|
na další stranu
Gabriel Németh
Mlčanie v básni
S / TEBOU BEZ TEBA /
Skrotená búrka v srdci,
slová pršia ako dážď.
Kvapka po kvapke sa jeseň
pravým obrazom stáva.
Ukrojený čas zastretý so spomienkou na teba.
Večer dýcha z plných pľúc.
Vraciaš sa tou istou cestou
odo mňa ako kedysi.
Unavená rieka pod oknami skladá
účty tomuto svetu,
je zlý a tak dávno po záruke.
Čas uteká medzi prstami.
Nikdy viac ho nedobehneš.
Aktivovaná tma reštartuje pouličné lampy,
aktivuje svetlo a myslí
na staručkého Edisona.
Noc plná hriechu vždy patrila iba nám.
Príliš si uvedomím,
vlastná krv sa vo mne búri,
Raz sa všetko stratí ako dym....
DEJINY ČLOVEKA
1.
Akoby čas zotrel prach z mihalníc,
otvoril oko na pohľad.
Tak sa chlapi pozerajú do vlastnej minulosti.
2.
Na tŕpke detstvo ako starý orech pri dome,
ktorý už nevládze bojovať proti vetru.
3.
Na dlaň ženy,
na jej tvár,
na vlastné ambície.
4.
Na priestor v čase, keď na pol ceste,
vidí biele steny,
mužov v bielych plášťov - všetko biele.
5.
Na návrat rodných miest,
kde ho blízki čakajú.
6.
Dejiny človeka sa opakujú v repríze,
kým nezhasne posledné svetlo v okne.
7.
Tma na vážkach stiahne oponu
a predstavenie navždy končí.
8.
Ostanú iba básne -
na jeseň motýlie vraždy
na večnosť brehov menom jasná smrť.
MLČANIE V BÁSNI
Retrospektívny pohľad na vec
s myšlienkami ako omrvinky,
rozdať sa naplno.
Také sú raná, ktoré zovšedneli.
A naša zrelosť žiť,
ísť proti vlastnému osudu,
v každom čase, v búrke, v daždi
sa vyplnili prvými vráskami.
Nájsť to správne slovo. Nájsť ten správny rým.
A možno je to práve tým....,
Nájsť v sebe vlastnú báseň pre všetkých.
Mladosť odvial čas ako lístie na jeseň.
Ostali hmlisté večery s vôňou agátu.
Možno raz prídu rána
s radosťou v srdci, priamo, tu.
Plíži sa noc ako had...,
to je to pravé mlčanie v básni,
pre slzu v oku, tak akurát.
DECEMBROVÉ TAJOMSTVO
Biela je zima s vločkami na každý deň.
Tma v očiach ako tajomstvo na prídel.
Sú okamihy – ako z múdrej knihy.
Život je jeden veľký bestseller.
Vonku padá imelo,
len tak, lebo Bohu sa tak zachcelo.
Nebo premenené na vianočný stôl a iné impresie.
Ostrý je mráz ako žiletky.
Čas všetky ryby z riek sčerí.
Chladná zima čupí pri prameni.
A vonku ďalej padá imelo,
len tak, lebo Bohu sa tak zachcelo.
DOSNÍVANÝ SEN
Položí na stôl detskú plyšovú hračku, hnedého macíka, ktorého mal rád a zamyslí sa.
Všetko je minulosť. Čas sú spomienky, čas na bolesť, čas na slzy. Chytí do ruky fotku, prejde ju prstami, zacíti akési zvláštne teplo v hrudi, akoby to bolo včera, keď prišli z pôrodnice a bytom zaznel jeho plač.
V tom okamihu by sa jeho mužská hrdosť sa nedala vtesnať do slov. Stal sa otcom a prežíval najšťastnejšiu chvíľu vo svojom živote. Zahľadí sa ešte raz pre neho tak známu tvár, slza mu náhle vyhŕkne z oka a ticho zavzlyká. Dnes je pre neho neznesiteľný deň, zapamätá si ho na celý život.
Martinka dnes pochovali.
Obzrie sa okolo seba, koľko vecí mu pripomína syna, nehovoriac o tom, ako mu chýba. Dal by všetko na svete, keby tu teraz mohol byť. Chlapi nikdy neplačú, často mu vravieval.
Má pocit, že sa rozplače, túži sa vyliať z bolesti ako rieka z vlastných brehov.
Stratil syna. Navždy. Dnes. Naveky.
Silvia zostala s rodičmi, jej mamu táto rodinná tragédia veľmi vzala. Milovala svojho vnuka, bola mu všetkým a dnes ho stratili. Bojuje sám so sebou, musí to akosi prežiť spamätať sa, ak bude mať na to dostatok síl.
