na další stranu
Gabriel Németh
SRDCE NA KĽÚČ
/básnická zbierka/
Láska, tá býva žičlivá,
poslednú košeľu by vyzliekla.
Rada svoj pokoj dá a stavia nebo na zlosť pekla.
William Blake / 1757 – 1827 /
Venujem dvom ženám, dôležitým v mojom živote :
mojej matke a priateľke Denise, za to, že sú mi veľkou
oporou v živote, keď to potrebujem.
autor
OBRAZ
Jar nesie sa akordmi v korunách,
poludnie plaší párik vtákov.
Dohral starý, dobrý Bach,
lesom znie smaragdový spev nákov.
V zákutiach počuť slávika,
šum lístia praská – chvejú sa stromy.
Srdce ranným svetlom zabliká,
napnutý na strunách – hlas huslí sa lomí.
Cítiť prítomnosť lesného orchestra,
starý dub sa oprel o krídlo klavíra.
Obloha v sviežich farbách pestrá,
na bielu zimu iba spomína.
SEPTEMBROVÝ DÁŽĎ
V každej chvíli jesene,
ten zvláštny pocit :
si dážď a jeho kvapky
ako večný talizman
v srdci nesieme.
Kvapky, ktoré zmočia našu tvár,
dnešný dážď je Boží milodar.
Zem vyprahnutá smädom
vyprahnuté pery má.
Stromy, dvíhajúce
vlastné koruny nebu,
túžia z Božích dlaní piť.
Jesenná obloha si
na kvapkách riadne zgustla.
Prší jedna báseň, škoda hovoriť.
SVITANIE
Dve básne – jeden kríž.
Oči odviate vetrom.
Spomienka horkne na perách,
práve ožíva.
Bolesť na jeden kríž
strašne pálivá.
Dve básne jeden kríž.
Svet plný lásky,
ktorí bolí
bez akýchkoľvek klišé.
Sediac za stolom zrána ktosi píše.
Dve básne - jeden kríž.
Modlitba zložená do dvoch dlaní,
nepokoj v duši na svitaní.
Dve dlane - jeden kríž.
JESENNÁ MOMENTKA
/ spomienka na mladosť,
na časy minulé..., /
Dážď sa vylieva z vlastný brehov,
na parapete okna kvapka kvapku vraždí,
Náš svet som ja,
a tvoje večné odchádzanie v daždi.
Vonku sa perlí známy obraz:
jeseň zametá svoju poštu.
Búrka sa búri, povstáva,
blesk za oknami jej moc istí.
Posledné mávnutie.
Večné zbohom.
A v srdci navždy zabudnuté listy.
OBRAZY NA KRAJINOU
Zem sa v stratenú Atlantídu vlieva.
Kristus vchádza do Sarajeva.
Na inom konci starý Jeruzalem
oplakáva svojich synov.
Svedomie ako hrob prázdne.
Moc Herodesa navôkol vládne.
Smrť dýcha z každej strany. Boh ruky spína.
Plače stará, dobrá Ukrajina.
A slovo sa stáva slovom v básni –
modlitbou v srdci za nás, za všetkých.
Muž z kríža
ako slzu v oku stráži všetkých nás.
Deň vlní sa v žírny klas,
ktorý chlieb rodí.
Rieky strácajú naveky svoje brehy.
Slnko, kráčajúc k súmraku sklonené je k zemi.
Pri kríži za každého syna stmieva sa.
NA DVE DLANE JEDEN DYCH
Noc sa
vykrojila ako anjel z tmy.
Jeseň hrá Osudovú
ako starý, dobrý Beethoven.
Stromy zložia sa v modlitbu,
modlia sa za lásku, zrodenú z kríža,
osvietenú slovom,
ktoré bolo na začiatku
a bude i na konci.
Bohu večná sláva!
Najvyšší nehrá
s osudom vabank.
Iba miluje a večne dáva.
PLAČ
Kvety na jar potrebujú slzy,
ako soľ potrebuje chlieb,
ako nebo potrebuje svojho Boha.
Polnočné svetlo
hviezdy rozlúsknu ako hrach
a sfúkne tmu na plameň.
I kvety na jar dokážu plakať,
zlomí sa v nich priama podstata,
srdce sa napne ako slák,
a husle zložené do strún
stratia navždy spev javora.
