literární časopis založený v roce 1964

Pavol Janík

New York

Na vodorovnom zrkadle
vystretého zálivu
trčia hroty hranatého mesta
zabodnuté priamo do hviezdnatej oblohy.

V ligotavom mori lámp
nádherne stroskotávajú
flirtujúce flitrové lodičky
na tvojich vzrušujúcich nohách
plávajúcich v podpalubí
večerných brokátových šiat.

Odrazu sme nezvestní
ako ihly v labyrinte staniolu.

Niektoré veci berieme osobne -
siahodlhé limuzíny,
vypĺznuté veveričky v Central parku
a kovové telo mŕtvej slobody.

V New Yorku sa predovšetkým stmieva.

Zažne sa trblietavá tma.

Tisícramenný luster veľkomesta
píše každý večer na lesklý povrch vody
Einsteinov odkaz o rýchlosti svetla.

A ešte predtým súmrak zaplaví
strieborné plátno newyorskej oblohy
hektolitrami hollywoodskej krvi.

Kam siaha ríša z mramoru a zo skla?
Kam mieria rakety štíhlych mrakodrapov?

Boh si kupuje hot dog
na dne šesťdesiatposchodovej ulice.

Boh je černoch
a miluje sivú farbu betónu.

Narodil sa syn samého seba
v papierovej škatuli
od najnovšieho typu otroka.

Buď vôňa tvoja

Kvílivé serpentíny
hlasu z mešity
nás zvolávajú
na posledný karneval
svetových revolúcií.

Karibská kríza
nabitá sambou,
zabitá Rambom
pokračuje v nás
počas šialených nocí,
keď v nás vybuchujú granáty
plné horúčkovitého blúznenia.

To sú tie
zbabrané zbrane,
to je tá modlitba pre dievča,
ktorého nohy hypnotizovali
Leonela Rugamu.

Pošepky modlime sa:
Od Che máš
znamenie na nebesiach,
povedz nemo
svoje meno,
príď z kráľovstva korálok.

Buď vôňa tvoja
ako v nebi, tak i na zemi,
rozprestieraj sa
nad hladinami oceánov.

Chlieb svojho nehmotného tela
daj nám dnes.
Nech sa leje lieh -
hriech náš každodenný.

Opusť nám naše viechy,
ako my opúšťame viechy
našich vínnikov.

Uveď nás do najsladšieho pokušenia,
bav nás,
zbav nás zábran,
zbraniam strieľať zabráň.

Radšej bav dav.
Poteš nás, niektorej na poprsí.
Vyhraj svoje boje.
Iba roje
dávno zabudnutých mŕtvych
bzučia v povetrí.

A hlavne
nech mlčia hlavne.

Diera v hlave
ticho rozpráva
svoj zastrelený príbeh.

V mene otca i syna
i ducha svätého.

Enter.

Ponorka do vesmíru

(Andrejovi Ferkovi,
pretože jeho je kráľovstvo
kozmické)

Už vieme, že more
je zásadne hore
dnom.

Každým dňom
čoraz starostlivejšie
vypočítaná
a vedecky dokázaná voda
nám tvrdne nad hlavou.

Márne čakáme správu
od vesmírnych rýb.

Boh slnečnej sústavy
ich nezbavil mlčanlivosti.

Preto mlčia ako zarezané,
akoby im ostrý mesiac
podrezal hrdlá.

Voda nás vodí za nos,
ponárame sa do nej
čoraz vyššie,
objavujeme more v kolene,
brezové more vo vlasoch
mileniek vydaných
nám napospas.

Hltáme vodopád slov,
ktorým nerozumieme,
ale ony nás pohltia,
skôr ako sa prehryzieme
na dno oblohy.

Hviezdy na hladine
zmoreného mora
sa ďalej šíria
ako prasačí mor.

Smutný Silvester na konci storočia

Priatelia i nepriatelia
z detstva
nám miznú zo života

Kto hrá s našimi osudmi
osudový šach?

Na bielo-bielej šachovnici
čierno-čierne figúrky
sa náhle červenajú
krvou
z čerstvých správ

Padáme pod stôl
úplne triezvi
a dokonale mŕtvi

Mráz prichádza z nás

Boh mrazu
ťa zrazu
raz zrazí
a zmrazí

Puškin

Básnik blízko cieľa
posledný raz strieľa.
Z bojazlivých bojísk odbojného diela
nevyspytateľne stúpa k nebu obetavý dym.

Básnik s hlavou v hlavni.
Každý hrdina raz v živote je hlavný.
Na konci vždy zahrmí a zasiahne ťa neodvratný rým.

