Renáta Němcová

BÁSNE PRE ANABELU

Už zopár mesiacov mala Anabela pocit prázdnoty a nevedela sa tešiť zo života. Smútok na ňu doliehal hlavne večer, cez deň sa snažila zakryť všetky svoje trápenia maskou úsmevu. Preto jej pozvanie od dávneho priateľa na vidiek prišlo celkom vhod, tešila sa, že vypadne z džungle veľkomesta a dúfala, že tam príde na iné myšlienky. Jesenná príroda hrala všetkými farbami, slnko viselo nízko nad horizontom, všade upokojujúce ticho - prechádzka popri rieke bola veľmi príjemnou a vítanou zmenou. Zdiaľky si všimla osamoteného muža sediaceho pod stromom pri vode. Na hlave mal čierny kovbojský klobúk, spod ktorého mu vykúkali dlhé, tmavé vlasy, na sebe košeľu vyhrnutú nad lakťami. V rukách držal notes, a niečo si doňho písal. Podišla k nemu bližšie. Zdvihol k nej zrak a usmial sa na ňu, akoby ju bol čakal. V ústach mal dlhé steblo trávy. Sadla si k nemu pod strom, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Necítila vôbec strach z tohto neznámeho muža, naopak, cítila sa konečne príjemne a uvoľnene. Odtrhla si stebielko trávy a začala ho tiež prežúvať. Spolu hľadeli na rieku. Čas plynul úplne inak. Nekonečne dlho sa rozprávali, Anabela sa od muža dozvedela, ze píše básne - do svojho notesa si zapisoval všetky svoje myšlienky a pocity, ktoré dával do svojej poézie. Od toho dňa Anabela cítila, že s týmto mužom ju spája čosi, čo nedokázala pomenovať - ale bolo to puto mimoriadne silné, akoby boli na rovnakej vlnovej dĺžke, hoci sa nikdy predtým nepoznali. Rozprával jej o bájnych svetoch, o hukote dravej rieky, o krásach tohto sveta. Anabela bola vďačný poslucháč, zbožňovala jeho príbehy, nehu, s akou jej o nich rozprával. Po návrate do mesta sa cítila ako vymenená, vďaka nemu zrazu objavovala všetku krásu okolo seba, ktorú predtým nevnímala. Znova a znova prichádzala za ním na vidiek, do jeho útulného domčeka, kde viseli jeho básne napísané na stenách, obrázky z jeho života, hory a rieky, ktoré tak miloval. A vždy ju trpezlivo čakal, na nič sa nepýtal, iba ju pevne držal v náručí a čítal jej svoje básne, ktoré jej zneli ako rajská hudba. V jeho náručí zabúdala na všetko, bol tam pokoj a ticho, ktoré pôsobili ako balzam na jej dušu. Bol jej najlepším priateľom, oddaným poslucháčom, nikdy nič nežiadal a dával zo seba všetko. Keď odišla naspäť do mesta, posielal jej tam svoje básne, aby z nich načerpala stratený pokoj. Bol jej spojencom, jej prístavom, majákom v búrke, ingredienciou, ktorú potrebovala. Čas plynul, povinností a starostí pribúdalo, dlhú zimu vystriedala jar. Občas v tom pracovnom zhone na neho zabúdala, neuvedomovala si, že možno tam kdesi v diaľke čaká na malú správu od nej, na pekné slovo, trocha priazne. Nevidela, že vo svojich básňach myslí len na ňu, opisuje jej krásu, pozerala cez ne, a hoci sa jej stále páčili, tá podstata jej unikala. Žila svoj hektický život plný neznámych priateľov, ktorí ju obdivovali a ona nevidela, čo sa skrýva za ich falošnými úsmevmi. Zabúdala na jeho chápajúcu náruč, na dobrotu jeho očí, povzbudzujúci úsmev… Až jedného dňa našla od neho báseň plnú smútku. Čítala ju znova a znova. Nebol v poriadku. Uvedomila si, že zatiaľ čo on jej stále len dával - ona len brala, a sama nedala zo seba nič. Povrchné chvály boli len slabou náplasťou na jeho smutnú dušu. Nechcela ho stratiť, potrebovala ho!!! Prebrala sa z letargie, otriasla