literární časopis založený v roce 1964

Gabriel Németh

DOMOV NA RUKÁCH

Sedím sám v kupé a premýšľam.
Je pol štvrtej , popoludnie, kedy sa pravidelne vraciam domov týmto spojom.
Každé tri týždne cestujem tam a späť, domov na víkend. Na túto trasu Bratislava – Košice, Košice – Bratislava si pomaly zvykám a som rád, keď už v piatok po škole sedím v Tatrane a môžem si cestu vychutnávať. Rád sa vraciam k rodičom, mám jedine ich, nikoho viac.

Súrodencov nemám a na škole a internáte mám kamarátov, že by som ich mohol spočítať na jednej ruke. Vždy som sa rád vracal do rodných Košíc, k rodičom, k svojim blízkym . Sediac za oknom sledujem kvapky, ako stekajú jedna po druhej po skle a ticho, nebadane padajú na koľajnice. Aké zvláštne, pripadajú mi ako priamky vlastného osudu, ktoré sa pretnú a nájdu raz svoj pevný bod.
Zahľadím sa cez okno, vlak sa práve rozbieha. Sedím sám, hľadiac na daždivú jeseň plnú kvapiek a premýšľam. Vraciam sa, idem domov, napriek tomu neviem, či som spravil dobre,
že som nasadol na vlak a cestujem domov. Mohol ostať na internáte, prečkať víkend a v pondelok rozbehnúť svoj bežný, školský týždeň, ktorý ma čakal .
Otec.., zamyslím sa, akoby som bol rád keby....,
Chytím do ruky zbierku básní. - Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.. - v mysli mi rezonujú slová, ktoré chytajú za srdce. Mám rád poéziu, upokojuje ma. Zvlášť poéziu Miroslava Válka. Domov sú ruky....., čítam verše tohto výnimočného básnika.
Nečakane ma vyrušia ďalší cestujúci, ktorí si ku mne prisadnú. Postaršia žena si sadne vedľa mňa, má miestenku číslo 45, oproti nej si sadne mladý muž. Môže mať tak sedemnásť, hneď však vidieť, že to medzi nimi neklape. Odrazu sa postaršia žena prihovorí k chlapcovi.
- Lacko, nemyslí si, že, keď sa takto budeš správať, že budeme hrdí na teba, ako na syna. Kroť sa, lebo dopadneš zle! –
Mladíka skoro zodvihne zo stoličky, upriami svoj zrak na ženu. Kypí v ňom zlosť, potvrdilo sa, je to vzťah matka verzus syn, ktorí si príliš nerozumejú.
- Neser ma, mami, a nezavadzaj! -
Vstáva, dvere sa za ním zavrú a už ho nie je.
V tom si spomeniem na mama. Je to najlepšia mama, aká len môže existovať, starostlivá, chápavá, vždy stojí pri mne v dobrom i zlom. Mám ju rád, trápi ma však vzťah s otcom, s ktorým sa príliš nepohodnem, sme rovnakej povahy a tvrdohlaví na to, aby sme si rozumeli.
Napriek tomu mám svojho otca rád.
Matka chlapca sa cíti nepríjemne, mrzí ju, ako sa jej syn zachoval. Tvárim sa inkognito, akoby sa ma celá záležitosť netýkala a ďalej pozerám cez okno. Pomaly vchádzame do Trnavy, do kupé nastúpi manželský pár, muž a žena, tá sústavne rozpráva čosi mužovi, riadi ho a neustále komanduje. Je zreteľné muž je pod papučou.
Cesta ubieha pomaly, cestujúci vystupujú a nastupujú a každý prežíva svoj vlastný príbeh.
Sme kdesi pri Ružomberku, dvere sa otvoria a do kupé vstupuje krásna slečna, blondína, žena na pohľadanie, ako sa patrí. Je mi blízka, odkiaľ ju poznám, poznal som kedysi dievča s podobnými očami, zamyslím sa....., veď je to Romana, moja prvá tajná láska zo základnej školy. Naberiem odvahu a prihovorím sa jej. – Romana, si to ty?- Usmeje sa na mňa.
- Spoznávaš ma? – Púšťame sa do rozhovoru a vždy si máme čo povedať.


Odrazu sa stratia všetky starosti, problémy hodím za hlavu a venujem sa Romane. Tajné školské časy, prvá cigareta na školskom dvore, prvé lásky na lyžiarskom. Smejeme sa a spomíname. Nakoniec rozhovor musíme prerušiť, Romana pomaly vystupuje. Lúčime sa, prehodíme pár slov a na rozlúčku jej nechávam svoje číslo. Sľubuje, že mi určite zavolá. Som rád a veľmi šťastný.