Stará líška nehrdzavie

(Tajomstvo púštnej lásky)

Smrť na nás ukazuje
prstom na spúšti

Smrť ktorá smeruje
k zachovaniu mieru

Smrť si z nás strieľa
Dychtivá smrť sa dusí od smiechu

Zasiahla nás trhavá streda
Deň sa strieľa s nocou

Nastáva
strieľanie ročných období
striedanie striel
striekanie krvi
stieranie stôp

Smrtka nepatrná ako smietka v cudzom oku

Smaragdy svetielkujú v tme

Smrť sa spúšťa z oblohy ako akrobatka
v žiare reflektorov

Na púšť sa spúšťa aerosolový dážď
a aromatická hmla

Púšť púšťa farbu
Osamelý púštnik putuje do neznáma
Opustený pustovník púta pozornosť
laserových zameriavačov

Smrť nespúšťa zo svojich zásad
Smrť nás škrtí
Smrť nás škrtá zo zoznamu mŕtvych

Smejeme sa najlepšie
smejeme sa naposledy

Prst na spúšti
spúšťa oponu

Únos do večnosti

Anjeli v civile
nás pozorujú v akváriu.

Ale my mlčíme
a s otvorenými ústami
sa rútime hlavou proti sklu.

Osvetľujú si autogénom
každý z našich posledných pohybov.

Histologické preparáty ticha
kladú pod mikroskop,
aby zväčšili naše utrpenie.

Život nás raz všetkých vypne
ako televízor,
zunujeme sa mu,
prestaneme ho baviť.

Do dlane šepkám
nevysloviteľné meno
a z rukáva sa mi sypú
samé žolíky.

Snežienky snežia.
Knihy vstávajú z mŕtvych.

Starnúť, alebo sa zabiť?
- to je otázka.

A odpovede sa mihajú okolo nás
pri rýchlej jazde
v ostrých zákrutách,
z ktorých niet cesty späť.

Mäsiar lásky

(Štefanovi Moravčíkovi)

Na nočnej oblohe
visí
o
b
e
s
e
n
ý
krvavý
mäsiar
lásky.

Rozkvitnutý mäsiar,
nešťastne zamilovaný.

Z hlavy mu trčí vlčí mak
a v nej mu vrčí vlčí hlas.
V duši mu tancujú
čerti a červy.

Ešte vždy mu stojí
za to
v
i
s
i
e
ť
na nebi.

Tak ako pravda oči kole,
on húževnato
kole rohami
medzi nohami.

Vôkol zeme
krúži jeho mliečne semä.

Vypúlenými očami pozoruje
pod hompáľajúcimi sa nohami
kraj raja,
raj kraja.

Neúnavný mäsiar lásky
aj po smrti sa
rozkrája.

Vytrvalý mäsiar lásky
ďalej jemne vraždí v raždí,
v zhárajúcom daždi
miznú jeho stopy
navždy.

Urputný mäsiar lásky.

Všade dobre, doma máj.

Mokré z neba

(Venované konkretistom)

Z oblohy na nás padá
modrá modla dažďa -
rúti sa na nás mokré z neba
v mokrom období.

Modlime sa
k modrému bohu vôd,
modrime sa
nahlas mokré modlitby.

Modrime sa
bez začervenania.

Modrime sa
z modritebných knižiek,
modlime sa
z múdrych kníh,
ktoré sa zrkadlia
v zraku mokrookých detí.

Môžeme nazvať
uctievanie modrých modiel
modrárstvom?

V modrej modlitebni
počas modroslužby
odriekam mokré slová.

Hľadím na modravý svit
nebeskej obrazovky
a predo mnou sa náhle mihne
mokrá modlivka.

Deň sfarbený do mokra,
deň mokrastý ako dym.
V mokravom vzduchu
stúpa k mokranskému nebu
modranský ornament.

Je mokravo -
mokré farbivo
kanie po modrých tvárach,
cez belasé okná
mokrých očí
možno na okamih
nazrieť do raja.

Mokrú planétu
pokrývajú mokré ruže.

Mokriem a modriem
ako ženské pery v chladnom počasí.

V diaľke sa mokrajú
modré vŕšky
a pod okom sa mi modrie
čerstvá mokrina.

Odrazu je toľko oslnivej modrosti
v mokrobielom svete,
plnom mokrých baretov OSN
a modrých železničiarov
v mokrých uniformách.

Mokručká, mokrunká, mokrulinká
modrá líška
sa mi líška
v mokrý pondelok.

V košeli modrej od potu,
modrý do nitky,
modrý ako myš
v byte, do ktorého zateká
modré víno,
sa úpenlivo modrím
za nebohých
kamarátov z modrej štvrte.

Po modrých vlasoch
pomaly mi steká
mokrá krv.

