na další stranu
Renáta Němcová
BÁSNE PRE ANABELU
Už zopár mesiacov mala Anabela pocit prázdnoty a nevedela sa tešiť
zo života. Smútok na ňu doliehal hlavne večer, cez deň sa snažila
zakryť všetky svoje trápenia maskou úsmevu. Preto jej pozvanie od
dávneho priateľa na vidiek prišlo celkom vhod, tešila sa, že vypadne
z džungle veľkomesta a dúfala, že tam príde na iné myšlienky.
Jesenná príroda hrala všetkými farbami, slnko viselo nízko nad
horizontom, všade upokojujúce ticho - prechádzka popri rieke bola
veľmi príjemnou a vítanou zmenou. Zdiaľky si všimla osamoteného muža
sediaceho pod stromom pri vode. Na hlave mal čierny kovbojský
klobúk, spod ktorého mu vykúkali dlhé, tmavé vlasy, na sebe košeľu
vyhrnutú nad lakťami. V rukách držal notes, a niečo si doňho písal.
Podišla k nemu bližšie. Zdvihol k nej zrak a usmial sa na ňu, akoby
ju bol čakal. V ústach mal dlhé steblo trávy. Sadla si k nemu pod
strom, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Necítila
vôbec strach z tohto neznámeho muža, naopak, cítila sa konečne
príjemne a uvoľnene. Odtrhla si stebielko trávy a začala ho tiež
prežúvať. Spolu hľadeli na rieku. Čas plynul úplne inak. Nekonečne
dlho sa rozprávali, Anabela sa od muža dozvedela, ze píše básne - do
svojho notesa si zapisoval všetky svoje myšlienky a pocity, ktoré
dával do svojej poézie. Od toho dňa Anabela cítila, že s týmto mužom
ju spája čosi, čo nedokázala pomenovať - ale bolo to puto mimoriadne
silné, akoby boli na rovnakej vlnovej dĺžke, hoci sa nikdy predtým
nepoznali. Rozprával jej o bájnych svetoch, o hukote dravej rieky, o
krásach tohto sveta. Anabela bola vďačný poslucháč, zbožňovala jeho
príbehy, nehu, s akou jej o nich rozprával. Po návrate do mesta sa
cítila ako vymenená, vďaka nemu zrazu objavovala všetku krásu okolo
seba, ktorú predtým nevnímala. Znova a znova prichádzala za ním na
vidiek, do jeho útulného domčeka, kde viseli jeho básne napísané na
stenách, obrázky z jeho života, hory a rieky, ktoré tak miloval. A
vždy ju trpezlivo čakal, na nič sa nepýtal, iba ju pevne držal v
náručí a čítal jej svoje básne, ktoré jej zneli ako rajská hudba. V
jeho náručí zabúdala na všetko, bol tam pokoj a ticho, ktoré
pôsobili ako balzam na jej dušu. Bol jej najlepším priateľom,
oddaným poslucháčom, nikdy nič nežiadal a dával zo seba všetko. Keď
odišla naspäť do mesta, posielal jej tam svoje básne, aby z nich
načerpala stratený pokoj. Bol jej spojencom, jej prístavom, majákom
v búrke, ingredienciou, ktorú potrebovala. Čas plynul, povinností a
starostí pribúdalo, dlhú zimu vystriedala jar. Občas v tom pracovnom
zhone na neho zabúdala, neuvedomovala si, že možno tam kdesi v
diaľke čaká na malú správu od nej, na pekné slovo, trocha priazne.
Nevidela, že vo svojich básňach myslí len na ňu, opisuje jej krásu,
pozerala cez ne, a hoci sa jej stále páčili, tá podstata jej
unikala. Žila svoj hektický život plný neznámych priateľov, ktorí ju
obdivovali a ona nevidela, čo sa skrýva za ich falošnými úsmevmi.
Zabúdala na jeho chápajúcu náruč, na dobrotu jeho očí, povzbudzujúci
úsmev… Až jedného dňa našla od neho báseň plnú smútku. Čítala ju
znova a znova. Nebol v poriadku. Uvedomila si, že zatiaľ čo on jej
stále len dával - ona len brala, a sama nedala zo seba nič. Povrchné
chvály boli len slabou náplasťou na jeho smutnú dušu. Nechcela ho
stratiť, potrebovala ho!!! Prebrala sa z letargie, otriasla zo seba
všetok ten balast, tú márnivú pýchu, ktorá ju zahaľovala ako habit
od hlavy, až k špičkám nôh. Nechala všetko tak, a utekala ako
zmyslov zbavená za ním. Dážď ju šibal do tváre, necítila vietor,
ktorý jej kmásal šaty. Jeho biely domček na vidieku bol opustený,
smútok videla v každom jeho kúte. Jeho krásne básne viseli zo stien
ako zdrapy, slová sa na ňu škerili ako pekelné príšery. Hľadala v
jeho básňach znova a znova, nachádzala tam slová plné nehy a lásky.
Ako to, že si to predtým nevšimla? Na stole nechal na hárku papiera
svoju poslednú báseň. Toľko túžby, lásky a bolesti, čo do nej dal,
ju ochromilo. Uvedomila si, ako málo lásky a pozornosti od nej
dostal, ako veľmi ju potreboval, ako ho bolela jej nevšímavosť.
Anabele sa podlomili kolená a telo sa jej zachvelo od smútku. Z
hrdla sa jej vydral ťažký vzlyk , slzy si hľadali cestičku dolu po
zaprášenej tvári. Vzlykajúcim hlasom volala jeho meno, báseň
zvierala v ruke ako to najcennejšie, čo jej po ňom ostalo. Potom ju
úplne premohol plač, zviezla sa popri stene, objala si kolená a
nechala sa zaplaviť smútkom... |
|
Vidíte zjednodušenou podobu stránek.
Chcete-li mít stránky zobrazené v plné kvalitě, použijte takový prohlížeč, který podporuje moderní standardy používané na těchto stránkách a současně si zapněte ve svém prohlížeči podporu JavaScriptu.