Drevo zavzlyká
ako živá voda v studni,
pochová všetky
svoje spomienky na kameň.
V izbe plačú kvety vo váze -
sú im bližšie vlastné slzy
ako rodiaca sa jar.
ZVONY NAD KOSTOLOM
Zvony v nedeľu rozprávajú
Zvláštnym dialektom Boha.
Dopoludnie ostrí sa vánok
nedozretého leta.
Ukrojíš si z vlastného srdca
ako z mäkkého chleba
a rozdáš sa do poslednej omrvinky.
Zvony znejú nad kostolom.
Nedeľné nebo spovedá sa Bohu.
Zvony nad kostolom,
každý z nich ináč hlaholí.
Nedeľa sa so zvonmi rozpráva -
zvláštna je to rozprava.
Zvony nad kostolom v nedeľu dnes.
Korí sa im lúka, korí sa im hora,
na Božiu slávu toho Najvyššieho.
Skláňajú sa im i ľudia
v Božom chráme,
keď kladú svoje srdce na oltár.
Zvony nad kostolom krásne zvonia dnes.
NÁŠ PASTIER
bdie v košiari nad nami.
Na oblohe mračná stáda.
Je iba jediná pravda.
Tma sklonená k súmraku.
Unavená je rieka,
cítim jej ubolené ramená.
Nič neostane nepotrestané,
nič neostane bez mena.
Je jediná pravda Pastiera.
Strážené stádo ovečiek v košiari.
Orgován zaspal,
už dávno spí v chotári.
Náš Pastier stále stráži.
Stále bdie.
TMA – CESTA K BOLESTI
Ku kvetom vedie
cesta z broskyňových sadov
k slzám cez rany.
Láska, ten chlieb na stole,
ktorý krváca a občas raní.
Svetlo, patriace tajomstvu k súmraku,
a k noci hviezdy a ich inotaje......
Láska večná je ako Boh.
Bolesť - večná tma je.
NOC BEZ TEBA
Obesený mesiac bez perspektívy.
Obloha vykradnutá myšlienkami na teba,
všetko rozdýcham ako nedopísaný papier.
Pole pod oknami je ľadový zrkadlom.
Zima hrá po vločkách svoj známy scenár,
nie som v živote herec – na nič sa nehrám.
Obzriem sa pred seba, na stole
cintorín špakov – samá pahreba.
Z cigarety odklepnem posledný verš.
Všetko sa so mnou zmieta,
dopíšem báseň a zhasnem ako cigareta.
BÁSNICKÁ
Biela zima
s vločkami na každý deň.
Tma v očiach ako tajomstvo na prídel.
Sú okamihy – ako z múdrej knihy,
život je jeden veľký bestseller
Vonku padá imelo,
len tak, lebo Bohu sa tak zachcelo.
Nebo premenené
na vianočný stôl a iné impresie.
Zima ostrá je
ako žiletky značky Wilkinson.
Čas všetky ryby z riek sčerí,
mrazivá zima čupí pri prameni.
Spomienky vybielil dávno čas.
A vonku ďalej padá imelo,
len tak, lebo Bohu sa tak zachcelo.
PRAVDA Z KRÍŽA
Vypovedané slovo Krista.
Posledný výkrik matky Márie.
Cesta na Golgotu viac než istá.
Dozneli všetky jarné árie.
Nad nebom krúži vták,
nebo je cintorín tichých duší.
Nik pravde Božej neverí,
Boh všetky cesty ruší.
Nerodia sa viac rána tiché,
iba z diaľky silný vietor vanie.
Naša viera zomiera v pýche
a láska navždy dýcha z kríža .
NOC SO SCHELINGEROM
Je noc, keď plačú starí rockeri,
myslím na Schelingera,
na jeho večnú vieru v rock.
Chlap má právo znežnieť na princa,
veriť, že holuby svet stojí na krídlach.
Veriť holubom. Veriť na návrat.
DEŇ ŤAŽKÝ AKO Z OLOVA
Bez energie,
ako môj starý mobil Nokia,
vypínam sa zo siete dnešných starostí
a hlavou zabáram sa do perín.
Vlastným snom vždy uverím.