Kosovo

(Jánovi Tužinskému
za jeho odvahu a rozvahu)

Horiaci
papierový
Goethe
sa modlí
po srbsky
za štyristo mŕtvych detí

V Schillerovom kamennom oku
sa leskne slza ortute

Je to cigánsky plač
za malou rómskou vílou
na dne Jadranského mora

Krv
má neodolateľnú farbu
modravého svitu neba
z ktorého padá
ľahká a trblietavá
ako sprej májového dažďa
aby zúrodnila poranenú zem

Hrob z jasného neba

Od kolísky po hrom
jednou nohou v hrome
v hromivej predtuche
zhromený blízko hromby

A zrazu mlčíš ako hrom
Z hrotu hromu
sa odlamujú
železné triesky
hromového ticha
a hromovej tmy

Nepočuteľná hudba
ťa vedie do hromu

Neviditeľný hromár
vztyčuje zástavu
na hrome neznámeho vojaka

Mŕtvi sa obracajú
v hrome

Náhromný kameň
mĺkvo hromí

Aké je len ťaživé
náhle zostať nažive

Strom z čistého neba

Zamračený strom
znova buráca

Strom s rozkonárenými bleskami
zapĺňa vesmír popraskaným svetlom

Šialený strom sa strmhlav vrhá
do priepasti hluku

Blikajúce jablko
z koruny nepravdepodobného stromu
padá ďaleko od hromu

Pre hromžiace stromy
nepočuť ani hvízdať hviezdy
poletujúce okolo tvojich vlasov

Tichá stromácnosť

V stromáckom ovzduší
vonia stromáci chlieb

Unavené stromy
sa pomaly stromotávajú domov
s konármi stromotanými
ako roztrhané struny

To je to čaro stromova
keď sa vyrúbaným stromom
cnie za stromovom
keď drevený nábytok sníva
o navždy stratenej rodnej stromovine
a na priestromí sedí
staručký stromovník
večný stromased
nezmazateľný stromorodec
nepretržitý rytier stromobrany

Zametá pred vlastným stromom
ktorý sa ešte z posledných síl
stromáha svojho
stromovského práva

Len stromy sa dovtípia
len stromy to uhádnu
len stromy nás pochopia
stromýšľavé stromy

A keď to raz stromyslíme do konca
strasú nás ihličnaté stromŕzavé spomienky
sťatého bezstromovca

Stromnienky vyvrátené z koreňov
stromliaždená zem
stromlátené obilie

A vôkol sa opäť rozpúta neľútostná hra
- stromino
reťazový pád stromov
do neobnoviteľného ticha
najsúkromnejších svätýň.

Všetci ľudia sú si rodní

(Mojim americkým a juhoslovanským príbuzným)

Rodíme sa k sebe
v rodinatej krajine,
bolí nás to stále
na rodnakom mieste.

Zberateľ starých rodín,
majiteľ obchodu s rodinami
zavýja.

Kto do nás rodí kameň?

Prirodnávame sa
a vidíme,
že sa nám nič nevyrodná.

Naše duše spolu s dymom
stúpajú rodno do neba.

Rodnobežky
na vojenských mapách
- priamky v rodine,
ktoré nemajú spoločný bod.

V rodnomernom rozložení síl
rodnomerne schne krv.

Strácame vnútornú rodnováhu.
Nerozumieme rodnozvučným slovám.

Uviazli sme v mŕtvom rode,
ale čím sme mŕtvejší,
tým väčšmi rodnatieme.

Každý je hodený
do ródea svojho rodu.

Smrť nám prehlboko v dreve
píše rodokmeň.

Divadlo Život

Život, ktorý znamená len divadlo -
taký život chceme stále hrať.
Ak vám dačo vtipné práve napadlo,
prezlečte sa do klaunovských šiat.

Život nami máva ako kyvadlo -
do kaluže z blata uteká.
Nikdy nie je, ako predtým bývalo -
to je pravda vskutku odveká.

Čas je ako pohár po vrch naliaty,
odznova a stále preteká.
Stúpame si sami sebe na päty
a chceme nájsť v sebe človeka.

Na duši a na opone záplaty...
Na konci nám smrť dá riadny mat.
Hrať tú hru sa napriek tomu oplatí,
že si bol, raz budeš iste rád.

Na javisku život našiel zrkadlo -
každý večer ožíva v ňom zas.
Ak vás čosi do divadla zlákalo,
prenesme sa do pradávnych čias.

Zaujmite svoje prázdne sedadlo,
naučte sa život naspamäť.
Keby sa vám pri živote zívalo,
nechajte si vstupné vrátiť späť.

Ticho

Zavri okná, zavri dvere,
počúvaj len ticho hrobové.
Zavri okná, zavri ústa,
mlčanie ti všetko dopovie.

Žiadna hudba, žiadne slová,
žiadny zvuk a žiadne zvonenie.
Všade iba mŕtve ticho
zapúšťa si mĺkve korene.

Za chrbtom nám potichučky
kráča čoraz dlhší vlastný tieň.
Či to chceš a či to nechceš,
sleduje ťa stále každý deň.

Ticho nemé, ticho hluché,
ticho skryté v hlavni pištole.
Pred búrkou, a potom po nej
býva ticho ako v kostole.

