|
na další stranu
Gabriel Németh
Valentínské blues
ROZPRÁVKA /S TEBOU O TEBE/
Boh ma skúša,
vysloviť tvoje meno
do vankúša.
Oprieť sa o sen,
o náš kríž.
Noc je plytká voda
ako vlastné svedomie.
Hviezdy ti konečne
zosadli na pery,
a nemusím byť pritom Exupéry,
aby mi každý uveril,
že život s tebou,
je jedna veľká rozprávka.
V OKAMIHOCH TICHA
Srdce bije na dotyk,
akoby zastal čas,
len vietor sa oprel
do chlapských dlaní,
s pocitom,
že láska je slovo,
a slovo je láska.
Boh medzi nami.
V tom, v srdci zhasne búrka
do kvapiek nášho príbehu.
Viem, naše túžby už
dávno zhasli v povetrí.
Prosím ťa, drahá, zhasni!
Slovo vždy poéziu zavetrí.
Jeho čaro ostane navždy v básni,
veď, ty, to sama dobre
už teraz vieš......,
VEČER U NÁS DVOCH
Prejdem tvoj úsmev
cez rovník
na dvoch kolesách,
a objavím novú Ameriku.
Slepej pravde
prinavrátim Krista z kríža,
vyslovím slovo počaté z Márii ,
a pochopím jediné,
dávno sú nám
dané všetky cesty
k vlastnému šťastiu,
tam a späť, ku krížu,
kde plače
i posledné steblo trávy
ako dieťa.
Z nehy a túžby vyzlieka sa tma,
milovať ťa,
znamená náš
vlastný svet z rozprávky.
Si moja Popoluška v sexi džínach,
za kuchynským drezom,
preváraš vodu ako spomienky.
Veríš, že každá minca,
má svoj rub a líc.
Som si istý,
každá rozprávka si nájde
svojho princa.......,
keď sa na mňa slastne ako cukor,
v akcii, so zľavou usmeješ.
A JA STÁLE HRÁM.
Je ráno podľa
Beethovenovej partitúry.
Otvorím deň
s husľovým kľúčom v srdci,
len tebe hrám.
Trištvrťové sú tvoje oči,
poznám ich večné tajomstvá,
majú svoj tajný kód,
ktorý poznám iba ja.
Ráno sa na krištáľ rozbíja tma,
svitá medzi oknami.
Ty vchádzaš ku mne
nahá po špičkách,
po klávesoch beží čierny kôň.
A ja stále hrám.
Ráno /s tebou a predsa bez teba/
/ponorený do básnickej samoty/
Ako prst v tráve, keď práve,
jar triešti svoje smaragdy....,
sú naše sny zviazané do kytíc.
Priznám sa,
je to zvláštny pocit ,
keď sa poézia stáva anjelom na krídlach.
V tichu sa rodí spomienka...,
Báseň prebudená na papieri,
a moja samota ponorená ticha.
Srdce iba ako semafor zabliká,
ospalé ráno zakotví vo svojom prístave.
So šálkou kávy myslím na teba,
a ostávam verný pri káve.
Láska až za hrob
/priateľke Deniske/
Minúty tak zvláštne pretekajú
medzi našimi dlaňami,
ako náhliaca sa rieka medzi splašenými brehmi.
Návraty bez rozlúčok?
Prosím ťa, veď tie sú už dávno za nami.
Chvejúc sa ako struny na husliach,
až srdce trhá, vlastnú hruď rozpína.
Nedeľné zvony bijú nadoraz -
slovom hotová druhá Hirošima.
A potom posledný ťah na šachovnici,
kde padne i posledná veža,
hlavne, že dnešná noc bola,
je, vždy bude, naša, svieža .
Patríš iba mne,
ako včera, ako vtedy,
ako tisícráz, ako teraz, v tejto chvíli,
ako naveky, neustále, navždy,
ako bubnujúce kvapky na parapete okna,
v štýle Jimmyho Hendrixa,
ako premoknuté kvapky v daždi,
ako obyčajné ľudské šťastie,
pre bolesť, pre lásku, na jeden kríž.
|
