ MOMENTKA
/ spomienka na mladosť,
na časy minulé..., /
Dážď vyliaty z vlastných brehov,
na parapete okna
kvapka kvapku vraždí,
Náš svet som ja,
a tvoje večné odchádzanie v daždi.
Vonku sa perlí známy obraz:
Sychravá jeseň zametá svoju poštu.
Búrka rozčesáva
vetru medené vlasy,
blesk za oknami jej silu istí.
Posledné mávnutie.
Večné zbohom.
A v srdci navždy zabudnuté listy.
OBRAZY NA KRAJINOU
Zem sa v stratenú Atlantídu vlieva.
Kristus vchádza do Kyjeva.
Na inom konci starý Jeruzalem
oplakáva svojich synov.
Svedomie ako hrob prázdne.
Smrť dýcha z každej strany.
Boh ruky spína.
Plače stará, dobrá Ukrajina.
A slovo sa stáva slovom v básni –
modlitbou v srdci za nás, za všetkých.
Muž z kríža ako slzu v oku
stráži všetkých vo svojom košiari.
Deň vlní sa v žírny klas.
Rieky strácajú naveky svoje brehy.
Slnko sklonené je k svojmu zenitu.
A z každého kríža tečie krv.
ODKAZ PRE UKRAJINU
Dohára voda v studni na dva kroky k ránu.
Aktivovaný deň sa spúšťa dolu k brehom,
prívalom divokých vôd pre báseň, pre slovo,
v ktorom brieždia sa ruky básnika.
Každý súboj vyhráva sa básňou sýtou ako chlieb.
Iba rozdať sa do posledného krajca, mať vietor v očiach.
Rieka verí, že studňa má právo na svoj smäd,
keď verí v tiché rána s vôňou kvetov čerešní za oknami.
Sú však vody, nepreklenie ich sila ani žiadna moc.
Iba ak to pravé slovo v básni, ktoré večne žije ako skvost.
Odpúšťa každú vinu Herodesov, keď stmieva sa
pri každom kríži za synov, za dcéry, za národ.
KEĎ PLAČE HORA
Zachytiť slovo v daný okamih,
len tak postaviť sa do okna
a napísať báseň.
Zladiť vlastné stopy so životom,
v ktorom kráča poézia.
Mať vietor vo vlasoch,
v očiach dážď a pravé slzy .
Občas táto
chvíľa zvláštne bolí.
A báseň ako smaragd
rozplače i hory.
Tak vstáva
z ubolených nôh ráno,
nesie pieseň
plnú kvapiek dažďa
ako jeseň spomienky.
Keď rúbe sa strom,
zem ťažko dýcha .
Myslím na stromy holé
do posledného hriechu.
Dnes dali priestor
ranným hviezdam pod oknami
a nechali sfúknuť báseň na plameň.
|