Nič a ticho patria k sebe
ako nerozlučná dvojica.
Nikde nikto v prázdnom meste
iba strach sám seba bojí sa.

Posledné tri takty ticha
opakujú si ťa dokola.
Ani táto báseň neznie,
lebo vôbec nikdy nebola.

Rozprávky

Kde to bolo, tam to bolo!
Valibuk sa valil k nám.
Princezné vždy mali sólo
v rozprávaní starých mám.

Stalo sa to, čo sa stalo,
vtedy keď sa piesok lial,
keď sa bralo otváralo,
keď žil a pil jeden kráľ.

Na vŕbe zas zvoní zvonec,
ako áno, ako nie,
rozprávkam je navždy koniec,
to je jasné znamenie.

Ktosi k nám však príde znova,
keď sa bude piesok liať,
keď sa budú všetky slová
so všetkými rýmovať.

Óda na šiesty zmysel

Reklama - to je otvorený boj.
Buď bojuj, alebo sa boj!
Je lepší nápad tvoj, alebo môj?
Vždy spoliehaj sa na náboj.

Slovo sa mení na olovo - páľ!
Slogany letia z hlavní vpred.
Papierová vojna - kto by sa jej bál?
Iba ak básnik - domased.

Všetko však s citom - podľa zámeru
šijeme presne na mieru.
(Keď nová kampaň má mať premiéru,
treba ma zmysel pre mieru.)

V ušiach nám znejú sladké akordy,
reklama láme rekordy,
oči nám tešia skvelé billboardy,
fóry sa menia na fordy!

Reklama, to je prosto zmysel.
Myslím, že šiesty v poradí.
Len zmysel pre klientovu myseľ -
ten nám vždy dobre poradí.

Buď práci fuj!

Práca škodí zdraviu,
preto z diaľky zdrav ju,
s ňou si nezačínaj,
radšej prachy míňaj.

Pleseň práce striehne
na každučkom rohu,
preto keď si bez nej,
poďakuj sa Bohu.

Tá hnusná strašná robota
z každého spraví robota.

Buď práci fuj!
Na prácu pľuj!

Veď každý vie, že pláca jediná
je zdrojom všetkého, čo človek má.

Buď pláci česť!
Buď plác i šesť!

Ave Válek

"Vy zomriete na duchaplnosť,"
to je jediné, čo mi povedal
Miroslav Válek.

A dodnes neviem,
či mám byť rád,
alebo naopak.
V každom prípade bude lepšie byť,
ako nie.

Osamelý blesk

(Miroslavovi Válkovi na cestu)

Tak už si vzlietol
k svojim hviezdam
smrti zahryznutý do horiacich vlasov.

Noc dlhá ako limuzína
nám pláva oproti.

Zomreli vo mne
predminulé luny,
zhasli sa ruže,
rozkvitol čierny atrament.

Na západe svitá
vševidiaci laser
a vševediaci heroín.

Do záhrady duše prší krv.

Múdrejší o tvoju smrť

(Miroslavovi Válkovi)

Korene vrastajú do zeme ako rakvy,
operní speváci
zvukomalebne kloktajú na javisku,
búrka ženie vlny na breh kaluže.

To všetko v prvom okamihu
po zabudnutí na objavenie Ameriky.

Na dne svojej duše
si každý opravuje vlastný Titanik.

Nočná obloha sa sype na zem
ako trblietavý sneh.

A mŕtvi zostávajú s nami,
nemí ako výčitky.

Koniec materializmu

Boh stvorený na obraz človeka
sa ulieva v zákulisí.
Dáva si do nosa
a bohuje.

Zostarol.
Nepríčetnými očami
sa díva na svoje dielo.
Lupiny z plešatej hlavy
mu padajú do piva,
pľuje, grgá a prdí.
Skúpy na slovo
až beda.

Slušní ľudia sa mu vyhýbajú.

Najnovšie správy

Ochladilo sa.
Boh liberalizmu dostal angínu.
Stoná.
Nepresvedčivým hlasom
prosí o milosť.
Neskoro.

Ostatní členovia nebesnej lóže
mu tajne závidia.
Každý si v jeho tele
musí navlhčiť nôž.
Raz z toho bude
najväčší škandál večnosti.
Rýchlo, rýchlejšie!
Treba konať.

K slobodomyseľnému mäsu
už primŕzajú
šľachovité duše
nesmrteľných hrdinov.
Odtrhnite si tú svoju.
Zožerte si ju.
Je vaša.
Všetkým sa neujde.

Ponáhľajte sa.
Hltajte.

O.K.

Nejaký iný erárny boh
ušiel z banky
na ukradnutom aute
a skrýva sa
v nevyspytateľnom dave.

Z aktovky mu kvapká čerstvá krv.
Nosí v nej
neplatné stanovy sveta,
nezaplatené účty za sväté vojny
a kopu blahoslavených peňazí.