Už príchodom do Košíc sa mi zlepšuje nálada. Som konečne doma.
Vystúpim z vlaku, naši ma už čakajú pred stanicou, nastúpim do auta a odchádzame. Dokonca i otec je rád, že som prišiel, vidieť to na ňom, usmieva sa. A mama? Tá sa nevie, čo má od radosti robiť. Hľadí na mňa ako do zrkadla, zachytím jej pohľad.
- Som tak rada, že si prišiel domov . – teší sa.
- A ja som rád. – súhlasne poviem.

Prekročím prah domu, môj svet je iný, krajší zároveň. Som konečne doma. S rodičmi sa najem. Vyhladol som som, cesta bola únavná a málo času na jedlo. Otec sedí pri stole, naberie mi polievky a povie. – Guľášová. Varil som ju pre teba. – Je skvelý kuchár a človek až na niektoré nedostatky, ktoré by na sebe mohol odstrániť, aby sme fungovali ako normálna a šťastná rodina.
Keď sa najeme dlho sa rozprávame, čo nového v škole, na internáte, čo nové sa stalo doma. Som tak rád, tak predsa sa pohli sa ľady, uvedomil, že má jediného syna, pre ktorého
má zmysel žiť.
Mama si ľahne, je už uťahaná, má toho veľa, práca, domácnosť, je to na ňu priveľa.
A my dvaja s otcom sa dlho rozprávame, nikdy som sa tak dobre necítil, naplňuje ma neskutočne dobrý pocit na srdci, že konečne si s otcom rozumiem. Dočkal som . Otec je milý, iný, zhovorčivejší, načiahne sa na naberačku a spýta sa ma.
- Nabrať ti ? Polievky je dostatok . –
- Môžeš . – poviem mu a vidím na otcovi ako je na seba hrdý a šťastný, že sme spolu a rozprávame sa. Pochopil, že ho mám rád a on má pre koho žiť.
A potom dlho spomíname na starkých, najmä na starkého, ktorý mal veľmi rád polievky. Jeho raňajky bola dobrá, zápražková polievka. Takú vedela robiť iba naša starká. Starý otec bol železničiar, miloval svoju práca a nás vnukov, najviac však lipol na mne, na najstaršom vnukovi. Otec spomína na detstvo a ja počúvam, nachádzame si jeden k druhému cestu a to ma nesmierne teší. Asi mu chýbam, tým, že som viacej na internáte, nie doma, cíti prázdnotu, syna nemá doma. Až nakoniec rozhodnem. - Otec, poďme spať. –

V posteli rozmýšľam a premietam si rozhovor s otcom.
Od samého šťastia nedokážem zaspať. Pozerám cez okno na oblohu. Mesiac je v splne, visí na oblohe a nazerá mi do izby. Vie o mne hádam všetko. Až nakoniec zatváram oči, chytá ma už únava. Teším sa na ráno, keď si môžem vychutnať fantasticky pocit domova, že som doma, medzi svojou rodinou.

Ráno je perfektné, priam fantastické.
Vstávam a som plný dojmov. Rodičia mi už chýbali, ako aj priatelia. Vojdem do kuchyne, narežem si chlieb, natriem si ho so syrom a k tomu si dám paradajky. Pustím si k tomu rádio.
Hrajú môj obľúbený Queen, Freddieho Mercuryho.


Sedím za stolom, nikto nie je doma, mama je v práci, otec musel niekde odísť. Vychutnávam si raňajky, ktoré chutia božsky. Pri pohľade na hodinky si uvedomím, otec dlho neprichádza, viem, kde je. Keď dlho nie je doma, je v krčme.
Prečo? Pýtam sa sám seba. Prečo? Prídem domov a on takto....,
Vôbec sa nezmenil, je rovnaký, taký ako bol. Alkohol je mu prednejší ako rodina. Tu sa naše cesty rozchádzajú. Nechápem ho. Je mi z toho všetkého na nič. Najradšej by som sa pobral a vrátil späť do Bratislavy.

