|
na další stranu
Gabriel Németh
Srdce na kľúč
/výber z najnovšej poézie/
Jiří Anderle: Variace na téma Fra Angelica „Ponižování Krista“
1999 akryl na plátně, 180 x 150 cm
KEĎ ZASTRELILI LENNONA
Poludnie zovrelo ako svedomie na kávu.
Sedím a spomínam,
na rok tisíc deväťstvo osemdesiat,
keď zastrelili Lennona.
Napnutý ako struna na gitare,
prijal som túto správu
a pýtal sa Boha,
kde je jeho spravodlivosť?
On iba chytil do ruky gitaru
a zaspieval do noci
nesmrteľné Yesterday.
NOC BEZ TEBA
Obesený mesiac bez perspektívy.
Obloha vykradnutá myšlienkami na teba.
Všetko rozdýcham ako nedopísaný papier.
Srdce mám z toho na mraky.
Pole pod oknami je ľadovým zrkadlom,
na ktorom zasadá havraní snem.
Sedím za stolom, obzriem sa pred seba,
na stole popolník špakov – samá pahreba.
Z cigarety odklepnem posledný verš.
Všetko sa so mnou zmieta,
dopíšem báseň a zhasnem ako cigareta.
DEŇ VEĽKÝ AKO AMERIKA
Sny vystrihnuté
ako z bulvárnej tlače.
Ráno medzi riadkami
a deň čítaný ako bestseller.
Úsmev značky Colgate,
na vlastnom účte sekera,
vždy milovať ťa na úver.
Na ostrie noža,
leto brúsi svoje drahé kamene.
Ostatné je pasé. Večné zatmenie.
So žehličkou v ruke
žehlím si svoje hriechy
a myslím na teba.
Mraky tiahnu
s vetrom cez Waterloo,
ten vždy ostrovanie.
So žehličkou v ruke –
to večné cestovanie.
A deň veľký ako Amerika.
SRDCE NA KĽÚČ
Natiahnem svoje
srdce na kľúč ako hraciu skrinku,
som rád, že stále hrá.
Ručičky na hodinkách rozbehli
svoj olympijský maratón.
Je päť minút pred dvanástou,
dostatok času
rozkrojiť tmu na svetlo,
vložiť do svojich dlaní
slovo ako chlieb,
byť vždy v symbióze času
s prvými vráskami.
Zhasnúť posledné svetlo v okne,
uveriť pravde,
že prišiel čas zostarnúť.
Do vlasov padá prvá inovať,
vrásky na tvári
dozrievajú ako vlastná jeseň pod oknami.
To je to umenie žiť,
prijať to, čo má prísť a to, čo iba príde.
Iba natiahnem svoje srdce na kľúč
ako hraciu skrinku.
Som rád, že stále hrá…
VOŇAVÉ RÁNO
/ priateľke D./
Ráno s vôňou ruží na stole,
ktoré si odo mňa dostala.
Červené lupene, zakvitnuté do krvi,
prší z nich šťastie
ako jarný dážď.
Chvíle /s tebou bez teba /,
na dve dlane,
jeden dych.
Láska je viera v srdci,
rozdať sa
do poslednej omrvinky -
moje oči, prilepené na tvojich,
a ruže, ktoré zrána odkvitli,
akurát do dvoch dlaní osudu,
ktorý je pre nás dvoch ako stvorený.
POCTA SCHELINGEROVI
Je noc, keď plačú starí rockeri,
preberám nočné svetlo ako hrach
a myslím na Schelingera,
na jeho večnú vieru v rock.
Chlap má právo znežnieť na princa,
veriť, že holubí svet,
vždy stojí na krídlach.
Rocková pravda sa nikdy nezapiera,
keď zranené nebo hrá Schelingera.
Verí holubom. Verí vždy na návrat.
VOŇA MAMY
/ venujem mame /
Nebo je ako prestretý obrus.
Hniezdime doma za stolom
ako vtáci so zloženými krídlami.
Čas obeda je tu práve,
mama nám na stôl kladie taniere.
Jej ruky zvráskaveli ,
dotkol sa ich čas.
Za oknami dýcha daždivá jeseň,
prežiť ten okamih ešte raz.
To detstvo, beztarostné s mamou,
a predsa v srdci boľavé.
Ostali zo všetkého
prázdne dlane a vôňa po káve.
Človek dozrie ako jesenná réva,
na všetky prehry, víťazstvá vlastné –
a musí z domu ísť.
Sadnúť si za stôl,
zakotviť v inom prístave,
tá vôňa však zostáva,
tá vôňa po mame.
Stratená existencia
Prierezom bdejúceho oka,
ktorý nazvime zapadajúceho slnko,
preniká posledný lúč.
Stmieva sa. Za šera svietim si
s perom na báseň.
Za oknami sneh,
podobajúci sa
na striebristé mince.
Chladí ich vlastné bohatstvo.
Byť bohatý o múdrosť,
že kráčať na ceste bez kníh,
je cestou dostratená.
Na polici driemu knihy,
nik ich nechytí do rúk, nepohladí.
Zažltli už dávno stránky kníh,
na dve dlane jeden dych.
Iba večer so slučkou na krku,
visí ako pravý obesenec na strome
a nemo hľadí do okien.
Pusto a prázdno je všade.
Keď si hodiny vpravý čas
potykajú časom,
ktosi predsa len vojde.
Má múdrosť v očiach,
ruky, plné požičaných kníh.
Položí ich na stôl a spýta sa.
- Pane, kniha prežije?
NOČNÝ DIALÓG S BOHOM
Kedysi môj starý otec ako desaťročný
chodil miništrovať.
Jeho syn, môj otec sa chodí občas spíjať
neskutočnou nespravodlivosťou
tohto sveta do krčmy.
A ja, jeho syn, nepijem vôbec....,
ba možno...., každý večer o takomto čase,
opíjam sa poéziou modernej doby,
ktorú nikto nezastaví,
neukrižuje naveky
ako Herodes kedysi Krista.
Veď moderná poézia,
je nový prúd, nová doba,
ktorá je pre tento svet ako stvorená.
Odpusť, Pane, poniektorým veriacim
s krížikom na krku, že nechodia do kostola!
Bolí ich, že sama cirkev
Tvoju vieru nakazila vírusom.
Ale za to vždy nosia svojho Boha v srdci
a modlia sa, Pane, za Tvoje dlane,
mäkké ako každodenný chlieb.
Ďakujú za Tvoju Božiu vieru a lásku v nás,
ktorá je nekonečná ako nebo nad nami.
A my ostávame navždy Tvoje ovečky
a ty náš Pastier, ktorý nad všetkými bdie.
Noc pomaly bledne, svitá do rána.
Vypnem sa zo siete
a zahľadím sa na oblohu
Nebo je samá báseň osebe.
Vďaka Ti Pane, že na každej našej ceste
stoja Tvoje kríže, na ceste plnej kamením.
Osud je raz taký, no nič na tom nemením.
Je krásny s poéziou pre všetkých
a mojim večným údelom.
|