Zabite ho!
Včas.
A bez mihnutia...
O.K.

Veľké upratovanie

Uteráky sú to,
čo nás prežije.

Košele nás budú pripomínať.

Obleky a kabáty
zostanú po nás.

Toľko vecí,
ku ktorým pribudne
už len prach,
na ktorý sa obrátime.

Táranie nad hrobom

Nemehlá vrážajú do lámp
ako nočné motýle.
Zrelí opilci opadávajú.
A v lunaparku pojašení generáli
v zelených sukienkach strúhajú grimasy.
Uprostred veľkomesta horí les.

V škrupinke šepkajúcich úst
plávaš do rozprávky.

Srdce mi odbíja celú.

Ekumenická modlitba

Modlím sa za teba,
ľudomil, ktorý si vlastnoručne
mučil môjho otca.
Nech ťa naďalej ochraňuje
tvoj zmluvný boh,
ktorý je doma
na nebi, na zemi i v pekle.

Okno za okno.
Zrub za zrub.

Pinokiosk

Pes sa zmyšil, myš sa zopsula.
Prasa,
má sa
fasa.

Rodinné zátišie

Márne hovorievam
svojej žene,
nech neokrikuje
génia.
Tak som to zaznamenal
písomne
pre budúce generácie,
ako ponaučenie do smrti i do života.

Vzťahovavé vtáctvo

Premyslené vzťahy sláčika -
čo ťah, to vzťah.

Vzťahovavé vtáctvo
jedným ťahom kreslí
čiary po nebi,
kým letmé vzťahy štetcom
vyčarujú vzťažeň na lodi.

Vzťažný kôň,
ten neúnavný vzťahúň.

Notorickí vzťažovatelia,
vzťažujte sa
na vzťahanice
a vzťaháky!

Zapisujte do knihy vzťažností
výsledky druhého vzťahu štátnej lotérie,
až sa vás zmocní vzťažoba.

Vzťahajte za jeden povraz,
vzťahajte za kratší koniec
zubného výťahu!

Pracujte za vzťažených podmienok.
Veď aj komín má dobrý vzťah.

Pretože kde niet vzťahu,
tam je naozaj všetko v ťahu.

Bon soir, mon Paris

Ak sa mi, láska, zas dnes nevydaríš,
na vine bude dozaista Paríž.

Padajú hviezdy, kreslia nežné čiary,
do nebies stúpa parfum Soir de Paris.

Tak ako Eiffelova veža žiariš,
kým vo mne zhasína sa nočný Paríž.

Okolo úst mi krúž
červená ako rúž
tanečníc z Moulin Rouge.

Mizneš mi z očí ako závoj pary,
tvoj nepolapiteľný Soir de Paris.

V marihuanovom sne sa mi maríš
a vonku dýcha rozkvitnutý Paríž.

Bude v tom woo-doo, isto dáke čary,
v povetrí vetrím parfum Soir de Paris.

Tajne som tri dni tebou zdobil
výstavu Mondial de l´automobile.

Prečo ma, láska, väčšmi neočaríš,
keď za sklom prší, plače smutný Paríž?

Vzruší ma ako vysvietené bary
ten podmanivý parfum Soir de Paris.

Verím, že raz ma kruto neodšmaríš,
láska, buď večná ako sladký Paríž.

Pozývam všetky múzy na liter
do café blízko Ecole Militaire.

Vzácnejší ako najcennejšie dary
je iba skvelý parfum Soir de Paris.

Cítim, čo v sebe pod pokrievkou varíš,
noc plnú vôní, krásnu ako Paríž.

Chcem, aby si mi bola stále verná
tak ako fantázia Jula Verna.

Čítam si v tebe, láska, ako v snári.
Ó, nevyspytateľný Soir de Paris.

Už možno počuť hudbu ďalšej jari,
tak naliehavú ako Soir de Paris.

Magister mágie

Kto má rozum, ten sa má.
Na čo si len trochu zmyslí,
všetko sa mu zjaví v mysli -
celučičký celý svet.

Zlato, striebro - zadarmo,
k tomu ešte zámky, hrady.
Nikdy nie je bez nálady,
vždy má v hlave, čo len chce.

Raz zahnal si sa sekerou,
a tak si stratil hlavu.
Nuž spravil si si plechovú,
v nej neplechy ti plávu.

Neskôr si prišiel o všetko,
preto si celý z plechu.
A pod plechovou plešinou
už nezdržíš sa smiechu.

Slovník cudzích snov

Na počiatku bolo snivo.
Povedala si:
"Stráv so mnou aspoň jeden sen.
Uvidíš - bude to sen,
o akom sa ti ešte ani nesnívalo!"

Zostúp so mnou hlbšie,
snívaj odzadu,
snívaj spätne
v zrkadlovom labyrinte,
ktorý vedie nikam.