Dnes bol ťažký deň ako olova.
Iba mesiac, ten pútnik
medzi hviezdami
pláva cez modré Benátky.
V hlave mám malý trezor
na veľké sny, ktoré vždy dosnívam.
Ráno sa vylížem z vlastných rán.
Bol ťažký deň ako z olova.
SRDCE NA KĽÚČ
Natiahnem svoje srdce na kľúč ako hraciu skrinku
Som rád že hrá
Ručičky na hodinkách rozbehli sa na dlhé trate
Je päť minút pred dvanástou
dostatok času rozkrojiť tmu na svetlo
Vložiť do svojich dlaní slovo ako chlieb
A byť vždy v rovnováhe s časom - s prvými vráskami
Zhasnúť posledné svetlo v okne
uveriť pravde že prišiel čas zostarnúť
Do vlasov padá prvá inovať
Vrásky na tvári dozrievajú ako vlastná jeseň pod oknami
To je to umenie žiť prijať
to čo má prísť a to čo len príde
Iba natiahnem svoje srdce
na kľúč ako hraciu skrinku
Som rád že stále hrá.....,
NESMRTEĽNÉ YESTERDAY
Poludnie zovrelo ako voda na kávu.
Sedím a spomínam
na rok tisíc deväťsto osemdesiat,
Keď zastrelili Lennona.
Napnutý ako struna na gitare
prijal som túto správu
a pýtal sa Boha.
Kde je Tvoja spravodlivosť?
On iba chytil do ruky gitaru
a zaspieval do noci
nesmrteľné Yesterday.
BÁSEŇ O ĽUDSKOM TEPLE V SRDCI
Betlehemské svetlo
v očiach narodeného Krista.
Vianočná koleda –
večné posolstvo pre všetkých.
Moje pery schúlené na tvojich.
A cesta k viere neustále istá.
Deň plný
snehu s obrazom
mozaiky padajúcich
vločiek za oknami.
Cesta medzi
ružami spálených na popol .
A čosi medzi nami.
Láska , vychádzajúca z Nazaretu,
z večnej kolísky Betlehema,
tá neskutočná láska
ako chlieb – pre básnikov večná téma.
V srdci večný zvon spieva.
RÁNO S KÁVOU V RUKE
V reálnom čase,
presne o šiestej ráno,
keď piesok sa prelieva
v presýpacích hodinách
ako horúca Sahara,
čo si vo mne
ako svieca dohára.
Môj úsmev ponorí sa do ticha,
v nemom súzvuku
vlastné srdce ako semafor zabliká.
Slovo sa stane
domov na rukách básnika,
zachveje sa ako struny na husliach,
a ruže v záhrade rozpíšu
svoj krvavý testament.
Ráno ako diamant zakotví
vo svojom prístave,
myslím často na teba,
a so šálkou v ruke
ostávam ďalej verný pri káve.
LIST PRE TEBA
/ priateľke D. /
napísané
po prebratí z bezvedomia
v nemocnici:
Dravé vody.
Príliv. Odliv Atlantiku....,
Večné rozlúčky a návraty.
Vidím slzy v tvojom oku,
niet čas na romantiku,
s bolesťou v srdci bez nároku.
Osud človeka
ťažký je ako príval vôd.
Raz všetko pochopíš.
Prečo existujú cesty,
z ktorých sú možné návraty.
Sú sny, sú nenaplnené túžby mať rád,
na rukách zoschli krvavé kvapky mora,
cítiť krutý chlad. Siréna sedí pri brehu,
kde plače more ako dieťa.
Dávno dospelý, vyzutý z detských topánok,
priznávam , neviem sám, či to je iba sen.
Verím, že mi ho zoslal sám pán Andersen.
Noc spúšťa svoje rekviem,
v tichu sa modlím,
a za návrat k tebe Bohu ďakujem.
JESENNÉ RENDEZVOUS
Jeseň za oknami
sa usadila ako pena na káve.
Zahniezdená v korunách stromov
holá bez jediného listu,
tajomná a vždy záhadná.
Prichádza s dažďovými kvapkami
ako nevítaný hosť,
nesie sa prúdom vetra,
po oblohe cez mračná.
Je vždy tu, ako vždy....,
neskutočne zázračná.
