Renata Kuljovská

xxxx

keď raz pôjdem okolo
seba
môžem sa začať tváriť
že sa nepoznám
môžem postúpať slzy
čo by neboli moje
a dať ti pár zaúch
za
za to že to robím inak
že som dva kroky
pred sebou

xxxx

Šialene mi pripomínaš leto v korunách stromov
Čerešne z ktorých mi srdce búšilo rýchlo
ako idú prsty po strunách gitary
Vtedy mi on ukradol denník
nahnevala som sa
roztrhala ho na kúsky
a denníku som odpustila

je to stará mágia

(Řekni mi, čím je noc či den těm, které strhl žal. William Blake)


spomínam
noci po nociach
tie sú najhoršie
ulicami blúdia moje bludné pohľady
či si to mesto všimlo či nie

je niekto pripravený prísť sem
a dotknúť sa ma?

to čo ma čaká/nečaká
to som už zažila
a ďalšie začiatky
končia pri predošlých koncoch

je to stará mágia

básne nikdy nepíšem dvakrát
tak prečo nemôžem teraz
radšej zabudnúť?

xxxx

začarované príbehy
o tom ako sa majú radi
a nemajú
o tom ako nevedia čo vedia
a vedia
čo nevedia

o zaľúbených bláznoch
a bláznoch nezaľúbených
čo žijú aby nežili
a nežijú aby žili

bojím sa že zabudnete
čo ste možno necítili
ale mysleli ste že
snáď áno

ako veľmi krutá je pamäť?
krutejšia než srdce?

xxxx

Zaspala si na sene
a snívaš sny
nevidíš tie páry
rúk
nôh
očí
nepočuješ kopať múzu
a nie si ňou
nebyť tebou
tak ťa zobudím

xxxx

natesno
sme sa roztvorili
teraz sa budím
a potme píšem
do dlaní

xxxx

v noci
som vždy smutnejšia
bojím sa lampiónových svetiel
a oblúkov katedrál

a duší kde strašia strašidlá

vidím seba
v čírejšej vode
spomienok
kde (sa) pretekám
kedy budem bližšie
pri cieli

milenci a námesačníci a blázni

klipkáš očami
akoby si nemohol uniesť slnko
na mesačnej pláni
sa pasú tvoje člny

keď si ma sem prídeš predstaviť
dávno tu budem
už dávno vzdialená
inde než oni

xxxx

niektoré záhrady
sú také plné
krásnych motýľov
že zahadzujem
pestrofarebné myšlienky

na zemi ich vítajú
ľudia
čo detsky rátajú
všetky ich krúžky a bodky

som úplne inou záhradou
do mňa možno ešte vletia

Nikdy neumrieme ani sa nám nič nestane

večery
keď mám kučeravé vlasy
prichádzajú
ako vtáčie ťuknutie
na okno
húpeme sa
štyristo metrov
nad morom
každý na vlastnom
hodvábnom vlákne
na svetielka
v oblokoch
žmurkám
cez padajúce vlasy

počujem včely
ktorým uletel smiech
ľudí
ktorí zabúdajú
bzučať
no naše laná
sa aj tak prepletú
a nepomýlia si steblá

na konci dediny
stojí začiatok-
nemý svedok
desiaci vtáky
čo nevedia
ako sa priblížiť
pískam že ho odplaším
veď každý deň
sa budím
o niečo vyššia

všetky minúty
sú rozsypané
tam kam sa nepozrieš
miesto trúbky mám oči
hviezd
a viem
že sa v tento večer
pozriem na mesiac

butterfly

I

sú rána
keď nedokážem vstávať
veď čo majú zo života pekné dievčatá?
a čo tie ostatné?
letela by som maslovým letom
keby som vedela
ako sa sfúkavajú všetky sviečky
na tortách

II


občas obliekam svoje sny
hore nohami
do prikrývky z dlane
aby sa nepotĺkli
ako keď zletím z čerešne

III

na kraji sveta
medzi zimomriavkami
učia ľudí preskakovať
bez cukru
a ja
ja by som rada
upiekla presladený
karamelový veterník

xxxx

kráčam po ceste
stromy na pozadí modrej
ako na fotografiách ktorých sú milióny
sú krásne
všetky sú krásne

a zem plná ľudí
uložených
postávajúcich
lietajúcich
padlých

tváre s motýlími maskami
a Deti

chcela by som im a mne všetko povedať
všetko čo je

xxxx

stvorila si detstvo
obliekla mu čiapku
poslala ho von
a ono sa nevrátilo

xxxx

ležím na konári
a čakám ako leopard

dávne duše stromov
unášajú deti
a myslím
že tuším čo im
hovoria

bozkávajú sa konármi
a rukami
jemne sa hladia

počúvam
keď strom odpovie
tichým šumením

chcem ho objať
no prisilno
chce len tichý bozk
taký aký ja
už možno nedokážem
dať

sme stratení veštci

v snoch ťa vidím
znovu pokúšať
naše životy

skúšajúc

skutočne
som oveĺa beznádejnejšia
spravila by
som to ešte raz

pri plnom vedomí

xxxxx

slečna
ktorú v sebe
na druhý deň
znova náchádzaš
nemusí byť taká
i na druhej strane

je ako boh

nemôžeš dokázať
že existuje
aj u toho druhého

xxxx

básne sa píšu
rovnako ako naše životy
docielia to čo
rozjímania o druhej
keď sa neviem rozhodnúť
či je dnes
či zajtra

(príliš) ľahko
sa stráca

pozorujem výstupy
z miest na javisku
a kričím na seba
za svoj výkon

včera sme možno
hrali spolu
no reprízy nie sú
sú básne

xxxx

Avalon plával po oblohe
a zmizol v tme
nad svetlami internátov

sú ako divé oranžové plamene

a ja neviem
či sa mám stále
strácať v krčmách
a čakať
či sa zopakuje
Jedna noc

Reminiscencie

I.

Hrali sme hru s vínom
Uprene sa na mňa dívali
Aj on
Musela som to vypiť do dna
Chcela som to vypiť do dna
Usmieval sa na mňa

Chvíľami som neverila
tomu čo vidím
Ale pila som viac a viac
a potom to už bolo skutočné


II.

Keď som sa konečne dokázala spamätať
zo šoku zo skutočnosti
zhaslo to
Z jednej strany

xxxx

mám na ústach jeho ústa
celé
otvorené dokorán
na ceste k miestu
kde sme si viac vzdialení
než na začiatku snov

xxxx

veci nájdené
o 3 v noci
trvajú len do začiatku
ďalšieho sna

(nemám zmysel na to
nájsť ich
aj za denného svetla)

plačem vždy keď sa zotmie
a hľadám ruku
čo ma zas a opäť
nehladí

Skok z bratislavského hradu

v čase
keď sme ešte boli spolu
a nepotrebovala som nič iné
nesedela by som s tebou
na múre pri hrade
až na večnosť
chcela som s tebou
skončiť tento svet
lebo vraj ho treba
opustiť šťastný

nevolám ťa už k sebe
už radšej nie
keď sa láska podarí
netreba zomrieť