Až prídeš na začiatok ničoho,
prisní sa ti vzrušujúci sen.

Zarámuj si ho
a zaves do spálne.

Aby bol stále na očiach,
lebo aj sen, ktorý zíde z očí,
raz zíde z mysle
v zmysle
prastarých zákonov
ľudskej zábudlivosti.

Snívaj si svoje.

Snívaj si sen,
ktorý sa odráža na hladine
zamrznutého jazera.
Sen hladký a mrazivý:

Skľúčené kľúče,
skleslý les,
sklonené sklo.
Poklony zrkadiel.

Svit luny
vo vodnom sne.

Odraz sa z dna
zrkadlového sna.

V obrazárni snov
potom uzrieš
v priamom prenose z detstva
zvyšky dávno zabudnutých príbehov.

Lebo naše zastarané sny
zostávajú s nami.

Nenáhli sa, snívaj pomaly, dôkladne,
až uvidíš kryštalickú konštrukciu
svojej duše,
v ktorej sa budú ligotať sny
- cieľavedomé a zrozumiteľné ako plameň.

Možno si už zbadala,
že nových snov ustavične ubúda.
Míňajú sa.

Čoskoro zažneme
v magickom šere
posledného sna
zúfalý výkrik
hviezdnej noci.

Zaplať mýto do sna
zbaveného zmyslov.

Opakuješ si nahlas
dôvernosti tajných snov,
matným leskom
svojich naliehavých nočných očí
vysvetľuješ tajuplnú reč tmy.

Snívaš, teda si!

Vzal som si ťa do hlavy

Vzala si ma do prstov,
ja som ťa vzal na ruky.
Zakričala si: Vezmi si ma preč!
A ja som ťa vzal do tanca
so slovami: Vezmi si ma!

Vzali sme sa navzájom
ako lieky proti samote.

Vzali sme si všetko:
krv, život, slová.

A predsa sme si nevzali nič
- iba seba.

Vzali sme si jeden druhého
ako úplatok,
ako dovolenku,
ako bezočivosť,
ako obhajcu.

Kde sme sa tu vzali?
A kde sme na to vzali?

Vzali sme sa medzi seba.
Vzali sme sa len tak
- z pleca na plece.

Vzali sme sa šmykom,
skratkou.
Skrátka - vzali sme sa športovo,
hoci sme to vzali doslova
a úplne osobne.

Keď sa to tak vezme,
veľmi nás to vzalo.

Vzali sme si príklad zo seba.
A občas sme si vzali nohy na plecia.

Vzala si si ma spred úst.
Ja som si ťa vzal na mušku.
Ty si ma vzala do parády.
A ja som vzal rozum do hrsti,
kým ty si si ma vzala k srdcu.

Vzala si si ma s úsmevom,
vzala si ma na ľahkú váhu,
vzala si ma na milosť
- vzalo mi to reč.

Vzala si mi vietor z plachát,
vzal som si ťa okľukou.

Nech ma čert vezme,
bodaj by ma parom vzal!

Ale to sa už všetci čerti ženili
a ja s nimi
v jeden prekrásny slnečný májový deň.

Vziať si niekoho
za ženu
vyzerá trocha tak,
akoby sme si niekoho brali
namiesto ženy.

Zobral som si ťa
a odvtedy sa ťa držím za sukňu.

Pretože ženy si berieme,
akoby sme brali slovo božie nadarmo.

Dala si sa mi

Najprv si mi dala košom.
Ale ja som sa nevzdal a
- keď si nedávala pozor -
dal som ti gól.

Možno preto si mi dala šancu.
Azda preto si mi dala čas.

Napokon si sa mi dala ako kvet.

Celkove si mi dala veľa námahy.

Daj však na mňa, neobanuješ!
Daj na moje slová.

Daj sa zvábiť.
Daj mi dýchať.
Daj mi dopovedať,
aby som ti mohol dať prednosť,
ty mne radu
a ja tebe odpoveď.

Dala si mi najavo,
že si mám dať pozor na jazyk,
že si nedáš brnkať po nose,
ale že môžem dať na to krk.

Daj za mňa deravý groš.
Daj za mňa ruku do ohňa.
Daj si ma za klobúk.

Už ťa dávajú v televízii.

Nemala si sa dať s neznámym do reči.
Radšej si sa mala dať do kriku.

Daj sa mi svete.
Daj sa mi tak ľahko,
aby sa to dalo porátať na prstoch.

Raz si si so mnou dala rande
niekde tam, kde si líšky dávajú dobrú noc,
a meškala si celú večnosť.

To sa dalo čakať
od ženy, ktorá dala život
mojim deťom.

Twistnatý strom

Na začiatku jari
kdesi v nadpozemskom raji
znejú prelúdiá Franza Twista.

