|
na další stranu
Gabriel Németh
NOČNÁ NÁVŠTEVA
Je noc zahľadená do seba.
Mesiac na oblohe rozmieňa tmu na drobné, zapriahnutý do oblakov, sa zahniezdi medzi hviezdy a čaká na svoju šancu doplávať za horizont, kde schúlené slnko k zemi ráno opäť vyjde a dá zmysel novému dňu.
Miluje noci za splnu mesiaca, majú svoje čaro . Vtedy akosi nedokáže spať. Vraví sa, že za nespavosťou stojí spln mesiaca. A vôbec, má rád mesačné noci, je to jeho vlastný svet , akoby z rozprávky, ponorený do tisícich svetiel, ktorý mu nikto nevezme.
Vychádza z postele do kuchyne, spraví si škoricový čaj a sadá si k stolu.
A ešte čosi. V takýto čas píše, z noci na ráno sa stáva básnikom, ba čo viac spisovateľom. Nesie svoje posolstvo k ľuďom a čaká, ako ten mesiac za oknami.
V ten letný čas, sa noc náhle rozkrojí na svetlo. Hotový námet na román. Napíše pár stránok, dá si čaj, pozrie sa na hodinky, je už pol druhej v noci, pravý čas, keď noc dozrieva na svoje tajomstvo.
Za oknami veje letný, príjemný vietor, prebúdza sa v ňom čosi tajomné, nedokáže vstať od stola, a ísť len tak spať, veď táto mesačná noc ma svoj pôvab a moc. Nebo sa nečakane zachveje ako struny na husliach, vietor zosilnie , naduje svoje líca, a ukazuje, aký je silný, zákerný vetroplach. Hviezdy bičuje ako v ringu, je jeden z tých, čo za každú cenu chce byť víťazom a chce ukázať kto vlastne je.
K tomu sa pridá dážď, kvapky, padajúce na parapet okna, sa stávajú na tieto chvíle jeho príjemným spoločníkom. Je zvláštne písať za takýchto tajomných okolností, keď počasie vonku besnie ako starý bernardín, a vy sa stávate súčasťou tohto scenára, ktorý píše život sám. Je vďačný za tieto okamihy s perom v ruke.
Keď dopíše, chce vstať, ktosi zvoní. Teraz o takomto čase? Premýšľa. Kto to môže byť? Prichádza k dverám, romantika sa odrazu mení na strach v srdci. Niečo mu napriek tomu čosi navráva, aby otvoril. Keď sa tak stane, vo dverách, sa objaví anjel s bielymi krídlami, hľadí na neho dlho, potom sa stratí z dohľadu. V tom sa spoza dverí ukáže stará mama.
Je to prízrak, skutočnosť, či sen ?
Stará mama mu zomrela pred rokmi. Jej úsmev mu je tak známy a tak hreje.
Odrazu sa ho starká spýta. - Môžem vojsť? –
- Samozrejme. – Ani nedýcha . Byt sa rozžiari, akoby prišli Vianoce. Starká si sadne, hľadí na neho s takou láskou, ako keď ju navštevoval a hľadel je úprimne do zvráskavených očí.
- A to ma neponúkneš ani čajom? – opýta sa ho.
Sústavne sa vypytuje. – A doma je všetko v poriadku? –
- Áno. – odpovie. Otázky z jej strany sa sypú ako soľ. – A čo starký. Ako sa má? –
- Je mu smutno za vami. – odpovie. Je tak rád, za takúto nečakanú nočnú návštevu.
Chcem dať svojej babenke cukor do čaju, keď sa z ničoho nič z kuchyne vytratí a celým bytom znie - Prišiel jeho čas. Prišiel jeho čas. –
Ráno je starký pri raňajkách iný, smutný, príliš ustarostený. Keď sa všetci najeme, vchádza do obývačky a pozerá fotky z rodinného albumu. Hľadí na fotky, prezerá najmä tie, na ktorých je stará mama.
Starký sa mu akosi nepozdáva. V obývačke, kde sa prehrabáva medzi fotografiami, je ticho ako tma v hrobe. – Prišiel starkého čas. – povie mame. Tá nechápe o čom hovorí, on však vie veľmi dobre svoje.
Keď príde čas obeda starký pri stole spomína na starkú, aká bola skvelá kuchárka a žena. Oči sa mu zaslzia.- Chýba mi veľmi. – zlomene povie. A rozplače sa.
Utešuje ho, že všetko bude ako predtým, ale jedno tuší. Jeho čas prišiel.
Večer si rodina líha unavená, starký si už ľahol skôr, a teraz spí bezstarostne s úsmevom na tvári. Keď z izby ráno dlho neprichádza ,ide sa na neho pozrieť.
Vychádza s kamennou tvárou celý vystrašený.
Povie všetkým. - Starký zaspal naveky. Prišiel jeho čas. –
Spomenie si na mesačnú noc a starenkinu nočnú návštevu. Teraz už vie, keď noc nesie na rukách svoje tajomstvo, prichádza pravý čas lúčiť sa.
Tajomstvo so slzami v očiach medzi hrobmi, ktoré vždy bolí ako kríž.
|