Vojde do kuchyne, pristúpi ku kanvici a spraví si kávu.
Pred týždňom tu sedel, zhováral sa s nimi a dnes je všetko preč. Musí priznať s dnešným dňom sa nedokáže vyrovnať. Vracia sa mu každá spomienka na Martina, bol na neho hrdý, ako len otec dokáže byť.
Voda zovrie, zaleje kávu a sadne si. Pozrie sa na hodinky, je pol piatej, poludňajší čas po pohrebe. Pred očami má ešte stále ten bolestivý obraz ako ho spúšťajú v rakve do zeme.
Tá si vzala navždy, jemu nechala iba spomienky, tak málo na život, tak veľa na bolesť.
Dotkne sa šálky kávy, je ešte horúca, nedokáže si ju ani riadne vychutnať, ale dopije ju.
Nikdy si to neodpustí, že mu kúpil bicykel.
Laco je športový tréner cyklistiky, má na starosti žiacke mužstvo. S cyklistikou začínal v Trenčíne, pokračoval v nej na vysokej škole v Bratislave, kde dosahoval celkom slušné výsledky. Tento šport na dvoch kolesách je pre neho zvláštna kapitola: otec majster kraja, majster Slovenska, cyklistiku mal jednoducho v krvi, inú cestu si ani nepomohol vybrať.
Aj syn chcel po nej kráčať a byť úspešný.
Šport bol pre Martina dôležitý, vzťah k nemu zdedil práve po ňom.
Ako otec ako tréner bol pre neho veľký vzor.
Dokonca i Silvia je športový typ, to ich na vysokej škole zblížilo a rozhodlo o ich vzťahu. Doštudovali, obaja si v Bratislave našli si zamestnanie a tu sa začína rozvíjať ich príbeh.
Dopije kávu, šálku vyloží do výlevky a umyje ju. Mal by niečo jesť, ale nedokáže dostať
do seba, čo len hlt jedla. Otvorí si radšej minerálku a napije sa.
Na mesto sadá súmrak, zvečerieva sa.
Zajtra bude pociťovať presne tú istú bolesť, bude mať tie isté pocity. Spomienky budú neustále bolieť. Pred sebou má synov hrôzostrašný pád, auto, ktoré sa na ceste nestačilo zabrzdiť a všetko náhle ukončilo.
Nedá mu pokoj myšlienka vojsť do jeho detskej izby. Dotknúť sa aspoň na chvíľu predmetov, ktoré mu pripomenú. Túžba tam nazrieť je silnejšia ako on sám. Pomaly vstáva, prejde chodbou a vchádza dnu. Uprostred nej nájde jeho bicykel.
Martin chcel vždy získavať ocenenia.
Vezme zo stola veniec, získal ho na poslednej súťaži. Bol prvý, bol víťazom a pre neho víťazom ostane naveky. Splnil sa jeho sen byť cyklistom, ten dnes bohužiaľ dosníval.
Prázdnota v srdci, slzy pre plač, presne takto sa cíti.
Mesto sa ponorí do tmy, je čas ísť ľahnúť.
Srdce mu bije splašene na doraz, má strach, že mu vyskočí z hrude.
Bolestivé pocity v ňom neprestávajú vibrovať, nedajú sa jednoducho zniesť. Zhodí zo seba nohavice, košeľu uloží do skrine a pokúša sa aspoň trocha zaspať. Zaľahne, ale spať, nemôže, nedokáže. A tak hľadí na nočnú oblohu.
Mesiac zakliesnený na oblohe vidí aj to, čo netreba. Možno zachytil pohľadom okno, v ktorom sa ešte svieti. Nadránom sa mu predsa len zatvárajú viečka, únava konečne prichádza. Spánok má, ale veľmi nepokojný, prehadzuje sa, možno sa mu sníva.
Keď Silvia príde ráno domov, nechá ho spať, vojde do obývačky a len tak bezradne hľadí, je verná spomienka na syna, ani ona na neho nedokáže zabudnúť.
Okolo ôsmej zo spálne počuje manželov výkrik. – Martinko, vráť sa...! –
Pribehne k nemu, chytí ho za ruku a pevne ju zovrie.
- Pokoj, Laco, nejako to zvládneme. – Otvorí očí a zachytí jej slová, ešte sa spamätá z priam živého sna. Snívalo sa mu so synom. Nemôže to tomu uveriť. Odrazu sa spýta jej.
– Silvia, už si prišla? A Martinko je kde? – sedí pri jeho posteli, manželova otázka ju prekvapí, zasekne, iba sa na neho pozrie a povie. - Stal sa anjelom a stráži nás oboch..
|