Umyjem riad, taniere, cítim samotu, tak neskutočnú, boľavú samotu. Chytím do ruky pero a píše, musím sa vypísať vlastnou bolesťou, ktorá na mňa dolieha. Prečo otec, prečo?
Okolo jedenástej ako na zavolanie práve prichádza. Už vo dverách vidím koľko bije, je spitý ako čík, ledva stojí na nohách. Vstúpi do bytu a stojí, akoby ani o sebe nevedel, potom sa spamätáva, už je opäť vo svojom živle .
A rozkričí sa na mňa. – Tak, čo mladý, prišiel si domov.? –
- Otec, prečo to robíš? –
- Musel som osláviť príchod svojho syna domov. – ospravedlňuje sa mi.
Pozerám na neho. Hnevám sa.
Najradšej by som ho prepichol očami, ja prídem domov a on sa spije ako sviňa.
Nenávidím ho a práve preto to medzi nami nefunguje, preto si nikdy nebudeme rozumieť. Tak veľmi ma to bolí. - A mater máš kde. Navarila vôbec ? – opýta sa ma.
Stúpne mi tlak, otec začína robiť cirkus, ako to má vo zvyku, zničil mi detstvo a ani teraz nemám pokoj a kľud, keď prídem domov z internátu.
- A ty si robil čo? Ožral si sa ako obvykle. – skríknem na neho.
- Ty mi budeš, zasran, čosi vyčítať? – otec na mňa zreve, otočí sa a strelí mi facku až sa mi na trhne pera a padám na zem. Nenávidím ho! Nenávidím. Vstanem , utriem si krv a vbehnem do svojej izby. Zavriem na seba dvere. Chcem byť sám.
Pomaly sa upokojujem, premietam si svoje detstvo, na ktoré by som najradšej zabudol. Vyberiem z kufra zbierku básní Miroslava Válka. V jeho veršoch nachádzam akési vnútorné vyrovnanie. Čítam a zabúdam na svoju bolesť. Listujem v zbierke básní a nachádzam v nej svoj vytúžený prístav pokoja. Chvejem sa, trasie sa mi ruka.
Začítam sa sa do mojej najobľúbenejšej básne. - Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. -
V tej chvíli mi hrdlo zovrie bolesť. A rozplačem sa.

ZARÚBANÁ POVIEDKA

Za oknami plače les.
Na jeseň stromy zomierajú postojačky, náhlia sa za svojou smrťou a veria krížom popri ceste, ktorá vedie k domu. Vracia sa. Hora ho vyhnala, tak ako nebo vyháňa mračná na pašu. Nebo je košiar jedného Pastiera a tisícich hviezd.
Zostane stáť pred domom, obzrie sa za seba, zachveje sa ako lístie v jeseni, ktorá čaká na svoju šancu, skloniť sa s pokorou pred ním a poďakovať mu.
Cesta domov bola viac - menej zarúbaná ako jeho život.
Ján, je drevorubač, toto remeslo s ostrosťou sekerou, je ťažké, ale krásne. Zrána vchádzate do hory ako do rozprávky, ako do sna, z ktorého sa nechcete prebudiť.
Hora sa dvíha nad oblohou a spovedá sa Bohu.
Jánovi už vzala dvoch synov, oboch drevorubačov. Boli mladí ako les a predsa nedošli tam, kde chceli, k ceste, kde niet krížov, nestihli vystrieť ruky pre svoj vzlet, zahniezdiť a založiť si rodinu a obdarovať Jána vnúčatami. Je už starý, na staré kolená nemá nikoho, iba horu.
Tá šumí spevom vetra do ticha, ktoré bolí a prosí o odpustenie. Odpustil už dávno.
Vojde do domu. Zapáli kahanec, potom hodí do krbu pár polien a zohrieva sa.
Ostali iba spomienky a tichá, zabudnutá hora, ktorá sa dnes s ním lúči. Nadišiel čas, zložiť sekeru a ďalej niesť svoj údel ku krížom, kde odpočívajú naveky jeho synovia.
Vietor sa zloží v korunách stromov ako opustený vták so zloženými krídlami a hora hučí.
Stromy sa rúbu a ľudia ďalej zomierajú.