zo seba všetok ten balast, tú márnivú pýchu, ktorá ju zahaľovala ako habit od hlavy, až k špičkám nôh. Nechala všetko tak, a utekala ako zmyslov zbavená za ním. Dážď ju šibal do tváre, necítila vietor, ktorý jej kmásal šaty. Jeho biely domček na vidieku bol opustený, smútok videla v každom jeho kúte. Jeho krásne básne viseli zo stien ako zdrapy, slová sa na ňu škerili ako pekelné príšery. Hľadala v jeho básňach znova a znova, nachádzala tam slová plné nehy a lásky. Ako to, že si to predtým nevšimla? Na stole nechal na hárku papiera svoju poslednú báseň. Toľko túžby, lásky a bolesti, čo do nej dal, ju ochromilo. Uvedomila si, ako málo lásky a pozornosti od nej dostal, ako veľmi ju potreboval, ako ho bolela jej nevšímavosť. Anabele sa podlomili kolená a telo sa jej zachvelo od smútku. Z hrdla sa jej vydral ťažký vzlyk , slzy si hľadali cestičku dolu po zaprášenej tvári. Vzlykajúcim hlasom volala jeho meno, báseň zvierala v ruke ako to najcennejšie, čo jej po ňom ostalo. Potom ju úplne premohol plač, zviezla sa popri stene, objala si kolená a nechala sa zaplaviť smútkom...
Ako prvé začula sirény miešajúce sa so zvukmi rušnej ulice. Nebola v domčeku na vidieku, bola vo svojom mestskom byte. Neveriacky sa okolo seba obzerala, nevedela pochopiť, ako sa tam naraz ocitla. Utekala do kúpeľne, po premočenej tvári ani stopy. Bezradne sa dívala na svoj obraz v zrkadle. Z myšlienok ju prebral naliehavý piskot čajníka. Bežala do kuchyne a zaliala si čaj. Sadla si k stolu a zapla počítač. Chvíľku jej trvalo, než našla stratenú rovnováhu. Z jeho slov pochopila, ze nikdy neodišiel...hľadal ju v tom obrovskom meste bez hraníc, aby mohol byť k nej blizšie. Srdce sa jej naplnilo radosťou. Zrak jej padol na poslednú báseň na obrazovke. Neveriacky ju čítala znova a znova. Dych sa jej zrýchlil. Muž, ktorý ju poslal, jej písal samé príjemné veci, nebolo tam ani stopy po smútku, bola to báseň plná lásky, vášne a zmyselnosti.. Pokúsila sa vybaviť si jeho vôňu, teplo, hlas, jeho ruky, pátrala v mysli po drobných detailoch – jeho tetovanie, farbu jeho očí – nedokázala si na to spomenúť, akokoľvek sa snažila, všetko sa jej strácalo v akejsi hmle. Nemohla si to pamätať, lebo jej pomaly dochádzalo, že toto nikdy nebolo skutočné – nie fyzicky. V hlave jej zneli len slová - krásne, nežné, smutné, do uší bijúce, dych berúce...slová. Všetky tie zážitky boli len na úrovni predstáv a pocitov, akoby sa vznášali na vlnách iného, krajšieho, emotívnejšieho sveta. Videla ich duše navzájom prepletené ako liany, žiarili zvláštnym svetlom, dávali jej každodennému sivému životu nádherné, žiarivé farby. Usmiala sa pri tej myšlienke. Vzala do ruky hrnček s čajom a pomaly si z neho odchlipkávala. Keď si utriedila myšlienky, položila ruky na klávesy počítača a napísala ,,…Ahoj, chýbal si mi. Tvoja nová báseň je naozaj prekrásna…,, Vedela, ze muž na druhej strane, vo svojom vlastnom svete, ďaleko od nej - bude čítať jej slová, bude sa možno usmievať, tak ako ona, lebo obaja vedia, že ich životy, pocity a sny ostanú už navždy spolu prepojené. Aj keď len virtuálne.

,, ....budu tvou oázou, ty moji můzou, budu tvým básnikem a ty mým snílkem, budu ti úsměvem a ty mým hříchem, budu tvé zátiší v té lidské buši, jsi moje slabost jak se dá tušit ... Budu ti přítelem a ty mým andělem, budu ti dotykem a ty mi polibkem.,,
..Renáta Renae píše...