Figový twist
v nich zahaľuje twistové tajomstvá,
kým bobkový twist
na hlave básnika
sa smeje všetkým kapustovým twistom na svete,
ktoré víria v hlavách obyčajných ľudí.

Bez vetra sa nepohne
ani suchý twist
na twistnatom strome.

Twistujte v slovníkoch,
twistujte v pamäti.
Zatwistujte si
v knihe svojho života.

Twist, twist, twist!

V mŕtvej schránke
nás čaká anonymný twist.

Zúradnieva sa v úradných twistoch.
Trasiem sa ako osikový twist.
Otváram sa ako otvorený twist.
Porúčam sa ako doporučený twist.

Pošlite mi poštou
môj rodný twist,
plný twistovej zelene,
kým na čiernej twistine
zvädnú rastlinné twisty.

Pomaly k nám prichádza smutný twistár
zo záhrobnej twistárne
s poslednou výplatnou twistinou,
po ktorej príde na našu adresu
už len úmrtný twist.

Let's twist again!

Priehľadná krv stromu

Vždy ide o krv
- na každom kroku.

Na krku kríva krivý kríž.

Ktorá krv bola prvá?
Tma ešte stále trvá
na svojom.
Krv labute,
krv husieľ,
krv z celého hrdla,
krv za odchádzajúcimi,
krikľavá krv
na krídlach,
na kríkoch,
na kreslách.

Noc kriesi krehké krédo kremeňa.
Na nebi žiaria zvláštne znamenia.

A predsa sa krúti
svet krutý,
krytý krvilačnosťou,
neuhasiteľným smädom po krvi.
Budeš krvácať ako nočný strom
tesne pred vzkriesením dreva.
Len krič,
kým ťa neskolí hlinený kŕč.
Potom zostane už iba krčah krvi,
na hladine ktorého sa bude zrkadliť
pokrčená tvár
s krátkym krotkým úsmevom
nepoškvrneného baránka.

Kríž ti skríži cestu
na križovatke modlitieb.
Vylúšti za teba
krížovku záhadných náboženstiev.

Čaká ťa krížový výsluch
plný krídlatého kriku
a bezkrídlej krvi.

Kamenný krik na všetkých cintorínoch sveta
neutícha.

Lebo tvoje je kráľovstvo krajiny
až do krajnosti.

Cez priehľadnú krv stromu
uvidíš kŕdeľ čiernych krídel.
Už sa k tebe blíži temná črieda
navždy mŕtvych Pegasov.

Anjela poznáš po perí

(Rodičom, ktorých už niet)

V mojej najvnútornejšej vitríne
sa zachveli všetky sklenené spomienky.

Na konci mlčania
počuť vlaňajší dážď,
ako pošepky diktuje
svoj nezrozumiteľný telegram.

Svorka smutných anjelov
zavýja pri svite luny.

Rieka klesá od únavy,
smrteľná duša vody
v nej zľahka padá
na dno.

Cítim ortuť v žilách
po výbuchu krvi
- to v mojich útrobách
vstávajú z mŕtvych
nadzvukoví anjeli.

V hlave mi štartujú
ich ohlušujúce motory.

Keď vzlietnu,
nastane najhlbšie ticho,
v ktorom azda začujem
vzdialené perly,
ako sa sypú na parkety.

Mrazí ma ranná spoveď
zamrznutých sĺz
v mojich čoraz jesennejších očiach.

Niekto ako boh

Ja,
ty,
on
a ešte niekto...

- štvrtý ako rozmer,
piaty ako ročné obdobie,
šiesty ako zmysel.
siedmy ako kontinent,

ôsmy ako deň,
deviaty ako vrchol osemuholníka,
desiaty ako Beethovenova Deviata symfónia,
jedenásty ako prikázanie,

dvanásty ako futbalový hráč,
trinásty ako apoštol,
štrnásty ako čierny piatok,
pätnásty ako Ľudovít XIV.,

šestnásty ako pätnástka,
sedemnásty ako šestnástina,
osemnásty ako sedemnáste storočie,

dvadsiaty druhý ako oko,
tridsiaty prvý ako psí tridsiatok

tridsiaty tretí ako zub,
tridsiaty štvrtý ako Kristov rok,

- nekonečný ako boh,
a práve tak bezpohlavný,

bezmocný ako ten,
kto iba miluje,

bezbolestný, a teda bezcitný,

bezkonkurenčný ako boh
vo svete, ktorý nemá iného boha,
bezbožný ako boh,
ktorý nemá boha pri sebe,
ani nad sebou,

bezodný ako nebo,
bezuzdný ako vietor,
bezmedzný ako myšlienka,
bezpredmetný ako duch,

bezmenný ako nositeľ
nevysloviteľného mena,

beznádejne bezchybný,

bezcieľny ako večný bežec,

bezdetný ako otec
ukrižovaného syna,

bezdôvodný ako smrť,
a práve tak bezodkladný,

beznárodný ako boh
všetkých ľudí
a im podobných bytostí,

bezoký a beztvárny,
beznohý, bezruký a bezkrídly,
bezvlasý a bezzubý,

bezpečný ako prístav
nesmrteľných pútnikov,

bezplatný ako sľub,

bezpríkladný v dokonalosti,
bezprizorný vo vlastnom dome,
bezprostredný ako dotyk,
bezradný ako čin,
bezsenný ako noc,
bezstarostný ako vták,

bezútešný ako pravda,
bezvládny ako najstarší obyvateľ sveta,

bezvýhradný ako láska,
bezvýsledný ako spravodlivosť,

tvor bez farby,
chuti
a zápachu.