TADEÁŠKO

Dvíhajúca sa jeseň ako žiletky, brúsi svoj čas na hrane.
Pozrie san a hodinky, je presne pol tretej, pravé popoludnie, keď sa chlapi oprú o vietor a skosení dažďom veria vlastným spomienkam. Veria kvapkám jeseni, na pol ceste za šťastím.
Za oknami tancuje jeseň s kvapkami. Akoby sa nebo utrhlo z kríža. Prší neustále.
Už toho mal dosť. Muselo sa to stať. Len na jedno nevedel zodpovedať.
Prečo?
Keď odchádzala, bol nahnevaný. Vie, kričal, ako zmyslov zbavený.
Ale prečo? Prečo? Prečo? Zas je neustále otázky.
Šimon je muž v zrelom veku, tiahne mu na štyridsať, je to vek, keď chlapi chytnú druhý dych,
chcú žiť srdcom pre toho druhého a milovať ako zamlada. Žije ako druh s Luciou, je od neho mladšia o dvanásť rokov, no je skúšaná životom ako remeň.
Búrka stíchne, čosi stíchne aj v Šimonovi.
Lucia je výnimočná žena, váži si ju a má ju rád. Vníma ten zvláštny pokoj na srdci, dážď za oknami už stíchol, kvapky na parapet zmyl čas a spomienky.
Uvedomil si jedno, vždy je čas na život, na život, čas na lásku.
Práve vošla do izby .
- Netráp sa , mama to tak nemyslela. – prihovorí sa mu.
- Mama ma nikdy nevpustí do svojho srdca. –
- Veď práve, sme šťastní a ona…., - zasekne sa.
- Tadeáško ešte spí? – spýta sa.
- Spí, ale netráp sa! –rezonuje v ňom jej konštatovanie.
- Netráp sa! – Ale ako sa netrápiť? Ako?
Zatvorí okno, schladilo sa.
Šimon dobre vie, že jeho mama je zo starej školy. Jej otázky mu už lezia krkom. Prečo nie sú manželia? Prečo je to u nich tak a nie onak? Prečo ten veľký veľký vekový rozdiel medzi nimi A prečo práve taká žena, veď Tadeáško nikdy nebude jeho syn. Nikdy! A stale dookola ako kolotoč.
Prečo, Prečo?
Lebo medveď, mama.
Pochopila. Vyhodil ju vlastný syn. Tadeáško takéto rodinné výstupy nezniesol .
Utiahol sa do izby a veľmi sa trápil. Komu vlastne patrí, Pýtal sa sám seba?
- Nikdy to nebude tvoj syn. – pílilo mu uši .
Stačilo male citové vykoľajenie a mohlo to kedy koľvek prísť, mohol dostať epileptický záchvat. Tadeáš bral všetko veľmi emocionálne. Vtedy ho Šimon chytil za ruku, pohladil ho a povedal. – Si navždy náš, náš macík. –
Bolesť prelína jeho šťastie. Nedá sa prelomiť tieto brehy a navždy spojiť rodinné mosty. Rozmýšľa, či je vôbec šťastný. Nakoniec prišlo to, čoho sa najviac obávali , nadránom okolo piatej dostal záchvat, nikdy take čosi Šimon nevidel, jeho nevlastný syn sa skrúcal ako paragraf, penilo mu z úst a bol hotová živá mrtvola, meravý, že sa s nim nedalo pohnúť.


- Zavolám našim. Malý potrebuje pomoc, čím skôr. Niet inej možnosti. –
Zodvihne telefon a vytáča číslo. Na druhej linke sa ozve jeho otec.
- Čo je, Šimon, stalo sa niečo? –
- Drobec dostal epileptický záchvat. Súrne potrebujeme pomoc. –
- Rozumiem. Som okamžite pri vás. – a zloží

Pri pohľade na schody ako Šimon ho na rukách vynáša, pochopí, jej syn žije pre rodinu. Nebude im brániť v ich vzťahu. Teraz už vie, vieľmi Lucii ublížila. Trapi ju to. V aute mlčí, neprehovorí ani slovo, mlčí ako hrob. Tadeáškovi v nemocnici pichnú injekciu a krče prestávajú, lekári sú v maximálnej pohotovosti. Všetci chcú iba jerdno, aby mu bolo lepšie. Ten dojme aj ošetrujúceho lekára, keď vystrie ruku a povie.
- Mami, mami, som iba tvoj. Iba tvoj. –

Keď sa vracajú z nemocnice náhle prehovorí.
– Mami, nesieme svoj kríž, ale sme šťastní. – Pozrie sa synovi do tváre, chytí ho za ruku a povie. – Dávam vám svoje požehnanie. Buďte šťastní. –
Matkine slová zaniknú v diaľke v ostrom speve vetra. Iba Lucia a Šimon a poznajú ich význam, hodnotu a jeseň ktorá vychádza tichému ránu oproti , kliesniac si cestu k stromom, popri ulici, priam na sídlisko. Tam, kdesi začína nový život, hoci s krížom o to väčšou láskou na pleciach.