S ňou november uzimený, sychravý,
dávam si cukor do kávy.
V uliciach zračia sa kaluže vody,
s nimi jeseň a jej priateľ dážď do pohody.
Letmým bozkom ju osuší.
A večer?
Pozve ju do reštaurácie na suši.
Jeseň za oknami
sa usadila ako pena na káve.
SAMOTA
Moju pravdu ani vták
nad oblohou neodvanie.
Roztiahne iba krídla
na svojej púti
a oddá sa svojmu letu.
Boľavá až po hrob,
je samota –
tak zvláštne chutí.....,
ako slnko, zapadajúce
z básne na papier ,
v zátoke pána Hemingwaya,
od východu po západ,
za horizont slova tejto básne,
pre každého rovnako.
CESTY
Zahniezdené svetlo očiach,
z oblohy stúpa sivý, ťažký dym.
Zabudnutá je vôňa kvetov na úbočiach,
cesta hmlistá vedie k nim.
Od srdca k tvojim dlaniam cesty vedú,
zvony zvonia na poplach.
Môj zrak tvoje oči zvedú,
viac nebudeš vedieť, čo je strach.
Sú cesty, ktoré neustále bolia,
poznajú slzy v oku, v srdci tichý žiaľ .
Unavené sú v nás nedozierne polia,
vedú k ránam, ktoré vietor rozčesal.
VEČER U NÁS DOMA
/ priateľke D. /
Prejdem
tvoj úsmev cez rovník,
na dvoch kolesách objavím
našu stratenú Ameriku.
Naše osudy sú nám dané
k vlastnému šťastiu tam a späť,
tma vyzlieka
sa z nočných impresii.
Si moja Popoluška
v sexi džínsach,
za kuchynským drezom,
preváraš vodu ako spomienky.
Veríš, že každá rozprávka
má svojho princa,
keď sa na teba
len tak usmejem.
ROZPRÁVKA S TEBOU O TEBE
Boh ma skúša,
vysloviť tvoje meno
do vankúša.
Oprieť sa o nás,
o dávny sen, o náš kríž.
Hviezdy ti zosadli na pery.
Nemusím byť pritom Exupéry,
aby mi každý uveril,
že život s tebou je rozprávka
na každý deň.
V TICHU NOVEMBROVEJ PIETY
/ pamiatke starej mamy /
Srdce bije ako zvon,
akoby zastal čas
a vietor sa oprel do chlapských dlaní.
Láska je slovo. Slovo je láska.
A Boh medzi nami.
Všetko je jedno nekonečno.
Medzi zemou a večnými snami.
Nebo plné kvapiek zrkadlí sa v čase,
prší z očí dušičkový dážď,
na hroboch plačú chryzantémy.
Nad každým hrobom
bdie novembrová slza v oku.
A jediný, spravodlivý Boh nad nami.
ROZLÚČKA S DOMOVOM
Domov sú ruky,
na ktorých znesiem i Kristovo nebo,
stratím tak dávno stratené.
Domov je dlaň matky,
v srdci syna zložený na plameň,
keď hľadím na svet cez otcove okuliare.
Sú túžby zlomené krídlami
a pár slov na rozlúčku,
keď sa človek lúči s domovom,
kde toľké roky žil.
SYNOVSKÁ SPOVEĎ
/ mame /
Do dlaní vložila si mi moje detstvo,
na chvíľu zastal čas,
z hviezd sa rozpršala soľ.
Ruže zhoreli na mesačný prach,
ostali tvoje prázdne ruky a bôľ.
A naše smútky.
Pamätáš?
Noci chladné, mrazivé,
ulice tiché,
zamknuté našimi ranami.
Za oknami dodnes bubnuje dážď,
otvorené srdce na pol dlane pre syna máš,
a nesieš jeho kríž,
kríž za nás, za všetkých.
Vo vlasoch ti zosadla jeseň,
tvoje vrásky prekryl čas,
a v očiach ti svieti nebo,
s úsmevom na perách. Lebo....,
....,prišiel deň......,
A za všetko
krásne ti, mama, ďakujem,
za tvoje ruky plné chleba,
za všetky jeho omrvinky,
za naše slnko pod oknami,
za tvoju pevnú dlaň
a za prvé jarné konvalinky.
|