Chodí po vesmíre ako bez duše,
stvoriteľ bez rodičov,
bytosť bez bytu,
tulák bez adresy,

od nepamäti bez práce,
odjakživa bez chleba,
naveky kráča bez stopy,

jednostaj myslí bez rozmýšľania
a stále na to isté,

plodí bez váhania,
rodí bez príčiny,
bez ohľadu na čokoľvek a na kohokoľvek,

zabíja bez výnimky
- všetkých a každého,
od počiatku až na veky vekov,

opúšťa nás bez rozdielu
rasy, náboženstva a presvedčenia,

vždy víťazí bez boja,
súdi bez milosti,
trestá bez prestania,
a potom plače bez ľútosti
nad rozliatym materským mliekom
nepoškvrnenej panny,
ktorá mu darovala syna,
aby ho mohol dať
úkladne a dôkladne ukrižovať
rukami svojho vyvoleného národa,

tak stále vládne svetu bez dozoru,
nekritizovateľný despota,

ustavične koná bez oddychu
a všetko vie, hoci je bez vedomia,

modlí sa k sebe bez slova,
prijíma sám seba bez výhrady,

dáva sa vzývať bez obalu,
blažene mlčí bez pochybnosti o sebe,

tak neprestajne rozhoduje bez svedkov,
bez ladu a skladu,
bez východiska,

celý bez seba,
bez hlavy,
bez päty,
bez srdca,
bez kvapky krvi,

bez všetkého.

Spasme ho,
kým je čas.

Možno aj nás
čaká jeho osud -
krutý
ku všetkým tvorcom,
ktorých presiahlo ich vlastné dielo.

Modlitby z kameňa

I. Kríž okna
otvorený
ako rana na duši
krváca.

II. Boh
v drevenom tele
čaká
na návrat človeka.

III. Vojdi
k sebe
ty, ktorý si
nikdy neodišiel,
a neopúšťaj sa.

IV. Kôrka stromu,
ktorý sa obetoval za nás,
plače drevenými slzami.

V. Ukrižovaný kameň
mudrcov,
oroduj za nás.

VI. Nepominuteľná hviezda
vrastá do minulého času.

VII. Počúvaj hlas
kameňa,
ktorý praská
vo švíkoch.

VIII. Cesta, ktorá stúpa
nahor,
sa nekončí ani v tichu
vesmírnej sakristie.

IX. Deň
ako stvorený
na oslavu chleba,
deň náš každodenný
daj nám dnes.

X. Vrcholky stromov,
ktoré ste na nebesiach,
posväťte tento dom.

XI. Voľný pád vody
prináša svetlo,
ktoré bolo na počiatku
a ktoré bude i na konci vekov.

XII. Na cintoríne stromov
nájdeš
to, čo si nikdy nehľadal.

XIII. Kov v boku dreva
bolí
ako črepina
zabodnutá do vzduchu.

XIV. Dom zasadený do prírody
ako úder
blesku
sníva svoj
predposledný sen.

XV. Krv,
ktorá skamenela,
stojí ako stĺp
- aby sme sa nezabudli obzrieť
a skamenieť.

XVI. Železné kvety
visia dolu hlavou
a uprostred dlane
páli ostrý
tŕň.

XVII. Kam idú kamene,
kým tma syčí pri dotyku svetla?

XVIII. Ticho
sa rozprestiera
ako čistý obrus
na stole,
kde vykrvácal chlieb.

XIX. Neboj sa,
zásoby smrti
sú nevyčerpateľné.
Aj tebe sa ujde
tvoj vlastný kríž.

XX. Po krajine mŕtvych
kráča
živý duch.
Rozumie slovám,
na ktoré sa nezmôžeme.

XXI. Len život je ťažší
ako balvan
na srdci.

XXII. Smrť
ľahká ako pierko
opretá na priedomí,
smrť samozrejmá
ako vzkriesenie.

XXIII. V drevenej vlasti
bez dejín
sa končia
naše stopy,
ktoré nikam nevedú.

XXIV. Odpusť nám,
že sa lámeme
ako konáre
pod ťarchou svojho údelu.

XXV. A otvor nám
dvere,
za ktorými pokračuje
všetko skončené.