Miroslav Belovič

Trochu o vode

tak sme zrovnali krok
s vodou čo tiekla pomaly
za ďalší ohyb.

  tak ako my

kráčali aj iní po brehu
s kamennou plážou
vyplaveným drevom a hladinou
ktorá teraz večer
je len plochou pre čiernu

napriek

všetkým farbám
čo sa hrajú na ďalšie
ročné
obdobia

myslím

že som v ostatnom čase
a dnes
trochu viac unavený

            roztváranie očí sa nekoná
            a ani dotyk nemá nič spoločné
            s tým
            o čom už nevravíme

.myslím
.som
.trochu
.viac
.unavený
---------

a vietor
silný vietor nás ďalej
na brehu
oboch ohýba

z vecí

robí
lietajúce zdrapy

Vnútrozemie

a vnútri zostáva kraj plný snehu
v rovných úsečkách
po cestách so začiatkom
a s koncom

chodia malé deti čakajúce na jar
a ďalšie spasenie

na kríži
po ňom

len zmena póz nič viac
a ticho ktoré trhá čosi za obzorom

jednoduché slová na hlásky
a pohyby
do seba

akoby sme sa hojdali
na topiacej sa vode doprava
a doľava

hore

v očiach stále hľadať iné farby
a vnútri tie deti
čo už dávno stratili hlas
kdesi uprostred
kraja
plného snehu

niečo smutne patetické pre jednu dámu

......a život?

už nie je Valentína a tak nesvieti červené
víno v tvojich očiach
a láska nie je to čo bývala

len dve ruky zostávajú v každodennom omyle

ešte vždy si pamätajú tvary
aj keď trochu rozostrene

v koncoch

niektoré slová sa ťahajú po papieri
ako malé výčitky na bielom
ostrom dne
ďalšieho rána

a ty si stále vravíš :

život

na druhý deň bolo svetlo

no nikto tam nebol

voda tiekla pomaly ako krv z olova
a okolo sa tiene hrali

na niečo
bez konca

si povedala že to plynie ďalej
a ono to bolo ako obraz zväčšený do seba
začínal a končil

v jednom bode
bez ďalšieho pohybu

v druhom obraze si mala oči
a ruky a všetko čo k tebe patrí

ako na zle zaostrenej fotke

a zatiaľ čo sa dole ulicou hnali
všetky tie hlučné stroje
a deti

mal som pocit
že môžeš zmiznúť niekde v tom čase
keď na schodisku
počuť
len blikajúce svetlo

Na konci slova

V rovinách čo sú
a takmer nekričia
by som chcel čítať len

            dobré básne

vždy od slova
začínať

nad vodami

            dnes boli kopce pri Trenčíne
            biele
            ako posypané práškovým cukrom od starej mamy

s krížom visieť
bez bolesti
vo vetre sa
ohýbať

na horizonte

            kdesi za mestom začínal budúci mýtus
            v ktorom naši hrdinovia
            v rýchlych strojoch zabíjali
            na okrajoch ciest
            dravé vtáky

        a deti sa učili
        prvé písmenká

        v kapitálkach

lámať chlieb
a piť červené víno
potom chodiť po vode
ako klaun v cirkuse

na konci
s dlhým potleskom

            v tom mýtickom príbehu
            mŕtve krídla ešte vždy
            mávali vo vzduchu
            a pri pohľade na ne
            človek mal pocit
            že cesta
                        vlastne nie je

to len kopce
ktosi cez noc
poprášil snehom

Rozchádzanie

ešte vždy trochu bolestivo
plávame v tom obraze ktorého okraj
už ošúchali
iné ruky

na začiatku sa to nezdá a na konci tiež

budhizmus

niektoré dni
sú
a nič viac
nie je
vtedy mnou prechádza čas
ako vzduch
alebo niečo iné
čo chutí podobne

povedzme
dym z tvojich bielych cigariet
keď priateľsky sedíme na obede
a ja pozerám
na tvoje veľké prsia
čo sa hýbu pri nádychu
a hovorím si že som
riadny magor

bez zmyslu
pre : viazaný verš
romantiku duše
cudziu bolesť
ticho

potom príde nedeľa
sedím v tejto izbe
a ty mi píšeš že
to viac nevydržíš
zo starých zošitov páliš strany
na balkóne

ako dni z minulosti

a susedia si vravia
zas tu niečo
horí

niektoré dni
jednoducho sú
a v tej chvíli obaja
nič viac
nie sme

Variácia na tému voda

tie oblaky neboli biele
ani červené
proste sa hnali nad nami

            vo vzduchu sa ochladilo

            stáli sme na brehu
            a bolo to lepšie
            možno o trochu lepšie ako stáť inde

neviem

            no pozorovať všetky tie farby
            vody
            ktoré ti tečú pri nohách
            a hovoriť o živote sa zdalo v tej chvíli
            ako ten správny spôsob

                                    zabíjania času

                        aj keď skôr alebo neskôr
                        začneme

                        robiť iné veci

po sebe

            zostane trocha smútku
            a pocit že sa nič nemení

len názvy ulíc
a obdobia slnka

Možno hlboko

je v popraskaných stenách
pohyboch medzi nimi

v bielej farbe

            večer
            si vyberáme bezbolestné miesta
            na ktorých o kúsok zostarneme

trochu
neviditeľne

a niekedy je to v prázdnych rukách čo chvíľami držia
čas na okraji
zdania

niekedy

na ceste k ďalšiemu pohybu
všetko niečo stojí

a ešte vždy
chceme každé ráno o trochu dlhšie spať
pomaly privierame viečka
prehadzujeme sa na inú stranu
a hlboko dýchame

Báseň pre dievča v zelenom tričku

nechať sa potrhať vetrom
na kusy
sa nechať potrhať

stretnúť ťa s iným mužom
počúvať zvony
pred šiestou keď je sucho

a teplo v meste pod nohami rozpúšťa čiernu
na smolu

s osamelou
            stopou
                        detskej
                                    topánky

v tom dávnom lete znovu roztiahnuť ruky a cítiť vzduch
v očiach

ťa stretnúť
a byť trochu
iným mužom

Ďalší slnečný

dnes som chodil po meste
niekoľkokrát v rovnakých uliciach
len sucho a postavy
si hovorili slová ktorým nerozumiem

a na námestí hrala dychovka
na oslavu
ďalšieho konca
masových vrážd

tak som šiel domov
sa najesť a zasadiť ten popol
nazbieraný v stopách
predčasného leta
kus som len tak pustil do vetra
a vody
nech tečie

potom som ťa rozosmial

v okne
deti stavali hrady z piesku
a mňa po slnku
bolela hlava

krátka

11. 9. je už takmer jeseň
do krivého svetla svieti
            prázdna pláž
      a ženy do vetra
kričia mená svojich detí

z vody zbierajú
farebné kamene

len tak

sedím na lavičke
        a ty kdesi v cudzom meste
            dávaš zmysel svojej bolesti

  píšeš

11. 9. je už jeseň
na brehu sedia
nehybní
lovci rýb

      vo vnútri ticho
      a ďalšie dni